Rodina

Teraz už rozumiem, čo mi chceš povedať

Foto: archív manželov

John a Lori Chesserovci sú manželmi z Des Moines, hlavného mesta Iowy. Lori je demokratka a jej manžel presvedčený republikán, celý život teda stoja na opačných stranách politického spektra. 

V rozhovore opisujú svoj spoločný príbeh o tom, ako sa počas tridsiatich spoločných rokov vyvíjal ich životný dialóg. 

Aj keď ste obaja americkí katolíci a vyštudovaní právnici, pochádzate z rôznych prostredí a politických názorov. Ako sú rozdielne?

Lori: Vyrastala som v malom univerzitnom meste na stredozápade. Môj otec bol univerzitným profesorom a moja mama redaktorka v novinách až do môjho príchodu na svet. V rodine som si vytvorila politické postoje, ktoré ovplyvnili moji rodičia a starý otec. 

Zaujímala som sa o spravodlivosť, v tej etape života som sa sústredila na práva žien a rovnosť. Identifikovala som sa ako demokratka, ale priveľmi som celé toto pozadie neskúmala. 

John: Moja rodina je z juhu a sú veľmi konzervatívni republikáni. Môj otec bol celoživotný zamestnanec veľkej korporácie a moja mama, učiteľka chémie, sa zriekla svojej práce, aby sa mohla venovať našej výchove.

Zaujímal som sa o politiku a už v roku 1976 som nosil nálepku Reagana na aute. Bolo to štyri roky predtým, ako bol zvolený za prezidenta. 

Ako ste teda nadviazali spoločnú reč?

Lori: Stretli sme sa na večierku a spojilo nás to, že obaja sme katolíci. Neuvedomila som si, že na juhu žije tak málo katolíkov. Spočiatku sme sa zameriavali viac na náš pohľad na svet ako na politiku.

Veľa som sa naučila z rozhovorov s Johnom. Jeho konzistentné princípy boli niečím, na čo som nebola zvyknutá. Je tiež hlbokým mysliteľom. Trochu ma vyrušovali jeho konzervatívne názory. No keďže moji rodičia neboli vždy v zhode (plus moja mama bola katolíčka a môj otec nie), nebála som sa vzťahu s niekým, kto má iné názory.

John: Znie to bizarne, ale zaujímalo by ma, či by sme sa brali, keby sme sa stretli inde, ako na právnickej fakulte! Na univerzite sme totiž boli nútení načúvať argumentom, s ktorými sme nesúhlasili, a dokonca sme mali obhajovať pozície, s ktorými sme nesúhlasili.

Rešpektovanie argumentov iných ľudí vám môže pomôcť rešpektovať ich ako rovnocenných. Myslím si, že to zvyčajne nie je ľahké. Ľudia zvyčajne vidia ostatných ako rovnocenných alebo rozdielnych, ale nie oboje.

Prezidentka Hnutia fokoláre Maria Voceová nedávno povedala niečo skutočne zarážajúce o rovnosti: Zaobchádzať s ostatnými ako s rovnocennými nie je pre človeka prirodzené. Tento postoj pochádza od Boha.

Teraz s Lori chápeme, že modelom odlišnosti aj rovnosti je Trojica – ale vtedy sme to takto nechápali.

Ani moji rodičia nesúhlasia so sebou navzájom v mnohých bodoch, pričom iba môj otec je katolík. Strávil som tiež niekoľko rokov na severovýchode a moji priatelia boli všetci ľavičiari, čo mi neprekážalo. Zrejmé je, že politika pre mňa určite nebola všetko, pokiaľ išlo o priateľov a manželstvo. 

Vaše rozdielne názory nakoniec spôsobili, že niektoré veci boli pre vás v živote ťažšie, ako ste pôvodne očakávali?

Lori: Áno. Mali sme spoločný názor na mnoho vecí, takže naše počiatočné politické aktivity boli synchronizované, napríklad písanie o niektorých životných problematikách spolu s naším priateľom – kňazom, alebo účasť v niektorých skupinách, ktoré združovali právnikov – katolíkov.

Ja som sa však začala viac zaujímať o rovnosť žien. Keď ma požiadali, aby som predniesla prejav o dodatku o rovnosti – ERA, zistila som, že John nevidí veci úplne rovnako ako ja. Aj on veril, že ženy sú rovné, ale bol znepokojený tým, čo by ERA v praxi mohla znamenať.

Pamätám si, ako mi to zobralo vietor z plachiet, keď vyjadril svoje názory. Začali sme sa snažiť žiť podľa myšlienok spirituality jednoty Hnutia fokoláre a pamätám si, že som vtedy vedome urobila veľký krok, aby som sa vzdala svojich predstáv, aby som ho skutočne začala počúvať.

Nakoniec som napísala prejav tak, aby bol aj on s tým spokojný. A John urobil tiež vlastný krok – autom ma odviezol na miesto, kde som prednášala, pretože nerada jazdím po diaľnici.

 

blank
Foto: archív manželov

JohnZistili sme, že za tie roky, čo sme spolu, sme pôvodne nemali rovnaké stanovisko, ale naše rozhovory nám pomohli obom rásť.

Nebolo to vždy ľahké, zvlášť keď sa Lori viac angažovala v politike kvôli svojej práci ako imigračná advokátka. Z celého srdca som podporil jej rozhodnutie stať sa imigračnou advokátkou, mal som však určité obavy zo zmien, ktoré by imigrácia v krajine mohla spôsobiť.

Pre konzervatívcov je typické vnímať zmeny podozrievavo a zmena národnej identity je dôležitá zmena. Bol som frustrovaný, že ona si to neuvedomovala, a ona bola frustrovaná, že som nevidel jej pohľad. Takto to trvalo dosť dlho.

LoriBola som frustrovaná, pretože som vo svojich pracovných a politických aktivitách videla realitu, ktorú som nedokázala vysvetliť Johnovi. Vždy ma však podporoval a počúval, o čo sa snažím. Prežíval so mnou tiež rôzne pracovné prekážky pri snahe dosiahnuť politické zmeny.

Bol tiež ochotný ísť so mnou na moje akcie a nebál sa spoznať mojich nových priateľov, pritom veľa z nich malo dosť vzdialené názory od tých jeho. V skutočnosti si pamätám jednu párty, na ktorú sme išli, kde sa rozprával s ľuďmi, ktorí prechádzali imigračným systémom. To sa zrazu stalo momentom jeho obratu.

JohnStretnutie s Lorinými priateľmi – prisťahovalcami zmenilo moju perspektívu. Iste, mali vyhranené názory, ale fascinoval ich práve americký sen. Mali sme vlastne veľa spoločného.

V poslednom čase mnoho organizácií a autorov podporuje etiku zdvorilosti (ethics of civility) vzhľadom na silnú polarizáciu americkej politiky. Ovplyvnilo vás toto úsilie pri rozvíjaní vášho dialógu?

Lori: Súhlasím s jej cieľmi, ale nemyslím si, že to stačí. Nemôžeme sa zastaviť len pri tolerovaní ľudí; musíme ich milovať. Musíme sa im pokúsiť porozumieť. Nie je to príjemné. Aj s mojou životnou láskou, Johnom, je to niekedy ťažké. Pokušenie je povedať: „Áno, drahý“ a nezmeniť svoje názory.

Toto je tolerancia a „zdvorilosť“. Nie je to dialóg. Dialóg narobí neporiadok a je bolestivý, ale funguje iba vtedy, ak sme ochotní milovať obetavým spôsobom.

JohnŤažké je ísť nad rámec „zdvorilosti“ a „byť milý“, pretože skutočný dialóg sa dotýka identity ľudí. Robí vás zraniteľným. Môžete sa cítiť ohrozený. Bezpečnejšie je nemiešať do tohto svoju identitu.

Aby sme však mohli rásť, musíme byť pripravení na zmeny. Spoluprezident Hnutia fokoláre Jesús Morán nedávno povedal, že pevná identita je zároveň slabá identita. To sú moje skúsenosti z dialógu s Lori. Už ma nevystrašia rovnaké veci ako predtým. Som viac slobodný od svojich názorov.

Ako vás ešte zmenil spoločný dialóg? 

LoriUvedomujem si zložitosť mnohých problémov, pretože s Johnom o nich diskutujeme. Aj o dôležitosti snahy dôsledne sa riadiť svojimi zásadami. Myslím si, že mať zásady a viesť čestný dialóg sa nevylučuje.

Musíme spoločne hľadať pravdu, nielen tlačiť na to, čo je pre nás dobré. Už nepristupujem k politike z pohľadu strany, ale zo snahy dosiahnuť najlepšie výsledky na základe svojich presvedčení a životných skúseností. Myslím si, že obaja sme pri hlasovaní prekročili hranice svojich strán.

John: Pri mojom dialógu s Lori myslím na dve veci: identitu a vzťah. Dialóg nie je iba intelektuálne cvičenie; buduje vzťahy.

Boh chce, aby sme rástli, menili sa duchovne, mentálne, emocionálne. Ako môžem rásť, ak som pripojený k identite zasadenej v minulosti? Naše vzťahy by nás mali zmeniť.

Môžete uviesť príklad problému, ktorý ste nedávno spolu prebrali?

JohnHovorili sme o tom, čo znamená „konzistentná životná etika“, prakticky povedané z hľadiska skutočného hlasovania vo voľbách.

Ako katolícki laici máme zodpovednosť použiť vlastný úsudok pri uplatňovaní učenia Cirkvi v politickej oblasti. Aj keď sa všetci zhodneme na tom, čo je učenie a aký by mal byť výsledok, menej jasné je, aký je najlepší spôsob, ako požadovaný výsledok dosiahnuť

LoriAj tu zisťujeme, že máme rôzne perspektívy, o ktorých môžeme diskutovať. Vraciame sa k myšlienke identity a zisťujeme, že naše porozumenie toho sa vyvíja paralelne s našimi životnými skúsenosťami.

John a ja sme dvaja rôzni ľudia – aj keď si teraz často navzájom dopĺňame vety! Dúfam, že to znamená, že môžeme naďalej mať odhodlanie a energiu na dialóg.

Uverejnené v Living City 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Nechajte mladým priestor si problém odsmútiť, radí psychológ

Erika Murínová

Rodičia pozor! Najvyššiu hladinu úzkosti a depresie z pandémie majú študenti

Zuzana Wagnerová

Dať dnes seniora do domova je bremeno pre príbuzných. Žijú s tým, že ho uvidia len cez kameru

Erika Murínová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies