Spoločnosť

Zapracovať na sebe aj počas lockdownu je otázka sebaúcty

Foto:archív P.B.

 „Keď má niekto home-office, je dôležité, aby zachoval tú rutinu, ktorú mal počas toho času, keď chodil do práce. Snaha udržať si pravidelné činnosti prispieva k tomu, že si rozbijete myšlienky strachu a negatívne pocity,“ vysvetlil v rozhovore pre nm.sk kouč Peter Bielik, mentálny tréner vrcholových športovcov Slovenska, psychológ a aktívny športovec.

Pandémia koronavírusu sa podpísala pod zhoršujúcu sa psychickú kondíciu mnohých ľudí. Tí najviac pracovne vyťažení súčasnú situáciu paradoxne zvládajú dobre, trpia skôr tí, ktorí prišli o prácu a kontakty a následne sa v strachu uzatvorili do seba. „Aj mentálne techniky môžu pomôcť človeku znova sa naštartovať. Najdôležitejší je aktívny prístup,“ hovorí Bielik.

Ďalej radí, že úzkosť a strach môžeme účinne poraziť aj obrátením sa k potrebám druhého človeka. „Pomoc druhým sa niekedy stáva vyšším princípom ako strach o seba,“ dodáva Bielik. 

Čo momentálne tvorí jadro vašich aktivít?

Je to veľmi podobné tomu ako za bežných okolností, pracujem s klientmi, ktorí sú z prostredia športu alebo biznisu, alebo s bežnými ľuďmi a pokračujeme v práci, teraz však online. 

Tak ako to bolo na jar, pribúdajú prípady, kedy sa snažím ľuďom pomôcť po psychickej stránke v situáciách, v ktorých sa ocitli „vďaka“ pandémii. 

To sú aj depresívne stavy?

Áno. Zväčša stavy blízke depresii, alebo stavy s charakterom paniky a stresu. Zaujímavé je, že ľudia na opačnej strane barikády, teda tí extrémne vyťažení, ako lekári, zdravotníci, sestry, záchranný personál, ľudia v obchodoch – títo nevyhľadávajú pomoc. Aspoň ja nemám takú skúsenosť.

Pomoc hľadajú skôr ľudia, ktorí sú väčšinou doma a majú strach o zdravie svoje, o svojich najbližších, o stratu práce, zastavil sa im biznis, alebo ľudia, ktorí majú nedefinovaný strach zo súčasnej situácie. Negatívnych podnetov je veľmi veľa a majú problém to zvládnuť. 

Sú podľa vás mentálne techniky, ktoré sa dajú aplikovať aj v týchto prípadoch?

Sú techniky, pomocou ktorých sa dá lepšie zvládnuť záťaž. Možností je veľa, ale nad týmto celým je jedna základná vec, a to je mať aktívny postoj.

Možností je veľa, ale nad týmto celým je jedna základná vec, a to je mať aktívny postoj.

To je nevyhnutný predpoklad na zvládnutie kritickej situácie alebo obdobia. V opačnom prípade vás budú okolnosti stále viac tlačiť do kúta a vaša úzkosť sa bude stupňovať.

Teraz je však vzhľadom na lockdown ľahšie práve padnúť do pasivity…

Vnímam veľa ľudí, ktorí idú do pasivity, prepadnú zúfalstvu, pocitu, že nič nemôžem, nič sa nedá. Boja sa, že nastáva armagedon. Ľudia sa uzatvárajú so svojím strachom do seba, alebo svoj hnev obracajú voči okoliu. Sú agresívni, negatívni, niekedy až nenávistní. To všetko je výsledok neprimeranej úzkosti, na začiatku ktorej je pasívny postoj

Ako by mal teda vyzerať ten každodenný protipól pasivity?

Mohli by sme začať tým, že nezabudneme na druhých ľudí. V kritických situáciách sme koncentrovaní na seba, vnímame ohrozenie samého seba. Dôležité je zachovať si pozornosť smerom k druhým. Mali by sme sa snažiť byť užitoční, aktívni, nápomocní. Takto môžeme pomôcť nielen iným, ale aj sebe. Pomoc druhým sa niekedy stáva vyšším princípom ako strach o seba. 

Musíme byť aktívni aj voči samému sebe. Nesmieme sa prestať starať sa o seba. Ľudia, ktorí majú strach, väčšinou rezignujú na základné veci, ako je napríklad starostlivosť o zovňajšok. Keď má niekto prácu aj home-office, je dôležité, aby zachoval tú rutinu, ktorú mal počas toho času, keď chodil do práce. 

Naraňajkujem sa, osprchujem sa, pekne sa oblečiem, akoby som šiel do práce. Žena by sa mala upraviť tak, ako keď ide do práce. Ak je zvyknutá  líčiť sa, mala by sa aj teraz líčiť. Nemali by sme upúšťať z rutiny, ktorú robíme aj bežne. Ak sú ľudia zvyknutí vstávať o šiestej, tak by to mali robiť aj teraz. Dodržiavajme rutinu aj teraz, v kritických situáciách. 

blank
Foto: archív P.B.

Počas práce z domu môžeme nadobudnúť dojem, že máme viac času, a to nás môže priviesť k tomu, že poľavíme v organizáciu času?

Starať sa o seba znamená mať aj zorganizovaný deň. Dnes ľudia čelia mixu situácií od toho, že sú sami doma, až po opačný extrém, že sú doma všetci, rodičia, deti, niekde aj starí rodičia, všetci spolu. Nech je to tak či onak, dôležité je mať urobenú organizáciu dňa aj týždňa a aj ju dodržiavať.

Odporúčam mať vyhradený čas, kedy sa raňajkuje, kedy sa nakupuje, kedy ideme do prírody, kedy sa venujeme štúdiu, práci, relaxu, kedy si pozrieme televíziu. Snaha udržať si pravidelné činnosti prispieva k tomu, že si rozbijete myšlienky strachu a negatívne pocity, pretože sa sústredíte na to, čo robíte, alebo čo budete robiť.

Takto si aj dokážete zachovať stále vysokú efektivitu aj napriek tomu, že máte obmedzený pohyb či prácu. Starostlivosť o seba začína zovňajškom, ale prechádza ďalej do programovania celého dňa. 

Nám, ktorí máme rodinu, sa to prirodzene ľahšie dodržiava, lebo sme prinútení postarať sa o potreby detí. Ako si to majú „zorganizovať“ tí, čo sú sami, single, alebo starší ľudia, ktorí môžu mať aj pocit, že sa nemajú pre koho snažiť?

Mal som klienta, ktorý na jar počas prvého lockdownu nevyšiel z bytu – okrem nákupu – tri mesiace. Práca s ním bola psychologicky veľmi náročná a bolo ťažké ho doviesť k aktivite.

Pre niekoho snažiť sa je na prvý pohľad pekné a spoločensky vysoko vnímané, ale psychologicky dosť zradné. Tým nechcem povedať, že by sme to tak nemali cítiť. Ako rovnako dôležitú však vnímam vôľu snažiť sa aj kvôli samému sebe. Pretože som tu na tomto svete a myslím, že môj život si zaslúži moju snahu.

Je to otázka sebahodnoty. Ak som aj sám, spravím si rannú hygienu a nastavím si režim dňa, mám zo seba úplne iný pocit, ako keď pol dňa preležím v posteli. Takýto človek nemôže mať zo seba dobrý pocit a týmto spôsobom potom vníma aj svoju hodnotu. Svoju hodnotu si musíme „zaslúžiť“ aktivitou. Je to ako s jedlom, ak jem nezdravé jedlo, tak si asi samého seba tak nevážim, keď mi je jedno, čo do seba dám. Toto je podobné. Asi si sám seba nevážim, keď mi je jedno, či niečo robím, alebo nie. Snažím sa ľuďom pomôcť nájsť zmysel, prečo by sa mali snažiť. Tým zmyslom je človek samotný, ale aj vyššie princípy, ktoré nás presahujú.

Podmienky lockdownú prajú práve uzatvoreniu sa do seba. Mnohí prežívajú samotu, ako im môžeme pomôcť, keď ani o nich nevieme?

Dá sa to dvoma cestami. Treba začať z najbližšej bunky, najbližšia rodina, širšia rodina, priatelia… Môžeme sa kontaktovať, teraz to technológie umožňujú. Zaujímať sa o nich. Keď si hypoteticky predstavím túto sieť vzťahov, tak takto sa dokáže osloviť veľké spektrum ľudí.

Aj osamelí ľudia potrebujú vyvinúť zvýšené úsilie o kontakt, hoci to je práve to posledné, na čo majú chuť.

Aj telefonický kontakt blízkemu by mohol byť súčasťou organizácie dňa, o ktorej sme hovorili.

Musia prelomiť bariéru a zavolať. Inak sa môžu dostať do izolácie, čo môže mať fatálne psychické následky. Aj telefonický kontakt blízkemu by mohol byť súčasťou organizácie dňa, o ktorej sme hovorili. Dať si do programu, že dnes zavolám synovi, zajtra dcére, pozajtra kamarátke, a nikdy neviete, kedy z obyčajného rozhovoru vyplynie niečo, čo človeku veľmi pomôže. 

Aj mňa osobne vie prekvapiť, keď mi niekto po čase dá spätnú väzbu: keď ste mi vtedy toto povedali, tak mi to veľmi pomohlo. Nepodceňujme ani obyčajný rozhovor, ktorý môže urobiť veľké veci.

Čo ešte patrí do tohto aktívneho prístupu?

Sústrediť sa na to, čo máme pod kontrolou, a nie na to, čo nemáme pod kontrolou. Je to dôležité. Musíme rozmýšľať, čo môžem urobiť, a nie, čo nemôžem. 

Ľudia sa sústredia na to, čo sa nedá, a to je pre psychiku nebezpečné. Stále je ešte veľa vecí, ktoré sa dajú robiť. Na to sa treba sústrediť. 

Teraz sa práve radi vyventilujeme nadávaním na situáciu a pritom nemáme na to vplyv. Najmä virtuálne prostredie ponúka na to priestor. 

Živenie hnevu a nenávisti nie je v konečnom dôsledku pre nikoho dobré. Možno sa človek v danej chvíli vyventiluje, ale ak sa pravidelne na týchto diskusiách zúčastňujeme, alebo dávame tieto statusy, tak živíme v sebe nenávisť a agresivitu a aj to šírime okolo seba. To  nie je efektívny spôsob, ako prežívať momentálnu situáciu, a to bez ohľadu na to, či mám pravdu, alebo nie.

Radím – nevstupujme do priestoru nenávisti, agresivity, hnevu. Nevstupujme do priestoru, kde sa šíri strach a katastrofické scenáre. Nevstupujme do priestorov, ktoré ohrozujú duševnú a psychickú stabilitu a dávajú popud na strach či agresivitu – ani jedna z týchto emócií nie je užitočná. Viem však pochopiť, že takáto polarizácia prežívania sa v ľuďoch v týchto časoch odohráva.

Ako môžeme užitočne pracovať s pocitom bezmocnosti, hnevu, agresivity?

Hovorím tomu utváranie malého obrazu. Keď človek skĺzne do nenávisti či paniky, tak často preto, že má vytvorený gigantický obraz katastrofy. Tento obraz obsahuje víziu toho, aké to je zlé a ako to môže byť ešte horšie. Čo bude o mesiac, čo o rok. Kladie si otázky, čo bude s mojou rodinou, so svetom, so mnou. Tento obraz obsahuje nielen predstavy, ale aj emócie strachu, zlosti alebo bezmocnosti, pretože nemáte s tým čo robiť. Presahuje vás to. Je to veľké a môže to byť ešte väčšie. Z toho majú ľudia úzkostné stavy.

Treba opustiť tento veľký obraz a urobiť si malý  obraz. V ňom ste vy, vaša rodina a každodenné veci, ktoré môžem robiť a ovplyvňovať chod vecí. Je to priestor, v ktorom dokážeme mať kontrolu aj nad sebou. Ak sa budeme pohybovať v tomto „priestore“ zo dňa na deň a z týždňa na týždeň, dokážeme rozpustiť svoj strach, obavu, hnev či agresivitu. 

Teda čiastkové ciele a prítomnosť?

Áno, ísť krok za krokom. Nemali by sme zabudnúť na hodnoty v živote. Teraz je viac rizika, ale na našich hodnotách sa predsa nič nemení. Teda nemalo by sa nič meniť. Možno potrebujeme predefinovať niektoré ciele, možno zmeniť podmienky a niektoré návyky, ale všetko by to malo byť v súlade s našimi hodnotami. Naše hodnoty musia žiť aj počas pandémie. 

blank
Foto: archív P.B.

Téma pandémie polarizuje rodiny i celú spoločnosť. Ste mentálnym koučom top tímov a práve tímová práca je v športe zásadná. Ako sa dopracovať k jednote mimo športu?

To je celospoločenská výzva. Na to, aby sme dosiahli jednotu, sa najprv musíme naučiť rešpektovať jeden druhého, naučiť sa počúvať a snažiť sa porozumieť druhému. Ak toto nedokážeme, jednota je nemožná. Obávam sa, že naša spoločnosť v tomto smere ešte nedozrela, a preto nemôžeme očakávať ani od lídrov, aby ľudí spájali (hoci to od nich očakávame). Schopnosť zriecť sa v určitom bode osobných ambícií v prospech celku vyžaduje zrelé osobnosti, ktoré môže vyprodukovať len vyspelá spoločenská komunita, založená na rešpekte, úcte, rovnakých právach a ochote počúvať aj iný názor. Pandémia nám len ukazuje, akí sme nahí ako malé deti a často sa tak aj správame.  

To, ako sa dnes ľudia správajú a čo prezentujú, vnímam ako príležitosť na zamyslenie, keď pandémia pôjde do úzadia. Ako spoločnosť budeme totiž čeliť aj väčším výzvam, ako je Covid-19. Čakajú nás klimatické výzvy a zrejme aj veľké sociálne problémy. 

Odborníci varujú pred nachádzaním útechy v konzumácii alkoholu, sladkostí, nezdravej potravy, prejedaniu sa. Vy ste aj aktívny športovec, pohybujete sa v prostredí športu – poraďte, ako počas lockdownu nezabudnúť na fyzickú aktivitu.

Ľudia to neradi počujú, ale potrebujeme byť voči sebe disciplinovaní.

Teraz by sme mali byť ešte viac disciplinovaní ako normálne

Radi obdivujeme športovcov, ale v bežnej verejnosti sa málo vie, čo to znamená byť profesionálny športovec. To nie je len o zarábaní peňazí, ale hlavne o obrovskej disciplíne a sebazaprení.

Teraz by sme mali byť ešte viac disciplinovaní ako normálne – máme menší výdaj energie, sme viac doma, musíme mať disciplínu aj v strave. Konštatovanie, že „zavreli nám športoviská“, je sústredenie sa na to, čo nemôžeme. 

Ale čo môžeme? Môžeme ísť do prírody, športovať tam, ísť do kopca, robiť nordic walking, turistiku. Môžeme cvičiť doma. Nemusíme mať doma fitko, stačí byť trochu tvorivý a vieme si vyrobiť aj pomôcky na cvičenie, ak treba. Môžeme, samozrejme, cvičiť s vlastným telom. Aj ja sa viem doma celkom dobre fyzicky zničiť a nemám stroje ani činky.

Chce to disciplínu. Osobne nemám rád konštatovania typu „nemám čas“. Viac je to o motivácii, o zmysle, prečo by som mal niečo robiť. Väčšinou to nie je o nedostatku času.

Športovci sú v tom trénovaní, ale my, ktorí nemáme vybudovaní návyk… Kde zobrať motiváciu najmä večer, keď už sme zo všetkých povinností okolo profesie, rodiny, domácnosti úplne knockoutovaní?

Ak je pre vás dôležité robiť niečo aj pre seba (nielen pre iných), začnite malými krokmi. Nemajte veľké ambície. Nemusíte byť bodybuilder. Stačí, ak si na konci dňa venujete 20 minút. Môžete si urobiť strečing na chrbát a kĺby, či dynamické cviky alebo relaxačné cviky.

Stačí trikrát to týždňa dvadsať minút. Čo je to 20 minút z dňa trikrát v týždni? Ak ste večer unavená, skúste to robiť ráno a skôr vstať. Koľko ráz strávime hodinu denne skrolovaním facebooku? Čo vám to dáva? 

Treba začať pomaly, ale dôležité je vydržať. Keď sa vám toto podarí, tak vám garantujem, že budete mať lepší pocit a ten pocit vás bude motivovať opakovať tie aktivity, aby ste si ten lepší pocit osvojili. Neskôr prídu aj tie sekundárne efekty, že budete lepšie fungovať aj v iných činnostiach, ktoré nemajú so športom nič spoločné. 

Je to aj otázka motivácie, prečo to robiť? Naše zdravie a dobrý pocit zo seba by mali byť pre nás dôležité. Ak to tak nie je, niekde je problém, s ktorým treba pracovať. Niekedy je dobré aj sám so sebou rozprávať a vedieť použiť tie správne slová. 

Tu sa dostávame do duchovnej sféry. Má aj tá svoje miesto v programe dňa? Dotýkate sa tohto rozmeru aj v koučovaní?

Duchovný život by mal by presiaknutý všetkými činnosťami a mal by byť nad nimi. Starajme sa o duchovno tak v bežnom živote, ako aj v kritických situáciách. Môže to byť viera v Boha, v prírodu, duchovno, myšlienku, v človeka.

Duchovno je v každom z nás. Časť mojej práce spočíva aj v tom, ako nájsť spôsob, ako to duchovno v sebe objaviť. Duchovno nie je mágia, ani predsudok, ani nič prežité. Duchovno je súčasťou tvorivej sily človeka. Práve touto jedinečnosťou sa odlišujeme od iných živých druhov na zemi. Ak tento rozmer v sebe človek objaví, kvalita jeho žitia sa posunie na inú úroveň.

Čo sú mentálne bariéry, ktoré človeku bránia venovať sa duchovnu, ísť do hĺbky, rozprávať sa aj so samým sebou?

Môže to byť výchova, keď tento rozmer života nebol nikdy rodinou komunikovaný, takže človeka ani nenapadne, že také niečo tu je. 

Ale aj strach. Jednoduchšie aj rýchlejšie je zaoberať sa konkrétnymi vecami, ktoré môžem uchopiť a riešiť. Ponoriť sa do seba vyžaduje odvahu, pretože môžete vidieť aj veci, ktoré nechcete vidieť. Môže to byť bolestivé. Ale pochopenie cez vnútornú bolesť vytvára múdrosť. Aj múdrosť má duchovný rozmer.  

Samozrejme, človek sa môže rozhodnúť, že bez hlbších otázok žil doteraz, teda môže žiť tak aj ďalej a nepátrať. Ja však preferujem hľadať vyšší zmysel nášho žitia.

Aj túto cestu klientovi poradíte?

Ja mám širokospektrálnu klientelu. U veriaceho človeka je tento rozmer nápomocný a narábame s ním, odvolávame sa naň. 

Ak je táto cesta pre niekoho neprípustná, tak touto cestou ani nejdeme. Každý si musí prejsť určitú časť svojej cesty, aby sa tak možno stalo. No tak či onak verím, že človek sa môže dopracovať k zmysluplnému životu.

Je rozdiel v mentálnom trénovaní mužov a žien?

Pristupujem k človeku ako k jednotlivcovi, snažím sa vnímať jedinečnosť každého. Ženám sa „vyčíta“ veľká emocionalita, ale aj tá môže byť dobrá na prekonanie problému a vie byť zdrojom obrovskej energie a sily. A naopak, povestná pragmatickosť, ktorú ako vlastnosť pripisujeme skôr mužom, môže v živote veci skôr skomplikovať. Každý prístup v mojej práci musí byť individuálny a svojím spôsobom jedinečný.

Vnímate lockdown aj ako priestor na sebarozvoj?

Určite áno. Každá situácia je zároveň aj príležitosť. Aj ohrozenie môže byť príležitosť na rozvoj, osobnostný aj duchovný. Záleží na tom, čo vám okolnosti umožňujú. No rozvíjať sa nejakým spôsobom by sme sa mali stále. Ja sa napríklad učím hrať na gitare.

Pandémia je nová situácia, ale v živote je veľa nových situácií. Narodí sa dieťa, stanem sa otcom, matkou, príde choroba a dokážeme to zvládnuť. Aj ľudstvo čelilo historicky rôznym situáciám a išlo ďalej. To isté platí aj teraz. Majme vieru, nádej, pozitívne myslenie a pracujme na sebe. Pozerajme sa na veci, ktoré sa dajú robiť, a nie na tie, ktoré sa nedajú. Nezabúdajme na to, že sme aj zdrojom inšpirácie pre naše deti. Určite každý z nás má potenciál byť pozitívnou inšpiráciou. 

 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Myslieť ponad krízu

Cyril Dunaj

Výber NM: Američania sa naďalej sťahujú z Afganistanu. V januári sa domov vrátia ďalší vojaci

Michal Lukáč

Vtedy som si povedal, že môžem umrieť, lebo viem, ako to funguje

Zuzana Hanusová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies