Rodina

Nechajte mladým priestor si problém odsmútiť, radí psychológ

Foto: archív Jozef Daňovský

Úbytok slnečných dní, dlhá izolácia, online vyučovanie a takmer žiadne možnosti na osobné vzťahy s rovesníkmi. To sú veličiny, ktoré sa v týchto dňoch podpisujú pod zhoršené duševné zdravie tínedžerov a môžu viesť k stavom depresie. 

Mladí sú rizikovou skupinou, pretože v ich veku potrebujú kamarátstva, ktoré im rodičia nevedia vynahradiť. Ak má dieťa psychický problém, netreba ho podceňovať, viniť sa, ale dobré je vyhľadať pomoc odborníka. „Pocit viny rodiča určite nepomáha, lepší je konštruktívny a proaktívny prístup zo strany rodiča,“ povedal v rozhovore pre nm.sk klinický psychológ a psychoterapeut Jozef Daňovský. 

K dieťaťu treba pristupovať citlivo – jeho duša je krehká, tvrdí odborník z linky dôvery Nezábudka, ale proces smútenia pri prekonávaní problému patrí tiež k životu. 

 

Vnímate v tomto období viac dopytu po radách psychológa zo strany mladých?

Určite áno. Objavujú sa viac poruchy príjmu potravy, úzkosti a aj depresívne sezónne afektívne poruchy. To má súvis aj s úbytkom slnečných dní – sú to typické sezónne afektívne poruchy, ktoré môžu prerásť aj do depresie.

Pridáva sa k rizikovým faktorom momentálne aj izolácia mladých?

Áno, dištančné poradenstvo tomu neprispieva. V ich veku sa potrebujú socializovať, byť so svojimi rovesníkmi, porozprávať sa. To je rizikovejší faktor ako zlé počasie.

Ako sa im dá pomôcť?

Môžeme ich povzbudiť, aby využívali aspoň online služby a aplikácie na stretnutia, aby aspoň takto boli v kontakte s rovesníkmi. Iste, tento spôsob komunikácie aj vyčerpáva, lebo aj vyučovanie sa deje v online prostredí, ale treba si vyhradiť čas aj na neformálnu komunikáciu s kamarátmi.

Mnohí rodičia by aj chceli pomôcť, nevedia ako, lebo tínedžer už spoločnosť rodiča nevyhľadáva…

V tínedžerskom veku sú už ich deti skôr v odpore. V praxi vidím, že rodičia sa snažia, ale ten vzťah s rovesníkmi nenahradia. Toto sa však nedá úplne paušalizovať – aj teraz môžu byť rodičia prínosom a podporou pre deti. Živý kontakt s rodičom môže byť práve teraz dôležitý aj pre tínedžera.

Predstavy o živote sa však medzi rodičom a dieťaťom v tomto veku veľmi rozchádzajú. Môže rodič aj teraz nadviazať vzťah s tínedžerom?

Je to individuálne. Záleží na vzťahu, ktorý mali aj predtým. Ak bol vzťah aj v predpubertálnom veku komplikovaný, vtedy je to problém. Teraz sa celý deň delia o jednu domácnosť, dospievajúcim chýba ventil, takže k napätiu určite dochádza a narastá. Domnievam sa, že môže pomôcť terapia, napríklad aj rodinná terapia.

Majú rodičia odvahu prísť za vami a požiadať o radu, alebo vnímajú problémy v rodine ako svoje zlyhanie?

Mnohí cítia bezmocnosť a zlyhanie. Treba si uvedomiť, že nikdy sa nedá jednoznačne povedať, či je vinný iba rodič, keď má tínedžer problémy. Problémy sú súčasťou vývojovej roly – mladý človek sa hľadá a experimentuje, je tam veľa podnetov, ktoré do toho procesu vstupujú. 

Psychické ochorenie si nevyberá a nemá zmysel hľadať vinníka.

V terapii ide práve o podporu a edukáciu rodičov, aby sa neobviňovali za všetko.

Obzvlášť to nie je na mieste, ak už dieťa trpí klinickými poruchami, napríklad klinickou depresiou, poruchami príjmu potravy. Rodič za to nemôže. Nedá sa istotne určiť, kde vzniklo také ochorenie.

Sú výnimky, kde rodičia zlyhali, ale obviňovanie nie je zväčša na mieste. 

Kde je tá deliaca čiara medzi smútkom a depresiou?

Neexistuje úplne rázna čiara. Dobrým prediktorom je, keď tínedžer zmení stravovacie návyky: je veľa, či málo, trpí poruchami spánku, alebo ho nebaví svet, koníčky a trvá to niekoľko mesiacov.

Smútok je prirodzená emócia, aj potrebná. Keď to už trvá dlho, je uzavretý, môže sa rozvíjať mierna či stredne ťažká depresia a treba hľadať pomoc.

Majú rodičia tendenciu prehliadnuť varovné signály, alebo naopak, veľmi sledujú svoje dieťa?

Oboje. Sú aj hyperprotektívni – dovedú dieťa na terapiu a nie je tam väčší problém. Opačne sa stáva, že dieťa má vážne poruchy, a rodič si to nevšimne. Dnes sa už stáva, že deti mladšieho školského veku hovoria o samovražde a rodič to bagatelizuje. Vtedy spolupráca s odborníkom ani nemôže dobre fungovať. 

Lepšie je, ak sú citlivejší, vtedy je aj terapia úspešnejšia. Musíme podporiť rodiča aj dieťa.

V akom rozpoložení sa nachádza duša tínedžera, keď uvažuje o samovražde? 

Dieťa, ktoré hovorí o samovražde, treba brať vážne a nie je dobré podceňovať riziko. Duša človeka môže veľmi silno bolieť aj mladšie deti. Detská duša je krehkejšia ako dospelá.  

Počet pokusov a dokonaných samovrážd u dospievajúcich rastie. Prečo?

Môže za tým byť veľa faktorov. Jedným z nich je určite aj online priestor, kde sa môžu mladí v takýchto rozpoloženiach potencovať. Môžu byť aj  inšpirované mediálne známymi tvárami, ktoré dokonali samovraždu.   

Mnohí rodičia sa musia pracovne  obracať, aby zaplatili účty, hypotéky, môžu preto prehliadnuť signály volajúce o pomoc. Môže chýbať v rodinách komunikácia o problémoch. Alebo v rodinách dochádza k vzťahovým problémom, rozvodom, domácemu násiliu, závislostiam a podobne. 

Mnohí otcovia a mamy zostanú zaskočení, že zistia, že ich dieťa takéto krajné riešenie zvažovalo či urobilo. Aké sú varovné signály, ktoré mu predchádzajú?

 Napríklad zmena prospechu, dieťa sa zhorší v škole a o dosť. Preruší vzťahy s rovesníkmi, izoluje sa, alebo nadviaže nezdravé vzťahy s rôznymi subkultúrami, začne meniť módu zvláštnym spôsobom, počúva pochmúrnu hudbu, veľa sa oblieka aj v teplom počasí.

V praxi sa stretávame so sebapoškodzovaním, napríklad rezanie na končatinách. V lete sa potom tieto deti príliš obliekajú. Rodič by mal odsledovať toto sebadeštruktívne správanie. Niečo nie je v poriadku, ak začne byť agresívne na rodiča, verbálne útočí – vtedy sa pravdepodobne niečo vážne deje.

Čo má urobiť rodič, keď ho dieťa k sebe nepustí, odmieta ho?

Vyhľadať odbornú pomoc môže aj sám v prvej etape. Opíše problém a psychológ či psychiater vie zistiť, čo sa deje. V terapii sa dozvie, ako má pristupovať. 

Ak  problém dieťaťa nie je úplne vážny, netreba hneď zasahovať. Ak netrpí vážnymi klinickými príznakmi, je lepšie len minimálne zasahovať, vedieť ho nechať prejsť týmto obdobím. Potrebné je, aby pocítilo, že je ponechané tým rodičom. 

Rodič je stále v pozadí, dozerá, ale necháva ho v tom. Aj pocit nezávislosti je dôležitý vo vývojovom období.

Rodičia sa veľa ráz trápia, lebo nevedia nájsť ten moment, kde zlyhali, čo sa stalo.

Môže ísť o nesprávne presvedčenie, že rodič zlyhal.

U dospievajúceho môže ísť naozaj o chorobu, stáva sa aj transgeneračný prenos, je tam veľa faktorov, nemusí byť za tým vždy zlyhanie vo výchove. S týmto presvedčením rodiča treba pracovať, lebo nijako v situácii nepomáha. Viac pomáha, keď si rodič uvedomí, že to nie je jeho chyba, a konštruktívne a proaktívne k tomu pristupuje. Radšej treba vyhľadať odborníka.

Spolužitie rodič-dieťa v každodennosti je občas aj náročné, najmä teraz, keď sú deti zatvorené medzi štyrmi stenami. Ako môže rodič povzbudiť svojho potomka?

Treba si uvedomiť, že smútok je prirodzená emócia. Môže byť za ňou smrť niekoho, ukončenie vzťahu. Rodič by mal nechať dieťa tak, dať mu priestor prežiť si tú emóciu, môže sa aj na čas stiahnuť, alebo mu dá priestor na možnosť hovoriť o nej. 

Snaha rozveseliť nie je na mieste – aj smútkový proces je dôležitý: má svoje štádiá a dôležité je, aby si dieťa vedelo odsmútiť veci. Je to v poriadku a nemusí to prerásť do depresie. 

Aj smútok dosiahne svoj vrchol a potom klesá, netreba ten proces zastaviť. 

Je problémom, že sme spoločensky nastavení na pozitívne zážitky a vyhľadávanie pozitívnych podnetov?

Áno, smútok sa naozaj nenosí. Stále sa propaguje a vyžaduje pozitívne myslenie a smútok sa vníma ako veľmi negatívna emócia. Veľa problémov pramení z toho, že ľudia nechcú smútiť, boja sa smútiť a vtedy nastávajú väčšie problémy. 

Vnímate aj pozitíva, za ktoré môžeme vďačiť pandémii na úrovni duševného zdravia? 

Rodina je viac spolu. Pandémia donútila reštartovať vzťahy a hodnoty. Konzum išiel na druhú koľaj. Viac vnímame ohrozenie, strach zo smrti. Človek pracuje viac s hodnotami, dáva si otázku: Načo toto robím, čo bolo dôležité vtedy a teraz? Každá kríza má aj hodnotu, keď sa prepracujete cez ňu, ale nedostanete sa do stavu bezútešnosti. 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Kde všetci videli kontrast medzi politickými stranami, on vybadal úzku cestičku, ktorá vedie k demokracii a jednote

Miroslava Psárová

Teraz je čas zjednocovať nielen svet, ale aj naše rodiny

Miroslava Psárová

Červené kontrolky. Čomu sa vyhnúť v manželskom živote?

Vydavateľstvo Nové mesto

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies