Ekonomika spoločenstva

Záchrane národnej pamiatky venovali 10 rokov. Albrechtov dom bude opäť centrom kultúry a intelektuálov

Albrechtov dom, foto: Martina Šimkovičová
Albrechtov dom, foto: Martina Šimkovičová

Na začiatku to boli štyria nadšenci, ktorí sa pred desiatimi rokmi rozhodli zachrániť chátrajúci dom na Kapitulskej ulici v centre Bratislavy. Kanonický dom a zároveň národnú kultúrnu pamiatku navštevovali dlhé desaťročia milovníci kultúry a umenia, medzi nimi hudobníci, výtvarníci, učitelia, všetko vzdelaní ľudia, tí skôr narodení, z významných meštianskych rodín. Počas pitia čaju či fajčenia cigár viedli dlhé debaty o umení, diskutovali o tých najrôznejších spoločenských témach. Počúvali vážnu hudbu, hrali, stretávali sa pri spoločnom muzicírovaní. Mnohé komorné koncerty trvali u Albrechtovcov až do neskorých nočných hodín. Skrine plné partitúr, partov, kníh a steny pokryté obrazmi známych maliarov. Domáci pán Hansi svojim hosťom rád pripravil svoj povestný čaj. Dom na najstaršej bratislavskej ulici bol plný života, kultúrneho, duchovného, umeleckého a spoločenského. Stretávali sa tam ľudia s vyhranenými názormi, no ktorí boli tolerantní voči názoru ostatných. Vždy tam vládla kultivovanosť, otvorenosť, zvedavosť.

Na konci deväťdesiatych rokov však dom začal chátrať a po smrti poslednej obyvateľky Viery,  manželky Hansiho Albrechta, ho takmer postihol nešťastný osud. Nebyť priateľov posledných obyvateľov domu, nadšencov historických pamiatok a umenia, tak by pravdepodobne Dom Albrechtovcov zažil svoj koniec, alebo by navždy vykĺzol z tradícií bratislavského meštianskeho života. Unikátny objekt v lukratívnej časti hlavného mesta patrí cirkvi. Dnes vďaka odhodlaniu ľudí z občianskeho združenia Albrecht forum dostáva novú tvár, dušu už má. Stačí nakuknúť cez hlavnú bránu a okamžite pocítite nutkanie vojsť dovnútra.

Príbeh rekonštrukcie sa začal písať v roku 2012, predchádzalo mu obdobie príprav a administratívy. V roku 2010 si dom prenajali nadšenci z Albrecht fora na 30 rokov, aby ho stihli zrekonštruovať a otvoriť pre všetkých, ktorí budú mať záujem pozrieť si kúsok histórie a dozvedieť sa viac o živote rodiny Albrechtovcov. Vedeli, že to nebude jednoduché, zhltne to veľa financií a tie budú musieť získať nielen z príspevkov, ale bude ich čakať vybavovanie grantov a pôžičiek.

Neodradili ich ani „papierovačky“ či byrokracia a v počiatkoch minimálne financie. „Boli sme štyria blázni, ktorí si na začiatku založili účet a rozmýšľali, kto tých prvých sedem eur na bankovom poplatku zaplatí. Takto sme do toho išli,“ smeje sa na začiatku rozhovoru Igor Valentovič, spoluzakladateľ občianskeho združenia Albrecht forum, povolaním riaditeľ Hudobného centra a v neposlednom rade milovník umenia, ktorý vám dokáže opísať priebeh rekonštrukčných prác v rámci obnovy kultúrnej pamiatky takým spôsobom, že chvíľu uvažujete nad tým, do čoho by ste sa pustili na vlastnú päsť aj vy. Napriek tomu, že pripomína tisícky hodín strávených nad týmto projektom, cítiť v jeho hlase pokoj a presvedčenie, že by sa do toho pustili znovu. V nasledujúcich riadkoch už hovorí o histórii Albrechtovcov, o intelektuálnom živote mešťanov v Bratislave, o tom, ako vyzerala desaťročná cesta prestavby kanonického domu, do ktorého sa rozhodli vrátiť život.

Igor Valentovič, predseda občianskeho združenia Albrecht forum, foto: Martina Baumann
Igor Valentovič, predseda občianskeho združenia Albrecht forum, foto: Martina Baumann

Albrechtov dom bol svojho času populárnym miestom pre umelcov a intelektuálov. Poďme sa vrátiť v čase. Aká je jeho história?

Alexander Albrecht, archívna snímka, zdroj: www.albrechtforum.com
Alexander Albrecht, archívna snímka, zdroj: www.albrechtforum.com

Názov Albrechtov dom nie je až taký starý, figuroval donedávna v Ústrednom zozname Pamiatkového fondu od roku 2002. My ho však skôr voláme Dom Albrechtovcov, pretože Albrechtovcov bolo v skutočnosti viac. Hansi Albrecht (pozn. red.: vlastným menom Ján) bol muzikológ, estetik, pedagóg, hráč na viole a zakladateľ súboru Musica aeterna, ktorý funguje dodnes. Práve Hansi bol vášnivým milovníkom starej hudby a venoval jej svoj život. Združoval okolo seba ľudí všetkých názorov, ale aj veku či orientácie a dokázal tých ľudí spájať.

Jeho otec Alexander Albrecht žil v tomto dome od roku 1945, predtým žila rodila na Lodnej ulici 12 v Bratislave. Alexander bol najskôr od roku 1908 organistom a potom od roku 1921 riaditeľom a dirigentom cirkevného hudobného spolku pri Dóme sv. Martina a túto funkciu zastával formálne až do svojej smrti, do roku 1958. V päťdesiatych rokoch už spolok prestal de facto fungovať, dom bol znárodnený, ale jeho syn Hansi s rodinou tam zostal žiť v de jure „štátnom byte“, ktorý sa potom reprivatizoval až v deväťdesiatych rokoch a dostal sa naspäť do rúk Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy.

Čiže patril cirkvi?

Áno, bol to kanonický dom a od nepamäti patril cirkvi. Tým, že celá ulica bola Kapitulská, patrila totiž kapitule, tak mal privilégiá kanonického domu – azylové právo, právo neplatiť dane, právo skladu a predaja vína a rôzne ďalšie privilégiá.

Aký je váš vzťah k tejto pamiatke? Založili ste občianske združenie?

Hansiho som poznal osobne, no niektorí ľudia zo združenia ho poznali dlhšie. Mali s ním takmer celoživotný vzťah, boli z jemu bližšej generácie,  stretávali sa dlhodobo z pozície ich hudobníckych povolaní. Tento dom bol otvoreným priestorom pre všetkých, ktorí mali záujem o hudbu, domáce muzicírovanie, výtvarné umenie, kultúru, spoločenské debaty a takto to fungovalo pod Hansiho vedením od konca päťdesiatych rokov.

Vtedy Hansi akoby prebral po svojom otcovi vedenie domácnosti v zmysle organizovania stretnutí ľudí, ktorým bola kultúra a umenie blízke. Bola to jedna z posledných meštianskych domácností, kde sa pestoval meštiansky život poučených debát, rozhovorov a umeleckých stretnutí.

Musica aeterna u Hansiho, zdroj: www.albrechtforum.com
Musica aeterna u Hansiho, zdroj: www.albrechtforum.com

Keď hovoríte meštiansky život, ako potom vyzeralo také typické stretnutie?

Ten spomínaný meštiansky život si už my nepamätáme, ale žil a pestoval sa v rodinách známych bratislavských rodín Jurenákovcov, Fischerovcov, Siebenfreudovcov, Lehnerovcov a mnohých ďalších. Boli to významné rodiny, ktoré udávali kurz spoločenského diskurzu a stretnutí.

Ján (Hansi) Albrecht, archívna snímka, zdroj: www.albrechtforum.com
Ján (Hansi) Albrecht, archívna snímka, zdroj: www.albrechtforum.com

Pod tým si môžeme teda predstaviť debaty, čaj, cigary, hru, komornú hudbu. Integrálnou súčasťou takýchto stretnutí bolo, že hostitelia – domáci svojim hosťom zahrali, zaspievali, respektíve takýto „program“ ponúkli. Hralo sa na klavíri alebo sa hrala sláčiková komorná hudba. Nástroje patrili k inventáru domácností, v Prešporku bolo niekoľko firiem na výrobu klavírov.

To však nebolo všetko. Hansi mal svoju pracovňu, v ktorej prijímal od rána do večera rôzne návštevy, od študentov, profesorov až po ľudí, s ktorými diskutoval alebo spolupracoval. Veľa publikoval, písal články, eseje, podieľal sa ako vydavateľ a editor na vydaní notových publikácií, nahrával, koncertoval, bol učiteľom, redaktorom a muzikológom a celý jeho život sa točil okolo hudobných aktivít. Ja som ho bližšie poznal až tých posledných šesť rokov jeho života, keď som mal príležitosť ako člen Cameraty Bratislava intenzívne koncertovať s „jeho“ súborom Musica aeterna.

Bol Hansi bohém? Podľa toho, čo o ňom hovoríte, tak viedol bohatý spoločenský život…

Určite. Ale v akom zmysle sa na to pozeráme? Žil bohatým duchovným a intelektuálnym životom. Celý život bol nesmierne pracovitý. Poznali sme ho z rozličných životných situácií a stretnutí, veď všetci sme sa stretávali aj na koncertoch, žili sme taký spoločný koncertný život.

Alexander Albrecht s manželkou Margarétou a synom Jánom. Zdroj: www.albrechtforum.com
Alexander Albrecht s manželkou Margarétou a synom Jánom. Zdroj: www.albrechtforum.com

A ako potom vzniklo združenie Albrecht forum o. z.?

Sme skupina ľudí, ktorí sa už nechceli pozerať na to, ako sa ten dom rozpadáva. V tých rokoch, myslím po smrti Hansiho manželky (rok 2003), už nebol v dobrom stave. Úprimne, nebol v dobrom stave už desaťročia predtým, v uvedenom čase to vyzeralo, že to má zrátané… Pri pohľade na to, ako sa nám rozpadal pred očami, sme cítili, akoby sme sledovali rozpadajúci sa život a odkaz Hansiho a Alexandra Albrechta. Vtedy sme si povedali, že azda by sme tomu vedeli pomôcť a mohli ho zachrániť.

V ktorom roku to presne bolo?

Písal sa rok 2009. Každé ráno som chodil okolo domu do práce a nedávalo mi to spávať. Už aj predtým boli nejaké snahy o to, aby sa toto miesto stalo pamätným či muzeálnym priestorom. A tak v roku 2010 vzniklo združenie a s našou myšlienkou sme išli na arcibiskupský úrad a chceli sme, aby nás vypočuli.

A počúvali vás?

Počúvali (smiech). Išli sme za nimi nielen s tým, že je to nejaký kanonický dom, ale že dom má unikátnu pamätnú hodnotu, ktorú tam zanechala rodina Albrechtovcov, a keďže už nemali deti, nemal to kto po nich prebrať a zveľadiť.

Archívna snímka interiériu, zdroj: www.albrechtforum.com
Archívna snímka interiériu, zdroj: www.albrechtforum.com

Bola to jedna z najkrajších a najbohatších pozostalostí, približne  22-tisíc jednotiek dohromady odkúpilo po častiach Hudobné múzeum SNM, Múzeum mesta Bratislavy a Galéria mesta Bratislavy.

Celý mobiliár, knižnica, noty, knihy, veci osobnej potreby, stoličky, stoly, veľmi veľa výtvarných diel, prosto takmer všetko. Takže naozaj po nich zostalo i to hnuteľné dedičstvo. A my sme časť z toho chceli ukázať.

Rozprávali sme sa so súčasnými majiteľmi tohto mobiliáru, máme ho dlhodobo zapožičaný a budeme ho nakoniec vedieť umiestniť ako expozíciu – pamätnú izbu.

Objekt sa nachádza v historickom centre. Prečo ste museli prísť až vy, založiť združenie, spustiť rekonštrukciu a prečo to neurobila cirkev?

My sme tu za sebou nechali tisícky hodín práce…

Viete, vnímal som to tak, že to boli začiatky Bratislavskej arcidiecézy. Neriešil som, že sa rekonštrukcie nechytil niekto, kto nemal osobný či citový vzťah k tomu. Chápem to, že ak nemáte nejakú citovú väzbu či osobný dôvod, tak sa zrejme pustíte do niečoho takého len ťažko. Vážim si, že sme sa s arcidiecézou korektne porozprávali.

Ako dobrovoľníci na tomto pracujeme desať rokov, bez nároku na honorár, na čo i len jediný cent, ale povedali sme si, že to jednoducho treba urobiť a ak to neurobíme my, tak už zrejme nikto. My sme tu za sebou nechali tisícky hodín práce, o vlastných financiách nehovoriac.

Dom Albrechtovcov pred rekonštrukciou, zdroj: www.albrechtforum.com
Dom Albrechtovcov pred rekonštrukciou, zdroj: www.albrechtforum.com

Počítali ste s tým, že to robíte pre budúce generácie?

Určite. Dúfam, že budúci rok v lete otvoríme a že potom to tu niekomu prirastie k srdcu tak, ako to prirástlo nám. To je jediná šanca… že si to nájde publikum a budúcich správcov, ľudí, ktorí nebudú tú prácu vidieť len v peniazoch. Na to nie je zmenáreň, aby ste niečo mali radi, milovali a mali pre to vášeň, tak to nefunguje.

Keď ste založili združenie, hneď ste začali hľadať investorov alebo už ste mali sľúbené nejaké financie?

„Grantovali“ sme, písali sme, kde sa dalo, a išlo to veľmi pomaly.

Ale o granty môžete požiadať až po nejakom čase fungovania združenia. Ako ste teda fungovali prvý rok?

Záhrada, foto: Martina Šimkovičová
Záhrada, foto: Martina Šimkovičová

Prvý rok sme si pripravili projekt na stavebné povolenie. A takto sme  napríklad dostali prísľub, že za projektové práce zaplatíme neskôr, fungovali sme na dobré slovo. A my sme sa zaviazali – sľúbili sme, že uhradíme ďalší rok. Podarilo sa nám dať dokopy veľa ľudí, mali sme aj šťastie na dobrých ľudí. Oslovili sme aj tých, ktorých sme dobre poznali, dôvera bola vzájomná.

Za tie roky sa prefinancovalo v rámci rekonštrukcie vyše 500-tisíc eur, pričom tieto financie pochádzajú z grantov, darov, príspevkov a pôžičiek. Na revitalizáciu domu máme napríklad založenú aj oficiálnu verejnú zbierku. Slovenskí výtvarníci nám tiež pomohli, keď urobili zbierku obrazov, a my sme rad z nich predali cez aukciu.

Čo ste sa za uplynulé roky naučili? Muselo to byť náročné, stále hľadať spôsoby, ako financovať stavebné práce.

Za tých desať rokov, čo to sledujem a žijem tým, som si uvedomil, že je neskutočný problém získať investičné prostriedky. Oveľa jednoduchšie však získate prostriedky na živé akcie či jednorazové akcie. Keď občas vidím, ako niekde pretečie za jeden večer povedzme 20- alebo 50-tisíc eur, ktoré sa minú na nejaký „event“ zakončený ohňostrojom alebo na veci, ktoré vyšumia a o ktorých o tri dni už nikto nevie, tak to ma mrzí. A potom je nesmierne ťažké, aby ste získali financie na niečo, čo má dlhodobý potenciál.

Veľmi veľa grantových schém je vytvorených tak, aby ste urobili akciu, aby ste cestovali, predvádzali niečo, diskutovali o niečom,  ale aby vám niekto povedal: „Tu máte prostriedky na tie tehly, maltu, rúry, káble…“, ktoré sú absolútne nevyhnutné na záchranu a zveľadenie historicko-architektonického dedičstva, tak to je neskutočný problém.

Záhrada po rekonštrukcii, foto: Martina Šimkovičová
Záhrada po rekonštrukcii, foto: Martina Šimkovičová

Nie je to tým, že žijeme príliš konzumne, respektíve, že chceme viac vecí stihnúť v živote?

Povedal by som zážitkovo. Asi to máme nejako čudne nastavené. Akoby sme si neuvedomili, že tá infraštruktúra – dom je istou infraštruktúrou – je absolútne esenciálna. A ten dom v minulosti ľudia milovali aj preto, pretože keď vstúpili dovnútra, zrazu tam bolo niečo, nemám rád výraz genius loci, ale jednoducho videli, že sa tam niečo desaťročia buduje a odovzdáva. To sa nedá oklamať. Tá tradícia, patina a vzťah k niečomu, čo ten priestor vyžaroval, to sa nedá zinscenovať.

Vzťah ku kultúrnemu dedičstvu a kultúrnemu odkazu si predsa nevybudujete cez ruiny.

Príťažlivosť toho je potom taká veľká, že ľudí mení k lepšiemu. Je mi však ľúto, že sme akoby nezvládli uvedomiť si, že peniaze do infraštruktúry sú kľúčové. Kým sa pravidelne a prirodzene investuje povedzme do nových zastávok, lavičiek a podobne, tak my sme niekde na 16. strane grantovej schémy na podporu záchrany historického dedičstva narazili na problém, že investičné prostriedky schéma nepodporuje. Toto uvádzam ako príklad.

Jednoducho, máme deficit v obnove kultúrneho dedičstva. Je to škoda, že politicko-spoločensky sme debatu nezvládli. Nedokázali sme presvedčiť kompetentných ľudí a ľudí, ktorí majú financie, že ak nevytvoríme infraštruktúru, tak to bude mať dosah na duchovný rozvoj spoločnosti. Vzťah ku kultúrnemu dedičstvu a kultúrnemu odkazu si predsa nevybudujete cez ruiny.

Postavený bol stredoveký, do terénu polozapustený, dom. Dnes je tento pôvodný dom centrálnou pivničnou časť objektu. V 14. storočí mohla miestnosť slúžiť už ako vínna pivnica. Zdroj: www.albrechtforum.com
Postavený bol stredoveký, do terénu polozapustený, dom. Dnes je tento pôvodný dom centrálnou pivničnou časť objektu. V 14. storočí mohla miestnosť slúžiť už ako vínna pivnica. Zdroj: www.albrechtforum.com

Keď skončíte s týmto projektom, rekonštrukciou, čo bude ďalej? Uvažovali ste, či sa by ste potom riešili podobný projekt?

Nie sme stavbári. Chceme zveľadiť predovšetkým tento priestor. Robíme to s tou víziou, že sa tam bude aktívne a intenzívne žiť, že ráno bude rozvoniavať káva, budete si môcť prečítať noviny, dostanete raňajky, vonku si budete môcť napríklad zacvičiť.

Deti sa môžu prísť pozrieť do múzea, môžu sa niečo naučiť, môžu si vypočuť výchovný koncert, poobede zas nebude chýbať literárna diskusia, večer si vypočujete komorný koncert a popritom tom ešte stihnete koštovku vín. Je tu totiž jedna z najstarších vínnych pivníc v Bratislave.

Chceme robiť divadelné podujatia, ale aj letné kino, premietať artový európsky film pod holým nebom. Skrátka, chceme tu vybudovať živé, kontaktné miesto, ktoré by viac nekrivilo vzhľad Bratislavy, ako je to pri prechádzke Kapitulskou dnes, ale citlivo a nie prvoplánovo pripomínalo atmosféru starého Prešporka.

Poďme ešte naspäť k rekonštrukcii. Kedy presne ste začali? Z toho, čo je vidieť, to vyzerá neskutočne, musí byť za tým veľa roboty…

Reálne sme začali v roku 2012. Prvá sa robila strecha, museli sme dotiahnuť a vymeniť všetky siete, vodu, elektrinu, kúrenie. Zostali tam len zvislé konštrukcie, celý strop sa sanoval, trámy sme museli komplet ohobľovať a ošetriť, dať naspäť. Len na opravu a spevnenie stropu sme minuli 11-tisíc klincov. Potom sa vyčistili všetky klenby, vybrali sa zásypy, hlina išla von – to sa všetko vyčistilo a nové suché kamenivo sa vložilo naspäť, aby sa nenarušila statika.

Rekonštrukčné práce, zdroj: www.albrechtforum.com
Rekonštrukčné práce, zdroj: www.albrechtforum.com

V rámci odvlhčenia stavby sme napríklad použili iglu systém. Sú to také plastové vankúše na štyroch nohách, ktoré sa spájajú a vkladajú sa dovnútra stavby pod podlahu. Predtým vyberiete celú starú podlahu a vykopete približne ešte pol metra do hĺbky. Položíte tam tento spomínaný iglu systém, pozapájate do seba jednotlivé časti a zapenujú sa boky.

Ďalej sa urobia prierazy, aby si to ťahalo vzduch, je tam vzduchová bublina. Celý tento systém sa prepojí medzi izbami. V hlavnom komíne sa umiestni plastová rúra, ktorá je výfukom. Vzduch, ktorý sa naťahuje zvonka, berie tú vlhkosť, ktorá ide z pivníc, a tá je prirodzeným ťahom odvádzaná do komína. Je to jeden z najefektívnejších spôsobov, ako zabezpečiť cirkuláciu vzduchu pod domom tak, aby vlhkosť nešla do muriva.

Pri rekonštrukciách podobných objektov sú však potom pravdepodobne časté kontroly. Vy ste museli nejako riešiť pamiatkarov?

Rekonštrukcia zhltla tisícky hodín dobrovoľníckej práce členov občianskeho združenia. Zdroj: FB/albrechtforum
Rekonštrukcia zhltla tisícky hodín dobrovoľníckej práce členov občianskeho združenia. Zdroj: FB/albrechtforum

Určite. Tam to už je často o šťastí alebo nešťastí, na akého metodika narazíte. Päť-šesť rokov sme nemali ideálne obdobie, ale teraz sa situácia zlepšila. Keď reštaurujete národnú kultúrnu pamiatku, musíte zo zákona predložiť zámer obnovy pamiatky, projekt na stavebné povolenie a realizačný projekt.

Ak potom idete urobiť akúkoľvek prácu zo schváleného projektu financovaného z grantov, tak musíte oznámiť pamiatkovému úradu začiatok a koniec prác, žiadať stanovisko k tomu, ako boli práce vykonané. Keď vám pamiatkový úrad povie: „Nie, my sme si to predstavovali inak, nedodržali ste dokumentáciu, predošlé rozhodnutie a pod.“, tak grant musíte vrátiť. V tomto to je veľmi náročné.

V akom štádiu sa s prácami nachádzate? Kedy by ste mohli práce dokončiť, vidíte to na budúci rok?

Musíme dom otvoriť, už to tak cítime aj my. Chceli by sme to mať hotové v lete 2021, a preto robíme ďalšiu verejnú zbierku, vkladáme potom do toho ešte nejaké vlastné financie, len nech čím skôr otvoríme. Záhradu sme už sprevádzkovali, mali sme dobre navštívené vonkajšie koncerty. Usilujeme sa dostať dom viac do povedomia, a tak sme v lete usporiadali rad podujatí vonku, v záhrade. Ľudia na samotnú stavbu, samozrejme, prístup nemali.

Na koľko percent máte už práce hotové?

Myslím si, že tak na 80 percent. Veľa tých prác nevidíte, pod omietnutou stenou nie je vidieť to všetko, čo je urobené. No a nakoniec príde ešte zariaďovanie.

V lete sa konali najeké podujatia v exteriéri, foto: Martina Šimkovičová
V lete sa konali nejaké podujatia v exteriéri, foto: Martina Šimkovičová

Išli by ste do toho znovu a začali by ste tú desaťročnú cestu?

To je asi tá veta, ktorú si človek často v živote povie: „Keby som to bol vedel…“ a potom sú to ďalšie dve vety: „Nikdy by som do toho nešiel“  alebo: „Robil by som to úplne inak.“ (smiech)

Samozrejme, že by sme to s tou desaťročnou skúsenosťou robili inak. Ale vážne, nikdy som takto neuvažoval, napriek tomu, že to všetko, čo hovorím, znie staromilsky, vždy som sa pozeral dopredu.

Čo bolo najťažšie na celej rekonštrukcii? Možno ste si povedali, že tak toto nám nevyšlo, respektíve nás spomalilo…

Benefičný koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Ľudia nám neprispeli ani eurom… Čo sa mi však vynára a čo je najťažším momentom celej rekonštrukcie, je limitovanosť financií. Zároveň aj fakt, že neustále robíte veci po troške. Raz dáme dokopy desaťtisíc, raz osem, raz tridsaťtisíc eur ročne a takto nejako dokola. Jeden rok je lepší, druhý zas horší. Je to potom nejaká únava materiálu, akoby ste si vždy naložili viac, než dokážete odniesť, a nie preto, že je to ťažké, ale že cesta k dosiahnutiu cieľa je dlhá. Neuralgickým bodom je dĺžka trate a vedomie limitovaných financií, ktoré máme.

A arcidiecéza sa zaujíma o stav rekonštrukcie? Kontrolujú vás nejakým spôsobom?

Máme určité záväzky, ktoré nám vyplývajú z nájomnej zmluvy. Vzťahy s nimi máme korektné, dobré. Ak hovoríme napríklad o grantoch, tak my ich súčinnosť potrebujeme. Fyzicky to síce obsluhujeme, ale súčinnosť ide od majiteľa. To znamená, že v ich mene idú žiadosti na väčšinu grantov a bez nich by sme sa my nepohli ďalej.

Vnímate nejaké medzery práve v tom, keď by sa niekto rozhodol ísť do podobného projektu? Ak by sa dalo niečo zmeniť alebo urobiť inak?

Neviem, či existuje nejaká organizácia, ktorá by metodicky pomáhala ľuďom ako napríklad nám, respektíve nejakým nadšencom. Myslím si však, že dozrel čas, keď je tu takých zanietencov čoraz viac. Najmä mladá generácia si začína uvedomovať vo väčšej miere, že život si tvoríme sami. Nemôžeme si nechať diktovať jeho spôsob napríklad z televízie, internetu, politikmi alebo niekým iným.

Oprava omietky a výmena rozvodov, zdroj: www.albrechtforum.com
Oprava omietky a výmena rozvodov, zdroj: www.albrechtforum.com

Ak chcem niečo urobiť, tak si musím vyhrnúť rukávy a urobiť to. Mám pocit, že mladá generácia si to uvedomuje, majú odhodlanie ísť do vecí. Len neviem, či sú ochotní ísť do takých vecí, pri ktorých treba dlhodobé zapretie, a teda stráviť nad ním veľa času. Neviem to zatiaľ zhodnotiť.

V súčasnej dobe je istý mentálny boom a verejnosť si začína viac všímať svoje okolie z pohľadu histórie. Hovorí sa viac o tvorbe a pretvorení verejných priestranstiev, historických pamiatok v prospech ľudí. Možno by tým všetkým nadšencom, ktorí by do toho išli, len prospelo, ak by dostali metodickú pomoc, ako sa toho zhostiť, za kým ísť, aby nemuseli absolvovať tortúru, ktorú sme museli absolvovať my. Vytvoriť nejakú platformu, kde by sa tie skúsenosti mohli komunikovať a odovzdávať, a kde by sa mohli stretnúť.

A keby prišiel niekto s dobrým nápadom za vami, má u vás otvorené dvere?

My sa orientujeme smerom k spoločenským vedám, teda tomu, čo vzišlo zo slobodných umení, zo septem artes liberales (pozn.red.: gramatika, rétorika, logika, aritmetika, geometria, astronómia, hudba). Aj keď – ak dnes niekto povie slovo liberálny, tak si pod tým predstaví niečo úplne iné (smiech). Naozaj sa však bavíme o umení, hudbe, ale i literatúre, filozofii či matematike. V tomto smere teda určite.

Keď už sme pri tej téme, pre koho bude Albrechtov dom otvorený?

Aj keď budeme mať fundamentálne rozdielne názory, tak si nájdeme koridor, na ktorom sa zhodneme. Tým koridorom potom musí byť humanizmus.

Keď sa pozriete na našu historickú bránu, tak je iná ako ostatné takéto brány – rovnako je vidieť dnu ako von. Je to symbol, nechceme pred nikým zatvoriť bránu. Chceme sa pozerať von a zároveň je naším cieľom, aby sa ľudia pozerali dnu.

Dom bude tiež otvorený pre všetkých, ktorí majú tendenciu alebo majú blízko k takémuto uvažovaniu a majú tiež ambíciu, ašpiráciu k nejakému duchovnému rozvoju. Zároveň dokážu diskutovať s ostatnými, a nemusia pritom zastávať tie isté názory. To je podľa mňa jadro súčasného života.

Virtuálny svet nám umožnil nenávidieť v takom rozmere ako nikdy predtým. Nedokážeme, takmer bez výnimky, vypočuť a pochopiť druhú stranu, čo je kameň úrazu konzervatívno-liberálneho konfliktu či nábožensko-sekulárneho a podobne.

Umelecký svet a svet v rámci spoločenských vied sa dá moderovať len tým, že budeme schopní diskutovať a porozumieť si navzájom. Aj keď budeme mať fundamentálne rozdielne názory, tak si nájdeme koridor, na ktorom sa zhodneme. Tým koridorom potom musí byť humanizmus.

Brána, foto: Matina Šimkovičová
Brána, foto: Martina Šimkovičová

A je tu vôbec takýto priestor na Slovensku, kde sa ľudia takto stretávajú, diskutujú v tom zmysle intelektuálnych debát, ako to bolo možno pri tých tradičných stretnutiach meštianskych rodín? Majú sa s kým a kde porozprávať?

Igor Valentovič, predseda občianskeho združenia Albrecht forum, foto: Martina Baumann
Igor Valentovič, predseda občianskeho združenia Albrecht forum, foto: Martina Baumann

Virtuálny priestor je asi najväčšou revolúciou v dejinách. Ak si spomenieme na Grécko 400 rokov p. n. l. alebo meštiansku domácnosť v roku 1900, tak stále tu bol nejaký živý rozhovor, živé stretnutie, ktoré si vyžadovali, aby ľudia vedeli formulovať, argumentovať, presvedčiť tých druhých, a na druhej strane zas pozorne načúvať, poučiť sa a kvalifikovane oponovať. Tento model sociálneho bytia však virtuálny priestor absolútne likviduje.

V internetovej argumentácii sa často ľudia prekrikujú, a keď im dôjdu argumenty, tak nadávajú, a keď sa im minú nadávky, tak sa vypnú a sú offline. To spoločnosť výrazne degraduje, takéto niečo v minulosti neexistovalo. Ak ste chceli byť nejako sociálne funkčný, museli ste byť schopný toho druhého človeka vypočuť, a keď ste s ním nesúhlasili, tak ste to nejakým spôsobom dali najavo. Bohužiaľ, dejiny ukázali, že niekedy aj silou. Keď sa však vrátime k podstate, tak po stáročia tu bol nejaký dialóg. A teraz sme o to ochudobnení, je to podľa mňa obrovská škoda a fatálna chyba.

Jedným z našich motívov je nenechať zomrieť túto formu existencie, lebo život sa bez nej stáva chudobnejším, je síce virtuálne „bohatý“, ale reálne akoby sme prišli o jednu podstatnú dimenziu života.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

NYADO spája umenie prostredníctvom hudobných videí s témou udržateľnosti planéty a ekonomiky

Martina Baumann

Projekt inovátora z Číny môže pomôcť prelomiť bariéry negramotnosti

Martina Baumann

Podnikateľ Abdulláh vedie v Spojených arabských emirátoch firmu, ktorá zamestnáva migrantov

Martina Baumann

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies