Spoločnosť

Kňaz na Ukrajine: Na nástenkách kostolov visia fotografie padlých

Foto: Juraj Gereg

Bol rektorom košického kňazského seminára a neskôr dekanom Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Mal po sedemdesiatke a po plodnej akademickej kariére, vo veku, keď sa kňazi bežne už odoberajú do dôchodku, prijal výzvu ísť slúžiť ako farár na Ukrajinu do Storožnice, kde pôsobí už piaty rok. 

S profesorom Antonom Konečným sme sa rozprávali o situácii na Zakarpatí, o tom, ako vojna poznačila Ukrajinu, ale aj o ekumenických výzvach tohto regiónu. 

Na Ukrajine pôsobíte už päť rokov. Pravidelne ste tam však chodili už od roku 2012…

Áno, v roku 2011 som prestal pôsobiť ako dekan, ale ešte som učil. A vtedajší zodpovední za Hnutie fokoláre ma poprosili, aby som šiel pomáhať. A ja som bol veľmi rád, že niekto odo mňa niečo chce, tak som tam začal rád chodiť – Zakarpatie, Ľvov, Kijev… 

Samozrejme, musel som sa predstaviť aj katolíckemu biskupovi v Mukačeve, aby nežil v tom, že mu niekto robí nejakú partizánsku činnosť. On chodil rád na naše stretnutia aj osobne, tak sme sa spoznali a koncom roka 2015 ma poprosil, či by som neprišiel do tamojšej slovenskej farnosti aspoň na pol roka. Dnes je z toho už piaty rok.

Chce to odvahu v dôchodkovom veku, keď sa mnohí kňazi už odoberajú na odpočinok, úplne zmeniť prostredie a vydať sa na misiu. Slovenská komunita na Zakarpatí je pomerne malá, podľa posledného sčítania obyvateľstva tam žilo dokopy asi 5600 Slovákov. Cíti dnes táto komunita príslušnosť k Slovákom?

Treba to vidieť očami niekoho zo Zakarpatia. My katolíci sme tam opačne ako na Slovensku. Podobne ako u nás sú pravoslávni, na Zakarpatí sú katolíci. Tam sme minorita, dedina, v ktorej pôsobím, má možno štyri- až päťtisíc obyvateľov, slovenská rímskokatolícka farnosť má asi 200 členov. Na tamojšie pomery to však nie je malá farnosť.

Na Zakarpatí je dodnes dosť veľa slovenských komunít, pretože za bývalých režimov, napríklad za Rakúsko-Uhorska, sme boli jeden štát. Žili tam Rusíni, Maďari a Slováci. Ukrajinci ani pravoslávni tam vtedy ešte ani neboli. Za socializmu sa to tu poriadne zmenilo. Stálo by to za serióznu štúdiu, ako sa pod vplyvom vonkajších udalostí mohlo takto zmeniť národnostné a náboženské zloženie miestneho obyvateľstva.

Dnes je tu veľa Ukrajincov a najpočetnejšia je Pravoslávna cirkev, dokonca moskovská. Gréckokatolíkov tu je tiež veľa, ale kedysi početnejší tu boli len grécko- a rímskokatolíci i protestanti, podobne ako na východnom Slovensku.

Pozoruhodné pritom je, že sa zmenila identifikácia obyvateľstva. Rusíni dlho kolísali v tom, či sú vlastný národ alebo nie, a na Zakarpatí sa silnejšie než na Slovensku presadila ich identifikácia ako súčasť ukrajinského národa.

Na Ukrajine je aj známy jav, že počas sovietskej éry tam prišlo mnoho Rusov, a aj na Zakarpatí dnes žijú Rusi, ktorí tu kedysi nežili. Prišli najmä ako vojaci z Ruska a východnej Ukrajiny. Takže časť obyvateľstva sa aj prisťahovala. Karpatskí Rusíni sú národnostne zaujímavý jav. No myslím, že ide o dve národnostné identity, všeobecne skôr málo vyhranené, iba u niektorých jednotlivcov silne. 

Obdivuhodná je však tá veľká tolerancia, na Zakarpatí sa dá hovoriť aj po rusky. Rád tam chodím aj na koncerty, je tu filharmónia a pred sviatkami sa s rovnakým nadšením spievajú ruské, ukrajinské aj maďarské a inojazyčné piesne.

Tento región má však aj svoje nepokoje. Niekoľko mesiacov dozadu sa vyskytol incident, pri ktorom niekto zaplatil poľským nacionalistom, aby začali páliť maďarské vlajky…

Áno, počul som o tom… a pomyslel som si, že je tu našťastie cenná prirodzená tolerancia a kresťanská identita. 

Máte pocit, že to je vonkajším zásahom, ktorý nemá spojenie s reálnou situáciou na Zakarpatí, alebo len niekto využil emócie, ktoré tam v hĺbke sú?

Počul som názor nášho biskupa a iných kňazov. Ich mienka je, že situácia maďarskej menšiny je citlivá. Ich počet klesá a netešia sa tomu. Vidia to tak, že tu boli doma 1000 rokov, a v ich myslení to bola vyslovená provokácia.

Ale tým, že tolerancia obyvateľstva je veľká, tieto snahy rozpútať vášne nemali veľký úspech. Taká je mienka na Zakarpatí, a ja by som sa k nej prikláňal.

To, či sa ujme nejaká idea a či prinesie nejaký pozoruhodný pohyb v spoločnosti, závisí nielen od toho, či sa stane nejaký incident. Nejaké provokácie vznikli, ale výraznejší význam nemali. Nerozšírilo sa to práve vďaka istej prirodzenej tolerancii. Tieto nepokoje nikto nepotrebuje a ľudia sú vďaka Bohu dostatočne uvedomelí.

Môj dojem je, že na Zakarpatí sú vzťahy s Budapešťou lepšie než tie slovensko-maďarské. Na Slovensku nie je mnoho ľudí, ktorí nie sú etnickými Maďarmi a boli by ochotní ísť študovať do Maďarska, zatiaľ čo na Zakarpatí je dosť bežné ísť za štúdiom do Budapešti…

Áno, poviem to takto: naučil som sa obdivovať, ako Maďari materského štátu pomáhajú Maďarom v zahraničí. Aj na Slovensku vidíme maďarskú univerzitu. V dnešnej dobe, keď je trend študovať po celom svete, ja to vnímam ako akademický nezmysel. Ale to, že Maďarsko pomáha Maďarom v zahraničí, škôlkami a kurzami a vôbec kultúrne, treba oceniť. Kiežby aj Slovensko tak pomáhalo Slovákom na Zakarpatí. Keby som porovnal to, čo tam robí Maďarsko pre Maďarov a čo robí Slovensko pre Slovákov, tak to je sto k jednej.

Teraz je známa problematika zakarpatských škôl s maďarským vyučovacím jazykom. O tom si myslím, že je naozaj správne, aby absolventi ovládali aj ukrajinský jazyk, a že to sa dá zabezpečiť aj bez zmeny doterajšieho systému škôl. 

blank

Majú Slováci na Zakarpatí ešte takú silnú identitu, že by mali záujem o takúto podporu?

Slovenský živel tam je, preto som povedal, že treba vedieť, že ešte pred päťdesiatimi, šesťdesiatimi rokmi tu boli Rusíni, Maďari a Slováci. Štát je ukrajinský, takže školy, práca a verejný život sú v ukrajinčine. Nastáva asimilácia, či chceme alebo nechceme.

Na Zakarpatí je dvojaká, deti prídu zo škôlky a matky sa sťažujú, že sa s nimi nechcú rozprávať po maďarsky. Asimilácia vždy bola, je aj bude, a tomu nikto nezabráni. Toto je jeden jav a druhý je, že všetky deti chcú ísť preč. Mal som tu tridsať detí a všetky chceli odísť z Ukrajiny do zahraničia. Niektorí do Poľska, niektorí do Čiech, niektorí do Maďarska alebo na Slovensko. Ale nikto tam nechce ostať.

Povedomie detí a mládeže je také, že chcú ísť tam, kde je lepšie. Oni však nechcú ísť navždy, ale zarobiť si a vrátiť sa. Doma je doma. Zakarpatie je prekrásne, to podnebie, tá pôda a príroda. Oni chcú však odísť, lebo kvôli globalizácii vedia, ako je tu a ako je tam.

Je tá asimilácia vnímaná pozitívne alebo negatívne?

To vidí každý tak, ako chce. V mojej maličkej farnosti som však videl úbytok obyvateľov, desať až dvadsať percent ľudí je dnes preč. A to si všíma každý. A Maďari to vnímajú obzvlášť, u nich je to národné povedomie silné. Ale čo s tým spravia?

Keď si rodina nájde prácu na Slovensku, tak sa presťahuje. Nie je jednoduché nájsť si prácu, vybaviť si pobyt a presťahovať sa na Slovensko.

Nad tým sa nikto nezamýšľa, ako to hodnotiť. Podobne ako ešte aj dnes veľa Slovákov ide do Nemecka a do Ameriky. Pre mňa je zaujímavé, že my Slováci si myslíme, akí sme chudobní, a pritom sme už medzi najbohatšími oblasťami sveta.

Následkom vojny sme na Ukrajine videli pokles HDP, lebo vojna zasiahla priemysel v Donbase. Začína sa z toho Ukrajina spamätávať?

Ako laik nevidím zbedačovanie za posledných päť rokov, skôr naopak. Cesty sú oveľa lepšie, než boli pred piatimi rokmi. Môj názor však je, že celá odpoveď je v protikorupčných opatreniach.

Aj na Slovensku vidíme, akým problémom je korupcia a aké problémy spôsobuje. Korupcia je hlboko zakorenená a na Ukrajine sa hovorí, že tam je inštitucionalizovaná. Samozrejme, boj proti korupcii potom ide ťažšie. Pritom to je bohatá zem, ľudia sa narobia v dvoch alebo troch zamestnaniach.

Keby sa jeden človek na Slovensku alebo na Západe narobil toľko, čo môj sused v Storožnici, tak by nadobudol vlastný dom aj auto.

Moja skúsenosť z Ukrajiny v posledných rokoch je, že vojna je všade prítomná. Či už v Kyjeve, v Ľvove, ale aj menších mestách vidieť vojakov a plagáty na podporu armády…

Aj v kostoloch. Na nástenkách pri vchode alebo v predsieni bývajú fotografie padlých.

Ľudia rozdávajú mašličky vo farbách ukrajinskej vlajky… Zakarpatie je pritom tak ďaleko od Donbasu. Trápi vojna aj ľudí tam?

Jasné, že trápi. Chlapci sa obávajú. Keď je niekde nejaký pohreb, celé Zakarpatie o tom vie, to je ako na východnom Slovensku. To sa rozšíri, keď niekto padne. A žijú tam aj invalidi, tragédia je stále prítomná.

Majú ľudia ešte ochotu bojovať ďalej?

Nemajú, je to neprirodzená vec, antropologicky aj kresťansky. Nikto nemôže mať pre to pochopenie. Je to však nutnosť. Obyčajní ľudia povedia, že „veľké levy sa bijú v cudzej záhrade“, a musia s tým žiť.

Existuje ešte optimizmus, že vojna sa jedného dňa skončí?

Ja si myslím, že nádej umiera posledná a každý ju tam kdesi má. Pri porozumení človeku na Ukrajine pomáha, že všetci máme dušu, ktorú Boh stvoril pre spoločenstvo v Božom kráľovstve. Čo sa tomu vymyká, teologicky nazveme hriech a spoločensky vojna, a s tým sa vyrovnať nedá. To sa dá strpieť, čakať a mať nádej. To by ani nebolo zdravé, keby sme sa s tým vyrovnali. Vždy prídu nové vojny, ale každá z nich je neprirodzená a biedna.

Jeden z kontroverzných návrhov na ukončenie vojny na Donbase by počítal s autonómiou pre Donbas. V deväťdesiatych rokoch sa aj na Zakarpatí niektorí domáhali autonómie, no Kyjev im ju vtedy nechcel dať a celá otázka utíchla. Želajú si ľudia na Zakarpatí dnes ešte autonómiu?

Ja som medzi bežnými ľuďmi nič také nezačul. 

Ako si ľudia spomínajú na minulosť? Známy je vtip o človeku, ktorý sa narodil v Rakúsko-Uhorsku, do školy chodil v Československu, oženil sa v Maďarsku a zomrel v Sovietskom zväze, a pritom nikdy neopustil Užhorod. Majú ľudia ešte nejaké spomienky na to česko-slovenské obdobie?

Jasné, majú, ale je to také teoretické. Ja som tohto roku v Storožnici slávil s farnosťou 30 rokov od vrátenia kostola, ktorý bol zhabaný počas socializmu a bol v ňom zriadený sklad. Veľmi ma to obohatilo, dozvedel som sa svedectvá od starších ľudí a zistil som, že komunizmus tam bol nepomerne tvrdší. To sa nedá porovnať. Napáchal tam oveľa viac škôd a urobil ľudí apatickými v štýle: „Zobrali nám to, čo s tým narobíme?“ O reštitúcii sa tam vôbec nehovorí. 

Chýba povedomie spravodlivosti, že čo sa ukradlo, to sa má vrátiť. Aj na Slovensku s tým máme trochu problémy. Stále sa hovorí o tom, že štát platí cirkvi, ale že štát cirkvi vzal, z čoho žila, a teraz jej len vypláca malú almužnu, sa už nehovorí. Štát neplatí cirkvi, on jej z toho, čo ukradol, dáva malý milodar, aby cirkev žila ďalej. Keby jej tie majetky nebol býval ukradol, tak by z nich žila dodnes a nebol by problém.

Aj u nás to vidím ako nedostatočné chápanie prirodzeného práva. Lebo lex naturale je, že čo sa ukradlo, sa má vrátiť. Na Ukrajine to je ešte ťažšie v tom, že štát cirkvám nedáva nič. Ani len ten minimálny plat od štátu neexistuje.

Najmä na Haliči vidíme, že socializmus spôsobil veľa problémov a, žiaľ, aj rozdelenie cirkví, pretože pri reštitúcii kostolov ich nevrátili pôvodným vlastníkom, ale podľa plánu KGB z konca osemdesiatych rokov ich prerozdelili. To viedlo k tomu, že pravoslávni dostali kostoly gréckokatolíkov a tí zas dostali rímskokatolícke kostoly.

Áno, cirkvi to dnes musia prekonávať a neprekonáva sa to ľahko. Sú kostoly, ktoré vždy boli latinské, to je evidentné aj architektonicky, a dnes sú byzantské. Nad toto sa z oboch strán povzniesť je veľká výzva, aby sme sa vo vzťahoch dostali ďalej, nad to materiálne.

Tie poklady, ktoré nám dáva evanjelium, cirkev a jej tradícia sú také, že materiálne veci by mali byť na druhom mieste a mali by sme sa sami vedieť s tým vyrovnať. Boh mení zlé na dobré. Aj smrť vedel Boh vymyslieť tak, aby z nej bol nástroj života. Priľnúť ku Kristovi znamená praktizovať zákony lásky, ktorými sa to deje.

blank

Aké sú dnes na Ukrajine vzťahy medzi náboženskými komunitami? Je tam cítiť napätie?

Otázka je postavená staticky a život je dynamický. Je to všetko v pohybe. Povedal by som, že je to zápas. Aby sme zvíťazili nad tým, že kostol nebol daný nám rímskokatolíkom, ale bol daný gréckokatolíkom, a napriek tomu sa máme radi a nie sme nepriatelia, napriek tomu hľadáme spôsob, ako budeme spoločne pracovať a ako pôjdeme ďalej. To je výzva a je to v pohybe. Nie je to automatické, ale je to na ceste, aj keď to ešte nie je tak.

Mali sme komunitné stretnutie Hnutia fokoláre, takzvané mariapoli, v Ľvove, jeden rok sme boli u rímskeho a druhý rok u gréckokatolíckeho arcibiskupa. Na stretnutí boli katolíci aj pravoslávni, hnutie tu má skutočne zjednocujúcu funkciu.

Veľmi dobre som si uvedomoval to, čo ste spomínali ohľadom reštitúcie majetkov. Usiloval som sa ten proces napomôcť, no nie je to ľahké. Podobné to je aj na Slovensku s Pravoslávnou cirkvou, ktorá bola dosadená za socializmu. Pritom myslím na vynikajúci precedens Slovenska z rokov 1990 – 1993, keď štát, Gréckokatolícka a Pravoslávna cirkev zvládli nápravu krivdy z roku 1950 po právnej a ekonomickej stránke. 

Verme však tomu, že i na Ukrajine bude pomaly víťaziť evanjeliové bratstvo.

Na Ukrajine sme videli veľa pohybu v Pravoslávnej cirkvi, vznikla vlastná Ukrajinská pravoslávna cirkev. Dovtedy boli na Ukrajine tri hlavné pravoslávne cirkvi, z toho jedna moskovská, a dnes zostali dve veľké…

Nedá sa to tak presne povedať, no pribudla jedna pravoslávna a veríme, že postupne pojme všetkých pravoslávnych na Ukrajine. 

Tá nová je však zjednotením Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Kyjevského patriarchátu a Ukrajinskej autokefálnej pravoslávnej cirkvi…

Áno, ale nemyslím si, že všetky farnosti bez zvyšku tam prešli. Je to v dynamike, môže to byť väčšina, ale nie všetky. Ale je pravda, že to ide týmto smerom.

Vznik Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi vniesol rozkol do svetového pravoslávia, Moskva jej existenciu odmieta, zatiaľ čo Konštantínopol ju podporuje, čo viedlo k sporu medzi Moskvou a Konštantínopolom. V iných častiach Ukrajiny často ľudia chodia do najbližšieho pravoslávneho kostola, ak vôbec, a nezaujímajú sa o to, akému patriarchátu náleží. Majú ľudia na Zakarpatí jasnú identifikáciu, ku komu sa hlásia?

Minule som viezol stopára a pýtal som sa ho, akej je viery. Bol pravoslávny. Spýtal som sa ho, z akého je patriarchátu, a on sa spýtal, čo je patriarchát. Taký bežný mládenec často vôbec nevie, čo je patriarchát. No popri tom poslednom vývoji si to ľudia stále viac uvedomujú, začínajú sa pýtať.

Pre naše myslenie na Slovensku je táto problematika veľmi vzdialená. Katolicizmus sa vyrovnal s investitúrou veľmi dávno a my sme od štátu dostatočne oddelení. Keď je voľba biskupov alebo pápeža, tak nikto do toho nezasahuje, ani nič o tom nevie.

Organizácia pravoslávnych cirkví je však národná a štátna. Keď došlo k pokrsteniu Kyjevskej Rusi, bol to jeden štátny útvar. Dnes to je niekoľko štátnych útvarov a niekoľko národov.

Ukrajinci, samozrejme, majú nárok na vlastnú národnú cirkev, tak ako aj Rusi. Čo je pre cirkev sto, dvesto alebo tristo rokov? Pre štát je to však veľmi veľa. Keby pravoslávne cirkvi neboli spojené so štátom, tak by to nebol taký veľký problém.

Tá problematika rozdelenia Pravoslávnej cirkvi je bolesťou kresťanstva, a teda i naša. Keď to sledujem, tak ďakujem Bohu, že v Rímskej cirkvi sme investitúru prekonali. Napojenie cirkví na politiku a štát je v pravoslávnom svete tesné, a preto trpíme rozdelením.

Foto: Juraj Gereg

 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Kardinál Koch: Treba sa modliť za jednotu

Vittoria Terenziová

Spiritualita jednoty a ekuména

Terézia Lenczová

Krok vpred pre ženy v Cirkvi

Aurelio Molé

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies