Spoločnosť

Správanie ľudí na sociálnych sieťach? Počas pandémie na nich trávime viac času ako predtým

Ilustračné foto, zdroj: Unsplash/Robin Worrall
Ilustračné foto, zdroj: Unsplash/Robin Worrall

Uplynulý rok sme žili online prostredím viac ako inokedy. Narastajúci počet správ o vývoji pandémie, o počte pozitívnych pacientov, správy zo zahraničia, politické aféry a aj udalosti posledných pár mesiacov sa pretavili do neutíchajúcich komentárov na sociálnych sieťach. V mnohých prípadoch ľudí rozdelili na dva tábory – kým jedni si dokážu sami nájsť relevantné informácie, pátrať po pravdivých zdrojoch a siahnu i po zahraničných portáloch, je tu aj druhá skupina, ktorá je náchylnejšia na šírenie hoaxov, resp. skreslených informácií. Potom je tu ešte skupina ľudí, ktorí dokážu na sociálnych sieťach povedať bez servítky nielen to, čo si myslia, ale nemajú problém konkrétnemu diskutujúcemu na druhej strane želať chorobu, prípadne smrť. Každý,  kto má účet na sociálnej sieti, sa určite nevyhol vybičovanej atmosfére pod nejakým kontroverznejším príspevkom. O „hejtovaní“ na sociálnych sieťach, šírení dezinformácií a celkovej nenávisti v online priestore sme sa porozprávali s dvomi odborníčkami na túto problematiku.

Ako to teda momentálne vyzerá na sociálnych sieťach? „Domnievam sa, že ľudia sa správajú na stránkach pre sociálne siete viac-menej takisto, ako sa správali aj pred pandémiou. Skôr je problém v tom, že viac ľudí visí celý deň na homeoffice na počítači, a keďže je také ľahké scrollovať si na Facebooku a zároveň omnoho ťažšie sústrediť sa na prácu, proste tam viac ľudí trávi viac času,“ hovorí  na začiatok sociálna psychologička Magdaléna  Petrjánošová z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV.

O tom, že aktuálne nás online priestor pohltil viac ako pred vypuknutím koronavírusu, niet pochýb. Rovnaký názor má aj zakladateľka iniciatívy #somtu, ktorá rieši nenávistne príspevky na sociálnych sieťach a v diskusiách.

Veronika Pavlíková Klindová z iniciatívy #somtu, foto: súkromný archív V.P.K.
Veronika Pavlíková Klindová z iniciatívy #somtu, foto: súkromný archív V.P.K.

„Trávime na internete oveľa viac času ako pred pandémiu – od nákupov, vzdelávania cez zábavu až po sociálny kontakt. Všetko prešlo takmer výhradne do online priestoru. A mám pocit, že čím sme viac frustrovaní z diania okolo, tým viac si tieto negatívne nálady ľudia vylievajú na sociálnych sieťach. Mnohí pritom zabúdajú, ako tieto siete fungujú. Alebo to vôbec nevedeli ani nikdy predtým,“ hovorí zo skúsenosti aj Veronika Pavlíková Klindová, zakladateľka spomínanej iniciatívy. Táto komunita, ktorá má na Facebooku viac ako 6400 členov, chce práve v diskusiách na Facebooku zmierniť či vyvážiť nenávistné príspevky. Iniciatívu v roku 2017 ocenil ako najlepší projekt proti extrémizmu aj vtedajší prezident Andrej Kiska.

V diskusiách sa podľa Pavlíkovej Klindovej ozývajú hlasy, že už sa o ničom inom ako koronavíruse nehovorí. „Skutočnosť je však taká, že je to ich pocit, ktorý nadobudli práve kvôli hodinám stráveným na sociálnej sieti. Algoritmy Facebooku užívateľom ponúkajú obsah, ktorý má vysoké počty interakcií. Jeho cieľom nie je vyššia informovanosť občanov, ale zisk z reklamy. Pod príspevkami o rakovine hrubého čreva neboli nikdy také siahodlhé debaty ako pod článkom o prejavoch COVID-19. Preto príspevok o problémoch s hrubým črevom nemá taký dosah ako príspevok o COVID-19. Myslíme si, že na sociálnych sieťach nájdeme akúsi útechu, informácie či potešenie. To, čo si nás tam však skutočne nájde, môže byť pri neobozretnom konzumovaní obsahu presný opak,“  tvrdí Pavlíková Klindová.

Zdroj: #somtu
Zdroj: #somtu
Iní vtedy, iní teraz?

Správajú sa ľudia inak ako pred pandémiou? „V súvislosti s pandémiou a hlavne teda v súvislosti s tým, ako sa už dlhodobo o nej referuje v médiách – to mám na mysli neuveriteľné množstvo každodenných iba depresívnych a niekedy až „hororovo“ podávaných správ, len aby to znelo dobre ako titulok článku – a aké musíme znášať obmedzenia, veľa ľudí je podráždených, subdepresívnych, čiže vykazujú príznaky klinickej depresie, len v miernejšej forme, alebo anxióznych a to sa tiež môže ukázať v tom, ako komunikujú. To je taký istý rozdiel, ako keď prídete domov z práce v pohode, alebo úplne vystresovaná a či ste potom milá na všetkých, alebo štekavá. Keďže teraz veľa komunikujeme online, tak sú štekaví online,“ vysvetľuje sociálna psychologička Petrjánošová.

Prirodzené je, že pri pocite ohrozenia sa snažíme zoskupovať s ľuďmi, ktorí sú nám podobní a cítime sa medzi nimi bezpečne.

Zvaliť tak všetko na pandémiu nemá zmysel, problémom zostáva, koľko času človek dokáže stráviť na sociálnych sieťach. Pavlíková Klindová upozorňuje, že aj pred pandémiou ľudí zaujímali senzačné odhalenia, rovnako aj radi klebetili, iní boli radi stredobodom pozornosti a ohurovali svojimi príbehmi. „Prirodzené je, že pri pocite ohrozenia sa snažíme zoskupovať s ľuďmi, ktorí sú nám podobní a cítime sa medzi nimi bezpečne. Navzájom sa v takýchto skupinách ľudia utvrdzujú v zaručených návodoch, ako situáciu zvládnuť. Takže to, čo dnes vidíme na sociálnych sieťach, sú z časti prirodzené reakcie, no na druhej strane sú neprirodzene znásobené skresleným vnímaním reality, ktoré spôsobujú sociálne siete,“ dodáva.

Veľkou témou v diskusiách je napríklad samotné očkovanie. „Vidíme obrovské šírenie poplašných správ. Napríklad tá o lekároch, ktorí podľa nejakej panej mali obrovské komplikácie po očkovaní. V skutočnosti boli lekári v poriadku a sami to komentovali pod jej príspevkom. Vidíme komentáre k správam o úmrtiach spôsobených COVID-19, kde ľudia hľadajú príčinu úmrtia: bol starý, mal cukrovku, bol obézny. Mne to často pripadá, akoby chceli samých seba upokojiť, že ich sa ťažký priebeh vírusu netýka, lebo nie sú v rizikovej skupine. Tie komentáre však často vyznievajú cynicky a sú veľmi necitlivé voči rodinám chorých. Taktiež vidíme obrovské šírenie konšpiračných teórií, ktoré sa rýchlo šíria najmä v uzavretých skupinách,“ uvádza konkrétne príklady Pavlíková Klindová. Podľa nej je však dobré, že sa niektorými správami zaoberá aj polícia. Šírenie klamstiev a výmyslov totiž nie je podľa nej o slobode slova.

Magdaléna Petrjánošová z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV. Foto: Súkromný archív M.P.
Magdaléna Petrjánošová z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV. Foto: Súkromný archív M.P.

Mladá generácia komunikuje inak, starší ľudia môžu byť na sociálnej sieti „stratení“. Generačné rozdiely je do určitej miery cítiť aj podľa odborníčky. Ako?

„Jediný rozdiel, ktorý som zaznamenala, opäť nie teraz, ale dlhodobo, je, že viac starších ľudí ako mladších je na platformách pre sociálne siete stratených a robia tam ,divné veci‘. Napríklad píšu neprimerané komentáre, postujú neprimerané informácie. Kedysi sa tomu hovorilo netiketa, čiže niečo medzi kódexom slušného správania a úzom, ako je zvyk konať. Nemyslím teda vôbec komentáre nenávistné, ale také, ktoré trebárs ich vnúča úplne zosmiešnia v očiach rovesníkov,“ upozorňuje Magdaléna  Petrjánošová z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV.

Ktorá skupina je potom viac náchylnejšia uveriť napríklad hoaxom? „Čo sa týka hoaxov, ťažko zmerať, kto čomu verí, čiže čo má v hlave. Okrem priamych otázok vo výskumoch, ale tam sa zas nedá rátať s tým, že ak si už človek niečo neštandardné myslí, napríklad sa bojí čipovania, že to niekam aj takto napíše. Čiže podľa mňa sa skôr môžeme pozrieť na to, koľko ľudí a akí ľudia čo zdieľajú, lebo to sa dá ako-tak zmerať. A tam je to zasa aj otázka takej ,ostrieľanosti‘ na platformách pre sociálne siete,“ približuje Petrjánošová.

„Ak je tam človek trebárs nový a napríklad verí správam v televízii, možno mu nenapadne práve ten rozdiel, že toto je úplne iné médium v tom, že dosť často nevieme, kto ktorú informáciu pustil do sveta a že zdroje treba preverovať,” vysvetľuje ďalej odborníčka zo SAV.

Podľa Veroniky Pavlíkovej Klindovej ak niekto dlhodobo číta správy o svete len na sociálnych sieťach s komentárom rôznych anonymných a neznámych postavičiek, môže nadobudnúť veľmi skreslený pohľad o realite. Môže skutočne prežívať pocit ohrozenia a strachu a vtedy takto reaguje – je schopný napísať nenávistné až nevraživé diskusné príspevky. No môže to byť aj obyčajná ľudská zloba, ktorej sociálne siete dávajú zelenú.

Práve teraz potrebujete často angličtinu, ak chcete niečo overiť, a tam sú starší ľudia v nevýhode.

Pri overovaní si faktov môžu práve seniori naraziť na „rečovú bariéru“. Kým mladí dnes bežne „surfujú“ po zahraničných stránkach a dokážu si veľa informácii vyhľadať v inom jazyku, sú to starší ľudia, ktorí môžu mať obrovský problém pri hľadaní overených informácií. „Viete, ja som vyrastala za socializmu, bývali sme v Bratislave. Môj otec si vždy vypočul československé správy a potom si pozrel rakúske a spravil si z toho obraz. To bol taký kurz mediálnej gramotnosti a stačilo by si zachovať takú istú ostražitosť aj teraz. Práve teraz potrebujete často angličtinu, ak chcete niečo overiť, a tam sú starší ľudia v nevýhode. A tiež viem o mnohých iniciatívach mediálneho vzdelávania a tréningov kritického myslenia pre mladých, na stredných školách trebárs, ale myslím, že som počula iba o jednom pre seniorov a to v Českej republike,“ opisuje ďalej Petrjánošová.

Kto je v skutočnosti náchylnejší uveriť dezinformáciám?

To, že staršia generácia je na hoaxy náchylnejšia, potvrdzuje aj Veronika Pavlíková Klindová. „Podľa analýzy organizácie GLOBSEC to vyzerá, že medzi staršími ľuďmi je viac takých, ktorí sú náchylní veriť konšpiračnými teóriám. Podľa mňa je však podstatnejšie zistenie, že najviac ohrozenou skupinou sú ľudia so základným vzdelaním bez maturity. Ak sa lepšie pozrieme na vzdelávacie štatistiky OECD, tak vidíme, že práve v tej staršej skupine je menej ľudí s vysokoškolským vzdelaním. Čím vyššie vzdelanie, tým sa zvyšuje aj pravdepodobnosť, že človek neverí bludom o plochej zemi a tajnej svetovláde Židov. Nie je to však pravidlo,“ hovorí Pavlíková Klindová.

Ilustračné foto, zdroj: Unsplash/Tim Mossholder
Ilustračné foto, zdroj: Unsplash/Tim Mossholder

Podľa nej sú medzi generáciami rozdiely v prezentácii aj komunikácii na sociálnych sieťach. Staršia generácia uverejňuje napríklad fotky vnúčat či recepty, zapája sa do verejných diskusií. Tínedžeri využívajú hlavne messenger a komunikujú v uzavretých messenger skupinách, kde ich nevidia rodičia a učitelia. Sú viac na Instagrame, vysielajú live streamy a na vyjadrenie používajú meme a emotikony.

Dnes je, žiaľ, často vidieť práve v diskusiách aj príspevky, v ktorých ľudia iným želajú chorobu či prípadne smrť. Časté sú i vyhrážky a zosmiešňovanie druhých, ktorí môžu mať odlišný názor. Čo vedie ľudí k tomu, že sa uchýlia k nepríjemnej, ostrej debate, ktorá je ďaleko za hranicou slušnosti? Podľa Veroniky Pavlíkovej Klindovej z iniciatívy #somtu je tých dôvodov takéhoto správania viac. Môže to byť mix pocitu anonymity, vzdialenosti (keďže nehrozí, že toho človeka stretnem na druhý deň v autobuse a musím sa mu pozrieť do tváre), pocit lojality voči nejakej autorite, rôzne osobné frustrácie a zlé skúsenosti, málo empatie a emočnej inteligencie, nízka digitálna a mediálna gramotnosť, slabé vzdelanie a celkovo nízke poznanie javov v spoločnosti a prírode.

Kampaň nejakej skupiny ľudí či organizácie

„Mnoho takýchto nenávistných komentárov je aj výsledkom organizovaných kampaní. Vidíme to napríklad pri príspevkoch organizácií alebo ľudí, ktorí majú pár sto sledovateľov, a pri nejakom príspevku zrazu z ničoho nič čelia tisíckam komentárov a správ od neznámych ľudí, ktoré sú veľmi vulgárne a plné nenávisti. Stačí, aby sa tento ich príspevok objavil v nejakej skupine, kde sa združujú ľudia a denne si tam uverejňujú obsah plný poloprávd, konšpiračných teórií, nenávistného populizmu a hecovania,“ približuje, ako funguje reťazec reakcií na Facebooku Pavlíková Klindová.

blankTakéto nenávistné skupiny a kampane podľa nej však využívajú základnú a silnú emóciu – strach. „Aha, toto je nezisková organizácia, ktorá chce zničiť našu kultúru. Chceme ich tu?!“ Ľudia, ktorí dlhodobo čítajú takéto príspevky, sa cítia v ohrození, lebo nerozumejú kontextu, nemajú ďalšie informácie, veria autorom v skupine a prirodzene chcú chrániť seba a to, čo im je drahé. A myslia si, že to hejtom a osobnými vyhrážkami dokážu urobiť.

O náraste „hejtov“ na sociálnych sieťach a nenávistných komentároch hovorí aj odborníčka zo SAV, ktorá približuje, ako to bolo pred niekoľkými rokmi.  „O tomto jave sa písalo už hneď v začiatkoch šírenia internetu, osobne som prvý odborný text čítala niekedy v roku 1995. Samozrejme, vtedy bol napísaný v USA, aj sa týkal konaní ľudí z USA, u nás to trvalo ešte veľa rokov, kým sa internet stal masovým. Napríklad platforma pre sociálne siete je na Slovensku rozšírená zhruba od 2008, 2009,“ hovorí niečo z histórie Petrjánošová, sociálna psychologička zo SAV.

„V každom prípade už vtedy tí autori prirovnávali konanie niektorých – teda písomné vyjadrenia – k verejného lynčovaniu. Tak ako by sa mnoho ľudí do lynčovania nezapojilo, ale by proste ostalo doma, tak sa mnoho ľudí nezapája do podobných akcií online v komentároch pod príspevkami na stránkach pre sociálne siete. Iní ľudia sa práve v takom niečom vyžívajú a tých je tam viac počuť. Napríklad diskusie na Sme pod článkami často zamorí pár ľudí, ktorí tam dookola vypisujú, nie je to nutne dvesto príspevkov, každý od iného človeka,“ pokračuje v rozprávaní ďalej.

Viac odvahy pod rúškom tajomstva

Málokedy počuť tie najostrejšie slová od niekoho, kto má na Facebooku účet pod svojím celým občianskym menom.

A ako je to s tou anonymitou, ktorá potom môže slúžiť ako obranný štít? Ľudia, ktorí si nemusia odhaliť svoju indentitu, sa často správajú sebavedomejšie.  „Anonymita a priestorová oddelenosť komunikácie online často tiež napomáhajú istej dezinhibícii, odbrzdenosti. Opäť, o tom sú výskumy už azda posledných 50 rokov z interakcií tvárou tvár, že sa inak správajú policajti, ktorí majú na uniforme meno, a inak anonymní muži v uniformách, to isté platí pre lekárov a lekárky. Na internete sa to ukazuje v tom, že málokedy počuť tie najostrejšie slová od niekoho, kto má na Facebooku účet pod svojím celým občianskym menom,“ hovorí Petrjánošová, podľa ktorej istý čas sa aj platforma Facebook vďaka tomu držala a bola tam normou väčšia slušnosť. Ľudia mali účty pod svojím menom, aspoň obrovská väčšina.

„To bolo predtým, ako tam povolili účty firmám, organizáciám a podobne. Ako sa tam začalo platiť za reklamu a začalo sa oplácať mať falošné profily, ,pushovať‘ si zdieľanie a viditeľnosť príspevkov, alebo využívať trollov,“ uvádza špecialistka na sociálnu psychológiu zo SAV a pokračuje: „Za posledný rok mnoho mojich známych z tejto platformy odišlo, zväčša vo veku 30-40 rokov, skôr s vyšším vzdelaním. Sú to ľudia, ktorí tam práve nikomu neželali smrť a boli z takéhoto správania zhrození.“

Ako sa teda zachovať, ak človek vidí nejaké neprimerané správanie, resp. každý deň je svedkom neutíchajúcej nenávisti voči druhým? „Ja každému tiež radím radšej odísť v rámci ochrany vlastného mentálneho zdravia, alebo aspoň veľmi obmedziť čas strávený na sociálnych sieťach. O tom, ako nám hodiny a hodiny denne na podobných platformách škodia, je už tiež dosť výskumov. O zvýšenej depresii, väčšom počte samovrážd mladistvých, o horšom sústrední, o tom, že je to nelátková závislosť, ako každá iná,“ dodáva na záver sociálna psychologička Magdaléna Petrjánošová.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Výber NM: Denník N priniesol reportáž o činnosti kňazov na covidových oddeleniach

Michal Lukáč

Výber NM: Občianske združenie vyzýva vládu, aby nevyvolávala nervozitu, napätie a nedôveru

Michal Lukáč

Cirkev ukončila skúmanie kníh Láske sa treba učiť a vysvetlila ich použitie. Autor kníh dostal ocenenie Fóra života

redakcia nm

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies