Ekonomika spoločenstva

Čím dlhšie je človek na ulici, tým dlhšie sa z nej dostáva

Program STREETWORK, zdroj: vagus.sk
Program STREETWORK, zdroj: vagus.sk

Podľa štatistického úradu z roku 2015 je na ulici 23-tisíc ľudí bez domova a ďalším štyrom až ôsmim percentám hrozí vysťahovanie z bývania. Keď sa človek ocitne na ulici, musí riešiť každú minútu svojho života – myslí na to, čo bude jesť, ako sa dostane k pitnej vode, kde sloní na konci dňa hlavu, zároveň si dáva pozor aj na to málo, čo má pri sebe, aby o to neprišiel. Čo sa týka zdravotnej starostlivosti či bežných vecí, ako sú záľuby, vzťahy a voľný čas, na tie už nie je miesto. Človek na ulici rieši v hlave doslova boj o prežitie a točí sa v bludnom kruhu.

Ráno vstať a ísť do práce v takomto stave neprichádza do úvahy. Ak si aj brigádu či prácu nakoniec nájde, tak myšlienkami je stále na ulici. Nechce predsa, aby sa jeho zamestnávateľ dozvedel, že je človek z ulice. Prísť upravený, oddýchnutý a najedený do práce je pre neho takmer nemožné. O problematike bezdomovectva, rozmýšľaní ľudí z ulice a ich integrácii do spoločnosti nám porozprávala riaditeľka občianskeho združenia Vagus Alexandra Kárová. Práve Vagus zastrešuje integračný program, ktorého cieľom je nájsť partnerov – zamestnávateľov, ktorí by dali šancu ľuďom na ceste z ulice. Program poskytuje ubytovanie, sprevádzanie, poradenstvo a podporu. Na jeho konci by mala byť stabilná práca a odchod za novým bývaním. Naposledy takto dostali stabilnú prácu dvaja ľudia bez domova od mestskej časti Vrakuňa. To je ten šťastný koniec. Nie vždy však hovoríme o šťastných koncoch…

Vagus je už za tie roky pomerne známy medzi ľuďmi, povedzte nám niečo viac o vašej činnosti.

Vagus sa venuje ľuďom bez domova, najmä teda v Bratislave, pričom v apríli 2021 budeme fungovať 10 rokov. Ak hovoríme o ľuďoch bez domova, nie je to však len nejaká jednotvárna skupina ľudí. Človekom bez domova sa môže stať hocikto. Pracujeme s rôznymi ľuďmi – od seniorov, dôchodcov až po mladých. Majú zdravotné či psychické problémy, sú medzi nimi odchovanci detských domov, muži, ženy. Naozaj je tá skupina rôznorodá.

Fungujeme v rámci troch hlavných programov, medzi ktoré patrí denné nízkoprahové centrum Domec na Mýtnej v Bratislave, streetwork – terénna sociálna práca a nakoniec je to integračný program. Každý program zároveň rieši svoje malé podprojekty.

Ako združenie ste teda finančne závislí od iných. Kto všetko potom môže pomôcť, napríklad aj finančne?

Financovanie združenia je viaczdrojové a v jednotlivých programoch sa líši. Máme napríklad podporu od Magistrátu hlavného mesta, z Bratislavského samosprávneho kraja, ministerstva práce, implementačnej agentúry. Ďalej je to súkromný sektor, firemné granty, dve percentá z daní a individuálni darcovia. Je to pomoc finančná, ale aj nefinančná, či už zbierky oblečenia, aktuálne aj ochranné rúška, dezinfekcie, potraviny a jedlo.

Na snímke Alexandra Kárová, riaditeľka občianskeho združenia Vagus, zdroj: Martina Baumann
Na snímke Alexandra Kárová, riaditeľka občianskeho združenia Vagus, zdroj: Martina Baumann

A koho máte v tíme? Sú medzi vami aj dobrovoľníci?

My nie sme charita, to je veľmi dôležité vysvetliť hneď na úvod. Robíme sociálnu prácu so všetkým, čo k tomu patrí. Naši zamestnanci – poradcovia sú vysokoškolsky vzdelaní odborníci v odbore sociálna práca.

Tím, Facebook/OZ Vagus
Tím, Facebook/OZ Vagus

Čo sa týka dobrovoľníkov, snažíme sa na tom teraz pracovať už viac. Korona to však dosť ovplyvnila. Robíme rôzne aktivity, napríklad perieme rúška, ktoré si potom dobrovoľníci môžu prísť vyzdvihnúť k bráne a ožehliť ich u seba doma a doniesť naspäť – bezkontaktne. Alebo nám ľudia pomáhajú tým, že môžu navariť obed a dokonca ho nemusia variť u nás v centre, ale môžu ho pripraviť i u seba doma.

Stáva sa, že nám napríklad niekto o šiestej večer zavolá, že mu zvýšili tri pizze a chcel by ich posunúť ďalej. Skvelé je, že si niekto na nás spomenie, ale s týmto naozaj nevieme nič urobiť. Jednak nevieme rozdeliť tri pizze pre 70 ľudí a veľakrát si nevieme po to prísť. Museli by sme zrušiť nejakú z našich služieb, aby niekto z kolegov mohol po to ísť.

Dobre… a keď chce niekto pomôcť, lebo bude mať potravín nazvyš. Čo by mal urobiť, keď hovoríte, že to nie je také jednoduché?

Najdôležitejšie je sa s organizáciou poradiť. Ľudia sú totiž potom sklamaní, keď nevieme hneď reagovať na ich ponuku. Dobré je najprv sa poradiť, čo by bolo vhodné darovať a kedy a kto po to môže prísť, prípadne či nám to vedia priviesť do centra. Ak to vieme vopred, vieme si to naplánovať.

Vagus má tri hlavné programy, jedným z nich je aj streetwork - terénna sociálna práca, zdroj: Facebook/OZ Vagus
Vagus má tri hlavné programy, jedným z nich je aj streetwork – terénna sociálna práca, zdroj: Facebook/OZ Vagus

Prečo je to potrebné až takto?

Pretože máme na hodinu presne naplánované služby v dennom centre. Ak by teda niekto z denného centra mal odísť, tak v konkrétnom čase nebude možné poskytnúť poradenstvo alebo ošetrenie. Musíme si vybrať, čo je väčšia priorita – poradenstvo, ošetrenie alebo donáška troch pízz?

V minulosti sa nám osvedčila spolupráca s firmami a spoločnosťami. Napríklad počas sezóny vianočných večierkov nás zvykli kontaktovať veľké korporáty. Tam vždy zostane veľa jedla a bola by to škoda len tak vyhodiť. Oni nám dopredu dajú vedieť, kedy presne je večierok. Naplánujeme si auto, kto po to pôjde, urobíme si miesto v chladničkách, aby to vydržalo do druhého dňa, a prídeme si po to na miesto. Takto to funguje bez problémov a má to zmysel.

No situácia okolo pandémie vám potom musela podobné aktivity stopnúť. Znamená to, že je tej pomoci menej?

Dobrovoľníci, zdroj: Facebook/OZ Vagus
Dobrovoľníci, zdroj: Facebook/OZ Vagus

Paradoxne nie. Na jar sme mali výzvu, že hľadáme dobrovoľníkov na varenie obedov a olovrantov. Počas prvej vlny sa zatvorili všetky zberné dvory a naši klienti prišli aj o rôzne malé brigády. Pre nich to znamenalo, že prišli o financie, ktoré mali na jedlo.

Okrem teplých obedov sme preto v Domci začali robiť aj tie spomínané olovranty, ktoré si mohli zobrať so sebou do take away misiek. A takto vydržali s jedlom do druhého dňa do raňajok. Ešte sme jeden deň v týždni chodili do terénu a rozvážali sme zásobu potravín na týždeň a hygienické balíčky.

Takže musím povedať, že pandémia nás akoby prinútila viac rozmýšľať nad možnosťami dobrovoľníctva. Na výzvu sa nám prihlásilo neskutočne veľa ľudí. Na tri týždne dopredu sme mali plné termíny na varenia.

Zdvihla sa vlna pomoci a solidarity a odzrkadlilo sa to aj u nás.

A síce sme všetci boli vyplašení, nevedeli sme, čo sa bude diať, tak mnohí si uvedomili, že sú medzi nami aj tí menej šťastní, ktorí potrebovali pomôcť. Nemyslím len priamo ľudí bez domova, ale vezmite si, koľkí z nás začali chodiť nakupovať svojim susedom. Zdvihla sa vlna pomoci a solidarity a odzrkadlilo sa to aj u nás. Či už pomoc s varením, šili sa rúška, zbieralo sa oblečenie. Bolo cítiť väčšiu mieru individuálnej pomoci.

A to varenie ako funguje?

Ľudia si môžu u nás v sklade vybrať potraviny a navariť z toho, alebo dostanú 20 eur a ešte si povyberajú z tých potravín, alebo navaria zo svojho. Jednoducho majú na výber.

Takže ľudia všeobecne chcú pomáhať. A teraz v druhej vlne, s odstupom času, nie sú už opatrnejší, nepozerajú viac na seba?

Včera nám prišla od jednej panej škatuľa plná rúšok, ktoré ušila. Myslím si, že ľudia nestratili záujem o dobrovoľníctvo. V zime sa všeobecne snažia viac a aj prichádzajúce sviatky tomu pomáhajú. Firmy zas robia zbierky, napríklad vyzbierajú oblečenie. S pandémiou žijeme už trištvrte roka, čiže nie je to ako na začiatku, a mám pocit, že sme si už zvykli.

A kapacita v Domci? Ako sa ľudia bez domova dostanú k vašej pomoci? K nim sa predsa len tie informácie dostávajú ťažšie ako k nám, ktorí máme bežne prístup k internetu, televízii.

Distribuujeme letáky na jednotlivé mestské úrady, oslovujeme sociálne oddelenia týchto úradov, aby o nás vedeli. No aj samotní ľudia bez domova si medzi sebou hovoria o všetkých zmenách a novinkách u nás. Celkovo nás poznajú, vedia o nás.

V Domci sú aktuálne otvorení na dve zmeny, zdroj: Facebook/OZ Vagus
V Domci sú aktuálne otvorení na dve zmeny, zdroj: Facebook/OZ Vagus

Na niektorých klientov máme aj telefonický kontakt, takže im zavoláme. Mimo korony je kapacita v Domci 80 osôb, na zimu sa navyšuje aj na 120, respektíve podľa potreby. Tento rok je špecifický, kapacita sa znižuje. Kolegovia prišli s novým systémom otváracích hodín a sme otvorení na dve zmeny. Doobeda od 9.00 do 12.00 pre 35 ľudí, to sa končí obedom. Nasleduje hodinová pauza na dezinfekciu celého objektu a od 13.00 do 16.00 je otvorené pre ďalších 35 ľudí. Funguje to tak, že keď jeden vyjde, ďalší môže vojsť, a teda v skutočnosti sa tu vymení viac ako 70 ľudí.

Pre všetky programy máme tiež elektronický systém, v ktorom sa tvorí databáza osôb bez domova a k tomu história kontaktu s konkrétnym človekom, aké služby využíva, prípadne dohody so sociálnym pracovníkom a celková dokumentácia k nemu. V tejto databáze máme 5 240 ľudí. Ročne nám do denného centra príde okolo 1200 jednotlivcov, pričom spolu navštívia centrum 18-tisíckrát.

To je neuveriteľné číslo. Spomínali ste, že chodíte do terénu. Napríklad, ak sociálny pracovník vidí priamo na ulici niekoho, tak ide za ním?

Áno, robíme aj takéto aktivity, ale to sa skôr deje na „typických miestach“, ako napríklad Hlavná stanica, lokality, o ktorých vieme, že sa tam ľudia bez domova zvyknú zdržiavať. Často tam stretneme aj ľudí, s ktorými sme prvý raz v kontakte.

Terénni sociálni pracovníci fungujú na databáze kontaktov. Vďaka nej vieme, kde sa zdržiavajú, respektíve ,bývajú‘. Tiež máme k dispozícii elektronický systém, v ktorom máme uložené všetky naše kontakty a históriu spolupráce s konkrétnymi ľuďmi.

Takže mapujete lokalitu, podmienky…

Áno. Napríklad, keď v zime vidíme, že niekto prespáva na mieste, kde nie je žiadny prístrešok, nevie si tam zakúriť, intenzita návštev je vyššia. V kalendári si potom kolegovia plánujú návštevy a vidia, kde treba ísť častejšie. Zároveň majú na každý deň dopredu naplánovaný program trasy.

Návštevy si plánujú v kalendári, zdroj: Facebook/OZ Vagus
Návštevy si plánujú v kalendári, zdroj: Facebook/OZ Vagus

Poďme k vášmu integračnému programu. Ako vznikol?

Keď sme otvárali denné centrum, tak to patrilo pod neho. Začínali sme s upratovacími projektmi pre mestské časti a pre mesto. Po nejakom čase prišla ponuka zo Starej tržnice, či by sme nechceli spoluprácu, a otvorili sme kaviareň Dobre&Dobré, ktorá zamestnávala ľudí na ceste z ulice a  fungovala tri a pol roka. Z finančných dôvodov sme ju však museli zatvoriť. Ľudia tam mali klasický TPP pomer, žiadne brigády a v slovenskom gastre to bolo už finančne neudržateľné.

Na snímke Alexandra Kárová, riaditeľka občianskeho združenia Vagus, zdroj: Martina Baumann
Na snímke Alexandra Kárová, riaditeľka občianskeho združenia Vagus, zdroj: Martina Baumann

Rozhodli sme sa energiu a financie pretaviť radšej do niečoho iného, s čím sme mali v tom čase skúsenosti – a to bolo bývanie ako prvé. Práve keď sme spúšťali kaviareň, tak sme mali s uchádzačmi pravidelné stretnutia a skupiny spolu so psychológom. Každý prichádzal z iného prostredia – z chatky, nocľahárne, priamo z ulice – a my sme zrazu od nich chceli nejakú pravidelnosť.

Preto sme sa rozhodli, že im na tri mesiace zaplatíme ubytovňu, aby mali pred nástupom do práce nejaké zázemie a vychádzali z rovnakého prostredia. Tu sme si vyskúšali, čo bývanie vlastne znamená pre nich a pre to, aby mohli chodiť do práce, a pre nejaké mentálne nastavenie sa.

Podarilo sa nám dohodnúť s nadáciou Cvernovka a v internátnej časti sme v roku 2018 získali tri bytové jednotky a nasťahovali sa tam prví ľudia. A tento rok v júni sa prví ľudia odsťahovali a mohli sa nasťahovať ďalší nájomníci.

A keďže bol program dostatočne veľký, museli sme sa pohnúť ďalej. Minulý rok sme si povedali, že by bolo dobré mať vlastnú koordinátorku a zároveň v Cvernovke sme získali kanceláriu. Tento tím tvorí päť ľudí. Agenda programu spočíva v hľadaní stabilného zamestnania, strategických partnerov, ktorí by nám vedeli dodávať pracovné miesta, v riešení bývania a v neposlednom rade aj v prevencii.

To znamená, že tí, ktorí sa odsťahovali, tak boli finančne zabezpečení a dokázali sa osamostatniť?

Treba to chápať tak, že neprešli do nejakého trojizbového bytu niekde v novostavbe. Našli si pre nich cenovo dostupné bývanie. Ale, áno, už je na sto percent hradené v ich réžii.

Prvé tri týždne nespal vo svojej izbe, chodil prespávať na pôvodne miesto. Trvalo dlho, kým si zvykol byť vo svojej izbe.

Máme k dispozícii momentálne 11 bytov, tri sú v spolupráci s Magistrátom hlavného mesta. Keď človek prichádza do nášho projektu bývania, tak prvé dva mesiace neplatí nájom, ak nemá nijaký príjem, potom už nabieha na pravidelné platby. Posledný polrok bývania platí plnú sumu.

A kým si ľudia zvyknú, že bývajú, to je proces. Máme pána, ktorý prvé tri týždne nespal vo svojej  izbe, ale chodil prespávať na pôvodne miesto. Trvalo dlho, kým si zvykol byť vo svojej izbe, sadnúť si na posteľ, pretože to pre neho bolo až neuveriteľné. Veľmi sa bál, že o bývanie príde, a preto sa nevedel vzdať chatky, kde predtým býval.

Preto sú tie prvé dva mesiace na to, aby si zvykli, že bývajú, aby pochopili, že ich nevyhodíme len tak, a mali aj čas rozmýšľať nad tým, aké možnosti zrazu majú.

Projekt bývania, zdroj: Facebook/OZ Vagus
Projekt bývania, zdroj: Facebook/OZ Vagus

Možnosti – nový začiatok?

Áno, aj to. Keď ste však na ulici, nemôžete si dovoliť pracovať, ak nemáte zabezpečené dobré miesto na spanie, k tomu všetkému sa ešte kradnú doklady. Bojíte sa, kde strávite noc, je vám zima, takže sa nevyspíte. Kým sa ráno nejako preberiete a dáte sa dokopy, nemáte sa kde poriadne najesť. Ak ste teda v nejakom zamestnaní, stále rozmýšľate nad tým, kde zoženiete peniaze na jedlo, kde budete spať, ako budete spať, nechcete byť identifikovaný ako človek bez domova, lebo už máte zamestnávateľa a navyše vyzeráte unaveno.

Vôbec nemyslíte na to, čo budete robiť budúci týždeň, lebo neviete, čo budete robiť zajtra.

A už vôbec nemyslíte na to, čo budete robiť budúci týždeň, lebo neviete, čo budete robiť zajtra. A toto všetko je taký večný boj práca-ulica, práca-ulica. Niekedy sa to podarí, dotyčný to vydrží, až kým sa mu podarí našetriť na ubytovňu.

Pri poradenstve sa vynárajú rôzne témy. Napríklad, ako tráviť voľný čas. Toto sme riešili pri spomínanej kaviarni. Mladí chalani – naši čašníci, tridsiatnici – nevedeli, čo robiť po práci, nemali kamarátov a nevedeli, čo s voľným časom. Keď už máte prácu a ubytovňu, už sa nechcete identifikovať so skupinou ľudí bez domova. Už nechcete z bývania a práce chodiť naspäť na ulicu za ľuďmi, ktorých síce poznáte, ale vy už tam nie ste. No nie ste zatiaľ ani na kávičke s novými kamarátmi. Ste ešte niekde uprostred a hľadáte sa.

A tak sú záľuby jednou z tém, pýtame sme sa ich, čo robia radi. Postupne to hľadajú. Takto si jeden z klientov našetril na kúpu bicykla. Potom však zistil, že sa sám na bicykli nudí, a tak sme spoločne začali hľadať kamoša.

A čo ďalej?

Ďalej riešime nájdenie si stabilnej práce, nie iba brigády na krátky čas. Stabilná práca je dôležitá preto, aby si človek dokázal platiť bývanie a zabezpečiť náklady na život.

Zdroj: Facebook/OZ Vagus
Zdroj: Facebook/OZ Vagus

Pýtame sa ho na to, čo má vyštudované, čo ho zaujíma, čo by chcel robiť. Predstavte si, že ste niekoľko rokov na ulici, medzitým sa vám mohol zmeniť zdravotný stav. Toto všetko treba opäť nájsť.

Sociálni pracovníci prechádzajú s týmito ľuďmi ich životy od ,podlahy‘. Zachádzajú do rôznych oblastí ich života, od rodiny, kamarátov až po susedské vzťahy. Veď zrazu ste niekomu sused. Bežne si to ľudia nedokážu ani predstaviť. Keď však po rokoch prichádzate do bývania, tak týmto všetkým – možno pre niekoho až banálnym – si musíte prejsť.

A kde sú potom ich kamaráti, rodina?

V detskom domove a na ulici. Minulý rok sa nám podaril dokončiť prieskum s Inštitútom environmentálnej politiky a z neho vyšli aj dáta, kto sa na ulici ocitá, a takisto odporúčania, aby sa tomu predišlo. V tomto prieskume sa potvrdilo, že na ulicu sa najčastejšie dostávajú práve odchovanci z detských domov.

A prečo? Keď v 18-tke odchádzate, tak si musíte požiadať o príspevok 900 eur. Ale čo s nimi urobí 18-ročný človek? Len veľmi ťažko zaplatí jeden-dva nájmy a nejakú kauciu, najmä tu v Bratislave. Nemá prácu, kamarátov máte z detského domova… Ak si rýchlo nenájdete prácu, peniaze nevydržia dlho.

Problémom je potom asi aj finančná gramotnosť?

Jedna vec je finančná gramotnosť, druhá a závažná je nedostatok domovov na polceste, kde môžu zostávať až do veku 26 rokov. A určite je to aj nejaká tá pripravenosť na život. V tomto veku rozmýšľate jednoducho inak – navyše ak vám k tomu chýba rodinné zázemie a nemáte sa na koho obrátiť, keď sa vám niečo stane.

Jedna vec je finančná gramotnosť, druhá a závažná je nedostatok domovov na polceste.

Tu je veľkým problémom i návrat ľudí z väzenia do bežného života. Keď po nejakom čase z väzenia vyjdú, často sa nemajú kam vrátiť. A tak idú na miesto, kde to poznali, a zistia, že po rokoch to tam vyzerá úplne inak, nemajú sa na koho obrátiť, rodina či priatelia sa môžu otočiť chrbtom.

A tak v rámci integračného programu sme začali oslovovať tiež väznice na západnom Slovensku. Máme za sebou prvú návštevu s prednáškou, vďaka ktorej nás nakontaktovalo už päť ľudí. Snažíme sa preto aj takouto prevenciou ich zachytiť ešte predtým, ako na tej ulici skončia.

V rámci integračného programu sú to potom aj hodiny komunikácie, poradenstva. Je tu nejaká spätná väzba? Ako to funguje?

Pri vstupe do programu sa podpisuje sociálny kontrakt. Je to zmluva medzi klientom a poradcom, kde si definujú práva a povinnosti oboch strán a zároveň si definujú ciele. Tie ciele nie sú naše, my im nehovoríme, čo je správne, alebo kde by sa mali zamestnať. Takto to nefunguje a ani by to nemalo v sociálnej práci fungovať. Sociálni poradcovia počúvajú, čo klient chce, urobia si plán na rok. Úlohou poradcu je ho potom zreálňovať v jeho cieľoch a krokoch. A v priebehu toho roka sa aj zhodnocuje, ako sa plní plán.

Dokáže sa človek z integračného programu plnohodnotne začleniť do spoločnosti?

Pracujeme aj s ľuďmi, ktorí majú vysokoškolské  tituly, boli vysokoškolskí učitelia, mali eseročky, rodiny. Drvivá väčšina aj viedla bežný život, boli to manželia, manželky, súrodenci. No vždy tam príde k nejakým okolnostiam.

Zdroj: Facebook/OZ Vagus
Zdroj: Facebook/OZ Vagus

Napríklad deti vyrastú, odídu do zahraničia, vzťah manželov ochladne, rozvedú sa a jeden alebo druhý sa musí vysťahovať. Muž odíde niekam za prácou, zrazu zistí, že ho zamestnávateľ nevyplatí, nemá pracovnú zmluvu, nemá peniaze, nemá na ubytovňu, stravu.

Nechcem nikomu ničiť ideály a predstavy, ale nie každý človek, ktorý žije na ulici, sa dokáže vrátiť do bežného života. Veľmi veľa z nich je ťažko chorých, od ZŤP až po rôzne duševné choroby, depresie, paranoje a ťažké stavy. To nie sú jednoducho zamestnateľní ľudia, mali by mať pravidelnú liečbu, svojho lekára, prípadne byť v nejakom zariadení – v  bezpečí. Okrem toho je veľa ľudí v dôchodkovom veku, ktorí nemajú čo robiť na ulici. Buď ich vyhodili z domu, pretože boli na príťaž, alebo zostarli na ulici.

Keď oslovujete firmy, ktoré by do takéhoto programu išli, zrejme to nebude jednoduché. Sú na Slovensku firmy naklonené takejto spolupráci?

Nájdu sa firmy, ktoré sa vidia v tomto type spolupráce, a nájdu sa firmy, ktoré majú záujem iba o materiálnu pomoc. Máme mnoho rôznych firemných spoluprác, od jednorazových až po dlhoročné, na niektorý konkrétny program. Za každú z nich sme vďační.

A aké sú to pracovné pozície? Znie to ako výzva pre ľudí na ceste z ulice, že môžu na sebe pracovať. Čaká ich kariérny postup?

Sú to manuálne práce, jednoduchšie zamestnania, napríklad upratovanie, dokladanie tovarov, práca v tlačiarňach. A prečo? Súvisí to s tým, že ide aj o starších ľudí alebo nemajú skúsenosti, veľa z nich nemá dostatočné vzdelanie.

Často sa nás na to ľudia pýtajú pri ukončovaní bezdomovectva, pretože bežne si ľudia predstavujú, ako každého zachránime, všetci budú mať dobrú robotu a bývanie. Ale nie je to úplne realita.

Takže nie sú šťastné konce?

Šťastný koniec v streetworku je, ak sa človek dostane do útulku, alebo ak sa niekomu podarí vybaviť si dôchodok, na základe ktorého môže žiadať o umiestnenie v zariadení. Šťastný koniec je aj ten, že sa starší človek bez domova dostane do útulku a nezomrie na ulici.

Zdroj: Facebook/OZ Vagus
Zdroj: Facebook/OZ Vagus

Šťastný koniec v Domci je nájdenie si práce a bývania, napríklad na ubytovni, a nakoniec šťastný koniec v integračnom programe predstavuje moment, keď človek z nášho projektu odíde a hradí si sám vlastné bývanie. Toho je celkovo však veľmi málo.

Hovorí sa, čím dlhšie ste na ulici, tým dlhšie sa z nej dostávate preč. Keď na nej žijete, tak sa zameriavate na prežitie. Ak ste sa predtým niekoľkokrát snažili odtiaľ dostať a nevychádzalo to, bez poradcov je to takmer nemožné, musíte byť veľmi odhodlaný. Nemáte vidinu toho, prečo a pre koho by ste mali niečo robiť, už rezignujete. Nám sa to z pohodlia domova povie veľmi ľahko, aby si našli prácu. V skutočnosti to tak nefunguje.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

NYADO spája umenie prostredníctvom hudobných videí s témou udržateľnosti planéty a ekonomiky

Martina Baumann

Záchrane národnej pamiatky venovali 10 rokov. Albrechtov dom bude opäť centrom kultúry a intelektuálov

Martina Baumann

Projekt inovátora z Číny môže pomôcť prelomiť bariéry negramotnosti

Martina Baumann

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies