Štýl Svet mladých Titulka

Šampiónka v stepe: Bol to moment, ktorý zmenil všetko, a chcela som začať odznova

Foto: archív E.F.

Talianka Elisa Fabrizianiová sa stala v trinástich rokoch európskou šampiónkou v stepePo svojom prvom veľkom úspechu každoročne vyhrala talianske majstrovstvá vo svojej kategórii a v šestnástich sa jej podarilo vyhrať aj svetový šampionát. Od tínedžerských rokov sa dostala do sveta vrcholových športovcov. Keď prišla rana a diagnostikovali jej epilepsiu…

Prečo si si vybrala práve taký špecifický typ tanca, ako je step?
Začala som tancovať, keď som mala tri a pol roka. Bola som veľmi tiché dievčatko a nerada som sa stretávala s inými deťmi. Mama dúfala, že ak začnem chodiť na nejaký skupinový šport, tak sa môj problém vyrieši. Zapísala ma teda do tanečnej školy v mestečku San Cesareo a začala som chodiť na hodiny klasického tanca. Rok nato ma moja učiteľka presunula do skupiny starších detí a zapísala ma aj do skupiny stepu, keďže vo mne videla potenciál a talent. Keď som mala šesť rokovišla som prvý raz na svetový šampionát v stepe

Step nie je v Taliansku až taký rozšírený a známy šport. Myslím si, že som mala veľké šťastie, že som natrafila na školu, kde vyučovali práve tento typ tanca. Od malička som mala extrémne citlivé ucho na rytmus, a presne preto si myslím, že tento šport je ako stvorený pre mňa.

Aký bol tvoj posledný úspech?
V roku 2019  som vyhrala svetový šampionát v Battle of the Feet. Je to sólová súťaž, v ktorej sa tancuje acapella v nejakom určenom časovom limite. Čím sú kroky komplikovanejšie, tým lepšie, pričom sa hodnotí technika a rytmus.

Najdôležitejšou súťažou bola pre mňa tá spred dvoch rokov, pretože práve v tom období som zistila, že mám epilepsiu. Bolo to celé veľmi zvláštne. Keď som sa postavila na pódium, cítila som, že nemám až tak veľa síl ako po minulé roky, bola som veľmi slabá. Uvedomila som si, že asi by bolo na čase prestať s vrcholovým športom. V duchu som si povedala: „Toto je posledný raz, čo stojím na pódiu. Musím zo seba vydať maximum, snažiť sa viac ako ostatné razy, pretože viem, že o rok tu už možno nebudem stáť.“

blank
Foto: archív E.F.

Ako si zistila, že máš epilepsiu?

Epilepsia prišla nečakane. Moje zdravie mi vždy dobre slúžilo, nikdy som nepotrebovala navštevovať lekárov. Až jedného dňa, myslím, že to bol október 2018, práve počas prípravy na svetový šampionát to celé začalo. Bola som doma a jednoducho som odpadla.

Vyzeralo to ako obyčajné odpadnutie pre pokles cukru alebo nízky tlak či fyzický stres. Začala mi však opúchať ľavá strana krku, a tak ma rodičia hneď odviezli na pohotovosť. Tam, pred očami doktorky, som dostala prvý epileptický záchvat.

Nediagnostikovali mi hneď epilepsiu, mysleli si, že to môže byť obyčajný záchvat spôsobený vývojom vo veku dospievania. Krátko nato som vycestovala na svetový šampionát, ktorý bol, ako som už spomínala, veľmi náročný, ale pre mňa zároveň aj ten najdôležitejší. Keď som sa vrátila domov, nasledovali ďalšie záchvaty, takže už bolo doktorom jasné, že trpím epilepsiou.

Muselo ťa to všetko poriadne zaskočiť. Ako si sa s tým dokázala vyrovnať?
Musím priznať, že po tej psychickej stránke to bolo náročné, keďže som sa nikdy predtým neocitla v podobnej situácii. Pre mojich rodičov to bolo tiež veľké trápenie. Boli zvyknutí vidieť ma stále akčnú, usmievavú, pri sile. No zrazu som bola stále viac unavená, smutná, skleslá, nič som nevládala, moje telo to fyzicky nezvládalo.

Začala som sa, samozrejme, o svoje ochorenie viac zaujímať, informovať. Vôbec to nebolo jednoduché.

Došla som do bodu, keď som sa uzavrela sama do seba v presvedčení, že už pre mňa neexistuje riešenie.

Počas nasledujúceho obdobia som prestala tancovať, pretože som bola presvedčená, že už to nezvládnem. Stratila som odvahu ísť ďalej. Došla som do bodu, keď som sa uzavrela sama do seba v presvedčení, že už pre mňa neexistuje riešenie, že už niet cesty von.

Trvalo mi dlhokým som dokázala prijať svoju situáciu a zmieriť sa s ňou. Veľmi mi boli nápomocní lekári, ale najmä moji rodičia, ktorí ma nikdy neprestali dvíhať, podporovať a optimisticky povzbudzovať.

Predpokladám, že si musela brať lieky…

Na začiatku bola liečba nastavená veľmi zľahka, aby sa zistilo, či sa epilepsia dá udržať pod kontrolou aj so slabšími tabletkami. Žiaľ, nezaberali, a tak som musela vyskúšať štyri rôzne lieky. Tieto ustavičné zmeny boli pre moje telo veľkou záťažou, cítila som sa unavenámala som potrebu viackrát za deň si pospať, čo sa mi nikdy predtým nestávalo.

Trápili ma časté bolesti hlavy, na ktoré nezaberali ani tie najsilnejšie lieky proti bolesti. Začala som mať aj problémy s pamäťou a to výrazne ovplyvnilo môj študijný výkon. Bola som zvyknutá pravidelne sa učiť, ale pod touto ťažkou liečbou mi štúdium trvalo dva razy toľko ako zvyčajne.

blank
Foto: archív E.F.
Za posledné dva roky sa choroba vyvíjala a výrazne aj zlepšila, dokonca sa už skoro úplne vytratila. Čo ti ju podľa teba pomohlo prekonať?
V tom období som dostala veľa podnetov v osobnom živote, ale aj v oblasti tanca.

V marci 2019 som nečakane dostala štipendium. Veľmi ma to prekvapilo, prišlo to práve v momente, keď som chcela šport zanechať. Bol to moment, ktorý zmenil všetko, povedala som si, že môžem začať odznova. Naskytla sa mi neopakovateľná príležitosť, ktorej som sa chytila.

Postupne som si nachádzala aj stále bližšiu cestu k viere, ktorá pre mňa bola dôležitá nielen v tejto ťažkej situácii, ale od detstva. Keď som mala šesť rokov, moji rodičia sa rozviedli. Často som cítila potrebu ísť na svätú omšu a môj vzťah s Bohom sa pomaly rozvíjal a prehlboval. Veľmi sa posilnil práve v období, keď mi diagnostikovali epilepsiu. Potrebovala som cítiť niekoho nablízku, niekoho, kto by mi pomohol prekonať túto náročnú situáciu, a všetko toto som našla v Bohu a vo farskom spoločenstve.

Dostala si štipendium od dvoch amerických choreografiek stepu, ktoré sú veľmi známe v Amerike…

Dostali viacero ocenení, spolupracujú aj so známym hercom Jimmym Fallonom. Ja som ich spoznala na jednom workshope pred niekoľkými rokmi. Kontaktovali ma pomocou sociálnych sietí, a keďže vedeli, že som veľmi dobrá v stepe na medzinárodnej úrovni, ponúkli mi desaťdňový kurz vo Washingtone.

Bola som nadšená a neskutočne som si priala môcť vycestovať. Keď som tento návrh oznámila svojim rodičom, neboli trikrát nadšení.

Často som cítila potrebu ísť na svätú omšu a môj vzťah s Bohom sa pomaly rozvíjal a prehlboval.

Kvôli svojej diagnóze som musela byť neustále pod dozorom, bol by to risk poslať ma samu lietadlom do Ameriky. Nakoniec po konzultácii s neurologičkou, ktorá povedala, že môj zdravotný stav je celkom stabilný a že si myslí, že by mi prospela zmena prostredia a nové zážitky, moji rodičia súhlasili.

Keďže som cestovala sama, musela som si pred odchodom kúpiť špeciálny náramok s nápisom epilepsia, aby ľudia vedeli, ako postupovať, ak by sa niečo vážne prihodilo. Nosiť ho na ruke je pre mňa pripomienkou ťažkého obdobia a toho, že som ho prekonala.

Aká je v tomto športe konkurencia na svetovej úrovni?
Veľmi vysoká. Týka sa to najmä skupín z Ameriky, Kanady, ale aj Francúzska, Španielska alebo Veľkej Británie. Povedala by som, že predovšetkým v Amerike je step veľmi rozšírený najmä vďaka prostrediu, ako je Broadway, divadelným predstaveniam, muzikálom, kde je povinné vedieť tancovať step aspoň na jednoduchej úrovni. 
Máš nejakú konkrétnejšiu predstavu o svojej budúcnosti?
Už nejaký čas vyučujem step v škole tanca a uvedomila som si, že to pre mňa nie je len práca. Je to veľká vášeň, vidím to ako záľubu, pri ktorej sa môžem vyblázniť, uvoľniť, zabudnúť na všetky problémy, byť sama sebou a odovzdať deťom svoje nadšenie pre step.

Nie je to práca, ktorú chcem robiť celý život. Mohlo by to zostať ako moja vedľajšia aktivita, ale v živote sa chcem venovať aj iným veciam.

Plánuješ pokračovať v štúdiu? Čo ťa najviac láka?

Chcela by som sa venovať inžinierskym štúdiám, ale láka ma aj medicína, keďže som prekonala náročné obdobie s epilepsiou a mala som možnosť spoznať viac do hĺbky tento svet. 

Mohla by si mi opísať, ako vyzerá tvoj bežný deň? Keďže navštevuješ bilingválne gymnázium, musí byť časovo náročné skĺbiť všetky povinnosti a mimoškolské aktivity. Ako to zvládaš?
V bežný pracovný deň vstávam okolo pol šiestej, aby som sa stihla vychystať a ísť na autobus. Po škole sa vrátim domov o štvrtej, učím sa hodinku dve a potom idem do tanečnej školy, kde mám tréningy až do deviatej. Samozrejme, potom sa musím ešte venovať učeniu. Takýto režim ma naučil využiť každú voľnú chvíľu alebo si nadbehnúť učenie cez víkend namiesto toho, aby som išla von s kamarátmi. Inak sa musím učiť v noci. 
blank
Foto:archív E.F.
Ako sa zmenil tvoj rytmus počas pandémie?
Počas celoplošnej karantény som sa snažila dávať hodiny tanca online, ale bolo to dosť náročné. Je to totiž úplne niečo iné tancovať naživo a pred kamerou. Takže sa mi podarilo trénovať dosť málo.

režim ma naučil využiť každú voľnú chvíľu.

Rozhodla som sa dať prednosť štúdiu a iným aktivitám. Mám však doma drevenú dosku, na ktorej som dokázala precvičiť nejaké tie kroky, aj keď, samozrejme, je to neporovnateľné s veľkou tanečnou sálou.

Choreografie si vymýšľaš sama. Aký odkaz chceš zanechať svojmu publiku cez tanec? 
Vo väčšine mojich choreografií je skrytý odkaz. Minulý rok som vybrala hudbu, ktorá bola veľmi príznačná. Tanec bol spojený so železnou štruktúrou, ktorá symbolizovala klietku. Bola to metafora, cez ktorú som chcela vyjadriť stav, v ktorom sme sa nachádzali, keď nás trénovala naša bývalá učiteľka.

Od začiatku v nás pestovala silný zmysel pre súťaživosť, tanec sme videli ako niečo veľmi vážne, nie ako oslobodzujúcu aktivitu, pri ktorej môžeš vypnúť. V tom období to bolo neskutočne stresujúce, často som sa vrátila domov a hneď som sa rozplakala, veľmi som schudla. V určitom bode choreografie sa tá železná štruktúra otvorila a to symbolizovalo slobodu. Mnoho ľudí, ktorí túto situáciu poznali, pochopili tento odkaz a z toho sa veľmi teším.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Knižné tipy (nielen) pre ženy od našich čitateliek

Vydavateľstvo Nové mesto

Kňaz youtuber: Keď sa zavrie jedna brána, treba hľadať novú

Zuzana Hanusová

Výber NN: Známy britský komik sa zastal slobody slova a odsúdil „cancel culture“

Michal Lukáč

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies