Rodina

Dať dnes seniora do domova je bremeno pre príbuzných. Žijú s tým, že ho uvidia len cez kameru

Foto: iStock

Rozhodnutie umiestniť svojho príbuzného do domova sociálnych služieb je za každých okolností ťažké. Človek pred touto voľbou o osude svojho najbližšieho zápasí so všetkými emóciami: pocitom zlyhania, výčitiek svedomia, vlastného vyčerpania, kritikou rodiny aj vlastným pudom sebazáchovy, či túžbou dopriať dotyčnému profesionálnu pomoc.

Nové opatrenia proti šíreniu ochorenia Covid-19, ktoré zatvorili brány nemocníc aj domovov sociálnych služieb pre návštevy, odstrihli rodiny od možnosti posledného fyzického kontaktu s členom rodiny. Mnohé ďalšie postavili nové okolnosti pred obrovskú morálnu dilemu: vydržať za každú cenu náročnú starostlivosť o nevládneho človeka doma, alebo sa s ním možno posledný raz rozlúčiť pri bráne seniorátu a posledné chvíle jeho života ho nechať v starostlivosti neznámych ľudí? Otázka, ktorá zatína hlboko do duše jednotlivca, nie je na ňu správna odpoveď a človeku zostáva žiť život s týmto rozhodnutím.

Ešte na jar, keď som počúvala správy o senioroch v domovoch dôchodcov, ako trpia tým, že nemôžu vidieť svojich príbuzných, nemyslela som si, že sa to bude onedlho týkať i mojej mamky,“ opísala pre nm.sk svoju skúsenosť s ťažko chorou mamkou pani Janka (jej celé meno sme pre citlivosť témy nechali v anonymite). Jej príbeh je dôkazom toho, že zvlášť pri senioroch, ktorí už majú ťažkosti vnímať realitu, si bremeno rozhodnutia nesie práve rodina doma.

„Príbuzní, ktorí nám zverili svojich seniorov, v určitom slova zmysle trpia v súčasnosti ešte viac.

Cítila sa opustená, prežívala úzkosť a strach z neznámeho. To je doteraz pre mňa najťažšie prijať.

Práve oni to prežívajú horšie, pretože vidia tú realitu vonku v pravých farbách, so všetkými rizikami,“ povedala pre nm.sk riaditeľka DSS sv. Martina Eva Hromková. Je o tom presvedčená aj napriek tomu, že celé jej zariadenie sa počas prvej vlny nakazilo koronavírusom. 

 

Keď dochádzajú sily

Pani Janka z Bratislavy nám porozprávala, ako sa s rodinou po dlhých a ťažkých úvahách rozhodli svoju mamu umiestniť do DSS. „Mamka s nami bývala 11 rokov, z toho 4 roky býval s nami do svojej smrti i môj otec. Mamka má 95 rokov. Posledný rok, aj vďaka opatreniam súvisiacim s Covidom, veľmi zoslabla, až prestala celkom chodiť,“ opisuje situáciu Janka. Jej mama zostala imobilná a začal sa maratón po nemocniciach a rôznych vyšetreniach bez výsledku. „Odporučili nám zariadenie opatrovateľskej služby. Starostlivosť o ňu bola stále náročnejšia, pretože nebola schopná sama sa posadiť, postaviť, najesť, umyť, učesať,“ vysvetlila.

Stav deväťdesiatpäťročnej panej sa zhoršoval i po mentálnej stránke, nevedela, kde je, nespoznávala ani svoju dcéru a často plakala. Vtedy si s manželom uvedomili, že starostlivosť o ňu sami nezvládajú. Ako jediné riešenie zostalo hľadať vhodné zariadenie opatrovateľskej služby. 

Morálna dilema

„Bolo to pre mňa veľmi bolestné rozhodnutie, pretože som sa modlila a dúfala, že sa mamkin stav zlepší a nebudeme musieť urobiť tento krok,“ vysvetlila pani Janka, ktorá má sama viac ako 70 rokov.  

S prichádzajúcim dňom D cítila veľký stres, pretože nebolo možné svoju mamku na novú situáciu pripraviť. Jej pamäť sa čoraz častejšie vracala do detstva a realitu nechápala.

Rodina pani Janky riešila tento jej stav so sociálnym odborom a koncom leta našli pre ňu miesto v ZSS. „Nebola tam ani dva týždne a prišiel zákaz návštev v domovoch sociálnych služieb,“ opísala Janka prvý šok zo zatvorenia inštitúcie. 

Príbuzným doma ostala jediná možnosť komunikácie: telefonovať alebo skypovať. Tento spôsob bol však pre obe strany mimoriadne náročný, pretože ich mama nevedela pochopiť, kto jej volá, ani kde sa vlastne ocitla ona sama. 

„Cítila sa opustená, prežívala úzkosť a strach z neznámeho. To je doteraz pre mňa najťažšie prijať. Môžem to len odovzdávať Bohu a v modlitbe za ňu prosiť, aby jej bol nablízku svojou láskou,“ dodala s nádejou v hlase pani Janka.

Rodinu robia zamestnanci

V dnešnej situácii sa teda pracovníci domovov sociálnych služieb stali jedinou spojkou klientov DSS so životom za bránami zariadenia. Ba aj omnoho viac. Sú jediným pocitom istoty pre starých a dotykom ľudskosti v ich samote na sklonku života. 

Vedúci pracovníci zariadení nám potvrdili, že tieto dni siahajú na dno svojich síl, aby nahradili rodinu, utíšili, pohladili. „Máme klientov s ťažkým stupňom Alzheimerovej demencie alebo inými ťažkými psychickými poruchami. Oni si pandémiu neuvedomujú – čas nie je pre nich veličina. Fyzický kontakt s príbuznými má však veľký význam z hľadiska liečby a ten je nezastupiteľný,“ vysvetlila riaditeľka martinského domova Eva Hromková. 

Táto bývalá zdravotná sestra prišla v mladom veku o rodičov a súrodencov a mala túžbu slúžiť okrem najbližšej rodiny aj inde. „Je to práca, ktorá sa nedá robiť pre peniaze. Musíte mať vzťah a empatiu k ľuďom.“

Jej slová potvrdil pre nm.sk aj Emil Hlavatý, riaditeľ DSS v obci Závod na západe Slovenska.

V dnešnej situácii sa teda pracovníci domovov sociálnych služieb stali jedinou spojkou klientov DSS so životom za bránami zariadenia.

Prerušené rodinné väzby, ktoré zapríčinila pandémia, vnímam citlivo, pretože na našich klientov majú veľký vplyv. Je to pre nich veľmi tvrdé. Boli zvyknutí chodiť domov na návštevy, dovolenky či víkendy.“  

Ďalej podotkol, že u seniorov, ktorí vnímajú, sa v dôsledku izolácie často zhorší ich zdravotný stav, aj psychika. Vírus považujú za mor. „Snažíme sa im pomôcť, robíme sociálnu terapiu podľa potrieb daného človeka,“ vysvetlil Hlavatý. 

Sociálni pracovníci spolu so zamestnancami zariadenia využívajú rôzne formy arteterapie, muzikoterapie, komunitných rozhovorov, osobných rozhovorov. „Cvičenie pamäti, zručnosti, voľnočasové aktivity. Cieľom je vytvoriť rodinnú atmosféru v zariadení, aby sa tu klienti cítili ako doma,“ vysvetlil riaditeľ Hlavatý.

Začiatky v zariadení sú podľa neho pre každého seniora ťažké, prirovnáva ho k umiestneniu dieťaťa do MŠ. Zo skúsenosti však vidí, že postupne si dôchodca zvykne, zistí, že aj ostatní sú tu v rovnakej situácii, začne komunikovať, vytvorí si vzťahy. 

Riaditeľka Hromková z Martina dodala, že čo sa týka budovania atmosféry rodiny, výhodu majú v súčasnosti menšie zariadenia. „Momentálne, keď chýba dotyk príbuzných, sa naviažu na nás a my im suplujeme rodinu. Našťastie v našom zariadení máme 30 klientov, takže tie väzby sú veľmi blízke a rodinné. Poznáme príbuzných aj klientov po mene, máme vybudovanú dôveru,“ opisuje riaditeľka, ako sa jej zamestnanci snažia neprítomnosť rodiny nahradiť. To, aký má práve osobný prístup k príbuznému zo strany pracovníkov sociálnych služieb efekt na jednotlivca, si dobre uvedomujú aj blízki doma. „Aj my vidíme, že je v dobrých rukách. Má dobrú odbornú starostlivosť, zamestnanci sú vľúdni, láskaví a trpezliví, takže jej stav sa zlepšuje a začína sa pomaly zapájať do spoločného života,“ potvrdila úsilie zo strany DSS pani Janka. 

Radšej život v bubline

Práca v zariadeniach pre seniorov je aj za normálnych okolností náročná fyzicky aj psychicky. „Stretávame sa s náladovosťou klientov, aj s agresívnym správaním, rôznymi psychickými poruchami. Preto sú osobné vzťahy veľmi dôležité, veľa času venujeme rozhovorom s klientmi,“ vysvetlila Hromková. 

Väčšie starosti ako samotná neprítomnosť rodiny robí dodržiavanie praktických opatrení – vysvetliť človeku s Alzhaimerovou chorobou, aby nosil rúško, je náročné.

vysvetliť človeku s Alzhaimerovou chorobou, aby nosil rúško, je náročné.

Každú zmenu rutiny, obmedzenie pohybu v zariadení vnímajú klienti veľmi citlivo. 

Ako vysvetlila riaditeľka domova v Martine: „Keď človeka s Alzheimerom musíte presťahovať z jednej izby do druhej, pre neho je to veľká zmena, prirovnateľná k šoku. Cítia sa stratení, berú to ako trest, blúdia. To isté platí, keď mu premiestnite stoličku v jedálni. S týmto denne bojujeme.“

Táto riaditeľka sa rozhodla pozitívnu atmosféru v zariadení udržiavať aj dočasným odstrihnutím od televíznych novín. Seniori, ktorí informácie vnímali, sa báli, až panikárili. 

„Ešte viac robíme posedenia pri harmonike, vytvoríme im svet v bubline, akoby sa vonku nič nedialo. Musíme dosiahnuť požadovaný efekt dobrého pocitu bez toho, aby to oni vnímali ako zákazy a príkazy – keď je niečo skľučujúce, aj duševný stav sa rýchlo zhoršuje,“ dodala Hromková.

 

blank
Život s Covidom. Foto: archív DSS Dom sv. Martina

Riaditelia DSS: robíme maximum

Nie práca, skôr povolanie, hovoria zhodne o osobnom nastavení zamestnancov obaja riaditelia. Hoci zamestnanci, ktorí sa teraz stali najbližšími pre klientov DSS, pociťujú vyčerpanosť. „Nie je to práca, za ktorou zatvoríte po príchode domov dvere – ide s vami domov,“ povedal Hlavatý.

Ich trpezlivosť denne testujú prísne nariadenia, pravidelné vykonávanie testov na Covid – zariadenie v Martine si ako druhé na Slovensku počas prvej vlny prešlo 70-dňovou karanténou. 

„Ani zdravému človeku testovanie na vírus nie je príjemné, my musíme testovať každé dva týždne, nerobí sa nám to ľahko a ešte ťažšie sa to starším ľuďom vysvetľuje,“ povedal Emil Hlavatý.

Štatutárni zástupcovia domovov denne zažívajú strach, aby koronavírus neprešiel bránami zariadenia, kde žije najzraniteľnejšia skupina obyvateľstva. „Nie je mi jedno, keď som svedkom toho, že vnúčik chce vidieť babičku, manžel sa pýta na manželku, ktorú dlho nevidel. Nemôžeme si však dovoliť porušiť pravidlá,“ objasnil Emil Hlavatý. 

Podľa neho je riziko šírenia nákazy obrovské a celú zodpovednosť nesú na pleciach štatutári.

Sami chorľaví však pracovali 24 hodín denne, služby ťahal ten, kto vládal.

„Za každé rozhodnutie si zodpovedáme sami a máme ho na pleciach. Priorita je zdravie a musíme všetkých chrániť,” uzatvoril. 

Na Slovensku asi nie je jediný predstaviteľ DSS, ktorý si v súčasnom stave denne v neistote nekladie otázku: Čo ak sa k nám dostane vírus, ako zareagujeme, poskytne nám niekto pomocnú ruku, oplotia nás a izolujú?  

Eva Hromková je dnes so svojimi zamestnancami o túto skúsenosť bohatšia. Jej DSS v Martine si totiž prešiel tvrdým izolačným tréningom naostro už na jar.Boli sme jedným z prvých Covid pozitívnych centier a bol to riadny šok, lebo v tom čase sa ešte o víruse nevedelo skoro nič. Všetko sme sa učili za pochodu,“ začína svoj korona príbeh Hromková.

Izolácia martinského domova trvala 69 dní, nakazení boli všetci klienti okrem jedného a rovnako sa nakazila aj časť zamestnancov. „V tom čase bolo schopných pracovať desať zamestnancov z celkového počtu 23,“ hovorí Eva Hromková. 

Keďže chceli všemožne zabrániť šíreniu nákazy, zamestnanci nechodili domov, spávali v zariadení a v karanténnom ubytovaní. Sami chorľaví však pracovali 24 hodín denne, služby ťahal ten, kto vládal. „Bolo jedno, akú má pracovnú pozíciu, všetci sme robili všetko, čo bolo momentálne treba. Bolo jedno, či som riaditeľ, účtovník, či zdravotná sestra.“

Riaditeľka Hromková, pôvodne zdravotná sestra, sa v tom čase okrem krízového manažmentu vrátila k svojej pôvodnej profesii. „Najťažšie bolo 24 hodín pracovať v ochranných overaloch, respirátoroch či štítoch. Aj klienti nás najskôr vnímali ako mimozemšťanov. Dlhá karanténa bola kvôli dlhodobej pozitivite jednej klietky – 98-ročnej panej, ktorá po celý čas nemala žiadne príznaky,“ uzavrela Hromková. 

 

blank
Kanisterapia v DSS. Foto: archív DSS Dom sv. Martina

Citliví na svoj domov

Nie všetky rodinné vzťahy medzi generáciami sú intenzívne a dokonalé. Riaditeľ Hlavatý rozpráva, že aj u nich majú takých seniorov, o ktorých rodina nejaví veľký záujem, a rodinné vzťahy supluje inštitúcia. Odcudzenie spôsobuje bolesť a poslednou fázou sklamania býva majetok. „Keď prídu na rad majetkové spory, keď zbavia starých rodičov svojprávnosti a predajú im dom a oni sa to dozvedia. Začnú sa považovať za bezdomovcov a rapídne sa opustia psychicky, prestanú jesť a prajú si len zomrieť. Zlé rodinné vzťahy im ubližujú viac ako Covid-19,“ uzavrel Hlavatý.  

Duchovná služba má preto v oboch zariadeniach svoje pevné miesto. „Veľmi dobre spolupracujeme s katolíckym aj evanjelickým kňazom – posielajú nám aj dobrovoľníkov.

Odcudzenie spôsobuje bolesť a poslednou fázou sklamania býva majetok.

Pán kaplán príde v ktorúkoľvek hodinu za niekým, kto zomiera – či je to v noci, či o piatej hodine ráno,“ vysvetlila vykonávanie duchovnej služby Hromková. Medzi duchovnými a seniormi tak neraz vzniknú pekné a osobné vzťahy. „Často sa starší vracajú do minulosti, rozprávajú mi, čo bolo pred 20 rokmi,“ povedal pre nm.sk Peter Kudláč, farár zo Závodu, ktorý má na starosti duchovnú správu DSS. 

Aj on vníma, ako samota v závere života pôsobí na seniorov. „Pred úplným zatvorením DSS v Závode sme mávali spoločnú svätú omšu, kam prišli aj ostatní starší obyvatelia z obce. Bolo to vo väčšom spoločenstve a naozaj bolo vidieť, že všetci prežívali radosť,“ povedal správca farnosti. Podľa neho sa nemusia starí ľudia v zariadeniach mať vždy zle, lebo aj on sám bol svedkom toho, ako si babička v domove našla kamarátku, s ktorou si rozumela a našla v nej blízku rodinu.

Teraz farára Petra Kudláča volajú sestričky k ťažkým prípadom. „Idem zaopatriť a poslúžim, ako sa dá. Keď sú ešte pri vedomí, tak pocítila úľavu, ale chodím aj ku stavom, že už nevnímajú, čo sa okolo nich deje, žijú vo svojom svete.“

Riaditelia oboch zariadení dodali, že tým klientom, ktorí si duchovnú opateru prajú, ju nechcú odoprieť, keďže nariadenia to umožňujú.

v tento kritický čas, kedy seniori cítia osamelosť, treba naozaj zapojiť moderné technológie, aby sme zostali s nimi v kontakte.

„Keď vidím, že ich čas sa kráti, že idú dolu, tak návštevu za najprísnejších opatrení umožníme a dokonca k nej vyzývame,“ uzavrela Hromková.

Profesor teológie a kňaz Miloš Lichner sa domnieva, že v tento kritický čas, kedy seniori cítia osamelosť, treba naozaj zapojiť moderné technológie, aby sme zostali s nimi v kontakte. Sám je často svedkom toho, ako je aj tento kontakt pre nich veľkou duchovnou vzpruhou. „Môžu sa zúčastniť svätých omší, adorácií, spoločne sa s rodinou pomodliť. Je to výzva aj pre ich blízkych, aby sa im pravidelne ozývali a modlili sa za nich a takto im sprostredkovávali Božiu milosť,” uzavrel profesor teológie.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Kde všetci videli kontrast medzi politickými stranami, on vybadal úzku cestičku, ktorá vedie k demokracii a jednote

Miroslava Psárová

Teraz je čas zjednocovať nielen svet, ale aj naše rodiny

Miroslava Psárová

Červené kontrolky. Čomu sa vyhnúť v manželskom živote?

Vydavateľstvo Nové mesto

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies