Stĺpčeky

Potrebujeme sa navzájom

Hoci za naším poslaním v cudzine bola práca a služba pre Hnutie fokoláre, uvedomovala som si, že môj život nikdy nesmie stratiť konkrétne kontúry – musí byť zasadený do bežných vzťahov, ktoré ma každodenne obklopujú.

A tak som si nemohla hneď na začiatku nevšimnúť nevôľu obyvateľov nášho domu voči jednej susede. Je to zvláštna osoba, istotne doráňaná životom, inak by sama iným toľko neubližovala. Azda niet v našom paneláku človeka, s ktorým by nebola rozhnevaná, koho by neurazila či dokonca neudala na súd.

Robili sme malé kroky k zbližovaniu, no zdalo sa, že nič nezaberá.

Možno je za tým aj nejaká psychická porucha, to neviem posúdiť. Isté však je, že ľudskosť a láska z tejto hry vypadli. Ako rodinu nás to trápilo, nechceli sme prilievať olej do rozpáleného ohňa nenávisti. Dohodli sme sa preto, že náš postoj bude evanjeliový – budeme sa snažiť zo spleti vzťahov utkať niečo nové, pozitívne. Robili sme malé kroky k zbližovaniu, no zdalo sa, že nič nezaberá.

Akoby som čakala na vhodnú príležitosť, prosila som Boha o fantáziu, aby som pre zlepšenie situácie mohla niečo urobiť. Až raz… Na chodbe som začula neutíchajúci detský hlas volajúci mamu. Materský inštinkt mi hovoril, že to dieťa sa stratilo. Bol to sotva trojročný chlapček, ktorý kráčal z poschodia na poschodie a hľadal svoju mamu. Okrem mena mi o sebe nevedel nič presnejšie povedať, a tak som ho len vzala za ruku a sľúbila som mu, že mamu nájdeme. Zrazu za nami vybehlo malé šteňa a vďaka nemu som si chlapčeka dokázala zaradiť. „Tvoja babka býva v poslednom vchode, však?,“ opýtala som sa ho.

Prejavená láska sa stáva vzájomnou a verím, že je aj nákazlivá.

Bol to teda vnuk „nepriateľky“ celej ulice. Vyšli sme z domu a pustili sme sa po chodníku k jej bráne. V  ústrety mi už išla preľaknutá chlapčekova mama a so slzami v očiach ďakovala za starostlivosť, ktorú som jej synčekovi preukázala. Potetovaná žena s prefajčeným hlasom vzala dieťa i psíča. Chlapček mi kýval, až kým nezašiel za roh. Popoludní som stretla nevrlú susedu. Niesla ku kontajnerom dve ťažké vrecia. Ponúkla som sa, že jej s nimi pomôžem. Zostala prekvapená, no pomoc prijala. „Prečo to robíte a prečo ste dnes pomohli aj môjmu vnukovi? Nikto by to pre nás neurobil.“ Len som sa usmiala: „Musíme si predsa pomáhať. Potrebujeme sa navzájom.“ Jej poďakovanie malo pre mňa obrovskú cenu.

Podvečer nám pri dverách zazvonila mamička s tetovaním. Vedľa nej stáli jej dve deti – dievčatko a môj malý kamarát. Srdečne ma zdravil. „Prišli sme sa ešte raz poďakovať. Teraz vieme, na koho sa môžeme v núdzi obrátiť.“ Do ruky mi vtisla škatuľu koláčov.

Odvtedy už prešlo niekoľko mesiacov a naše vzťahy neochladli. Deti mi vyštebocú všetko, čo v škole či v škôlke zažijú. Ich babka je ako vymenená – prejavuje nám pozornosť, zaujíma sa, ako sa máme, už zďaleka nás zdraví ako prvá. Navzájom si otvárame bránu, keď do areálu prichádzame autom. Prejavená láska sa stáva vzájomnou a verím, že je aj nákazlivá.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Slávime vrcholné tajomstvo našej viery – Veľkú noc Pána Ježiša

Terézia Lenczová

Presvedčí len autentickosť

Katarína Jančišinová

Na ceste sa stretneme …

Terézia Lenczová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies