Spoločnosť

Talianka, ktorá pracuje na slovenskom covidovom oddelení: Vzťahy nezastavia ani skafandre

Foto: archív E.B.

Talianka Eliana Becotto prišla na Slovensko pred ôsmimi rokmi, dôvodom bolo jej duchovné zasvätenie v medzinárodnom Hnutí fokoláre, ktorého je súčasťou. Pôsobí ako fyzioterapeutka v Univerzitnej nemocnici s poliklinikou Milosrdní bratia v Bratislave. Odkedy otvorili covidové oddelenie, pracuje pravidelne aj s nakazenými pacientami, ktorých tam chodí rehabilitovať, aby im nestuhli svaly.

„Uvedomila som si, že skafander môže byť úkryt alebo zábrana, alebo môžem budovať vzťah napriek tomu, že ho mám na sebe. A oni nakoniec naše vnútorné nastavenie vycítia (…) Pápež radí klásť si každý večer otázky a jedna z nich sa týka toho, komu som dnes pomohol. V tejto dobe je to pre mňa motivácia vstať ráno z postele,” hovorí Eliana Becotto o svojej práci v krízovom prostredí.  

Čo je náplňou práce fyzioterapeuta, ktorý chodí na covidové oddelenie? 

Som zamestnaná v nemocnici a keďže sa u nás otvorilo covidové oddelenie, my fyzioterapeuti tam chodíme rehabilitovať s ľuďmi, ktorí u nás ležia. Samozrejme, len s tými, ktorí majú indikáciu na rehabilitáciu, lebo nie každý môže cvičiť. 

Predstavujem si ľudí na covidovom oddelení, ktorí zrejme na tom nie sú dobre, potrebujú kyslík. Ako je možné s nimi rehabilitovať? 

Máme dve oddelenia. Na jednom sú ľudia, ktorí majú ľahší priebeh, dostávajú kyslík len občas, ťažko sa im dýcha. Dostali sa k nám napríklad preto, lebo boli hospitalizovaní s iným ochorením, ale v nemocnici sa nakazili covidom. Preložili ich na covidové oddelenie, aby nenakazili ostatných pacientov. Keď je ich stav už stabilizovaný, môžeme rehabilitovať, pomôžeme im sadnúť si alebo sa postaviť, ukazujeme im dýchacie cvičenia. Ale sú veľmi slabí, len postupne naberajú nové sily. Ak majú iné ochorenia, cvičíme s nimi najmä kvôli tej prvej chorobe, pre ktorú k nám prišli, ale aj pre zlepšenie následkov covidu. 

S pacientami na ARO cvičíme pasívne, robíme prevenciu dekubitov, polohujeme pacienta, snažíme sa, aby nestuhol, preto pasívne pohybujeme končatinami, robíme dýchaciu gymnastiku. 

Môže cvičenie, ktoré robíte, prispieť aj k zlepšeniu priebehu covidu?

Neviem, či na to niekto vie dať vedecky presnú odpoveď. Ale určite im pomôže starostlivosť, teda že niekto k pacientom príde, zaujíma sa o ich stav. Je to oddelenie, kde je človek úplne sám, nikto z príbuzných nemôže prísť na návštevu. Jedine sestrička alebo lekár sa prídu občas pozrieť, ako sa pacienti majú, ale len narýchlo, lebo nemajú čas. Keď prídeme my, vieme sa porozprávať s pacientom, polohovať ho, snažíme sa ho posadiť. Určite aj dotyk urobí svoje na psychiku človeka. Aj pomalé rozhýbanie tela pomáha stavu pacienta. Zlepšenia deň za dňom im dávajú nádej. 

Najmä starší ľudia nad osemdesiat rokov majú problém byť v nemocnici, zrazu prišli o všetky sily, nevedia si už ani predstaviť, ako sa vrátia domov. Každý krôčik je pre nich dôležitý. Dnes som riešila jednu deväťdesiatročnú pani, ktorej hlavný problém bol v tom, že nevedela komunikovať so svojím synom cez telefón. Čiže najprv som s ňou pochodila a potom som jej vysvetlila, ako funguje mobil, aby mohla zavolať. Čiže časť našej práce je ľudský prístup, ktorý im veľmi chýba. Pri covide zohráva veľkú úlohu aj psychika. 

Ako to vyzerá na covidovom oddelení dnes? 

Kapacity máme plné. Na oddelení, kde sú stabilizovaní pacienti, je veľká fluktuácia, a ak už nie sú infekční, idú domov alebo na iné oddelenia. Ale keď sa vyprázdni nejaké miesto, hneď sa opäť naplní. V druhej časti ARO nie je takmer nič voľné. A keď sa tam uvoľní posteľ, je to veľmi pravdepodobne aj preto, že pacient zomrel. Toto je realita týchto dní. Jeden zo štyroch na tomto oddelení prežije. 

Prekvapuje ma, že sú tam aj ľudia okolo šesťdesiat rokov a potom vyššie. Sú to pre mňa tvrdé, ale aj krásne skúsenosti. Niekedy prídem a vidím už len prázdnu posteľ po človeku, s ktorým som deň predtým cvičila. Ale potom napríklad vidím aj progres u pani, ktorá bola v umelom spánku a dýchali za ňu prístroje, hýbala som jej pasívne rukami a nohami, aby nestuhla a ona sa postupne zlepšila tak, že sa zobudila, mohla sama dýchať a mohli jej vysadiť lieky, ktoré ju držali v umelom spánku. Dnes normálne komunikujeme a už vládze sedieť aj pätnásť minút. Toto sú víťazstvá a radosť celého oddelenia, keď naša spoločná práca pomôže pacientovi vrátiť sa do života. 

Časté stretnutia so smrťou, nepohodlie práce v skafandroch… nezaťažuje vám to psychiku? 

Určite to vplýva na psychiku. Ľudia, čo pracujú v nemocnici, lekári, sestričky, terapeuti rátajú s tým, že sa so smrťou stretnú. Smrť je v našej profesii prítomná. Je pravda, že teraz je smrti okolo nás oveľa viac. Človek má tendenciu si aj zvyknúť na niečo, čo trvá dlhšie. Je to možno blbo povedané, ale je to tak. 

Prvý deň, keď som si dávala skafander a zažila som realitu, nebolo mi všetko jedno. Potom však príde druhá fáza a veci sa zautomatizujú. Keď pracujem tri či štyri týždne v jednom kuse, musím si vedome dať pozor a aspoň na deň vypnúť, ísť von do prírody, zmeniť myšlienky. Musíme hľadať rovnováhu. 

Stáva sa vám, že idete z covidového oddelenia s plačom? 

To nie. Nie sme pánmi života a je potrebné to prijať. Mám pocit, že všetci urobili pre záchranu tých ľudí všetko, čo mohli. Niekedy mi príde úzko, keď vidím, ako ľudia lapajú po dychu, ale nemôžem si to pripúšťať, lebo by som to nemohla robiť. Skôr sa vždy pýtam, čo môžem urobiť, aby som im stav uľahčila. Odborná stránka je teda na prvom mieste.

Samozrejme, vstupujeme s tými ľuďmi aj do vzťahu. Napríklad jedna babička bola veľmi osamotená, deti nemala v meste, bola bez mobilu. Pochopila som, že pre ňu bude najväčšou pomocou, keď jej dám nádej. Všetci sme v skafandroch, tak nás vnímala všetkých rovnako. Postupne ma však začala poznávať podľa hlasu. Hoci na začiatku bola smutná, postupne vždy, keď ma počula, začala rozprávať a usmievať sa. Pre mňa je toto veľká vec, keď niekomu vyčarím úsmev na tvári, znamená to, že má nádej. Táto babička včera plakala, keď sme jej oznámili, že už ide preč z covidového oddelenia a ona si už u nás zvykla. Nechcela odísť (úsmev). Pochopila som, že vzťahy nezastavia ani skafandre. 

Skafander z vás zdravotníkov robí anonymné bytosti. Človek by si aj mohol povedať, že je to jedno, keď ho pacienti nerozoznajú… Mohli by ste sa schovať za svoj skafander.

Keď prídem k pacientovi, on naozaj nerozlišuje, či som lekárka, sestrička alebo terapeutka, hoci sa im predstavujeme. Ale niektorí pacienti sú v tej bolesti takí vnímaví, že nás rozlišujú podľa hlasu a podľa očí. Uvedomila som si, že skafander môže byť úkryt alebo zábrana, alebo môžem budovať vzťah napriek tomu, že ho mám na sebe. A oni nakoniec naše vnútorné nastavenie vycítia. 

Čo je váš zdroj energie, aby ste ráno vstali a išli opäť na covidové oddelenie? 

Dve veci. Mám veľmi rada svoju prácu. Lebo keď nemáš rád svoju prácu, nemôžeš niečo také robiť. A druhá vec je môj vzťah s Bohom, lebo som kresťanka. Každý deň sa dohodneme, že tam idem s Ním. 

Veľmi mi v poslednom období prichádza na rozum nová encyklika pápeža Františka Fratelli tutti, v ktorej rozoberá príbeh milosrdného samaritána. Pápež radí klásť si každý večer otázky a jedna z nich sa týka toho, komu som dnes pomohol. V tejto dobe je to pre mňa motivácia vstať ráno z postele. Ako sa priblížiť ľuďom nielen duchovne, ale aj konkrétne, čo môžem urobiť pre pacienta, ktorého mám pred sebou. Ale vidím, že to robia všetci zdravotníci, každý podľa toho, v čo verí. Snažím sa vytiahnuť z každého človeka to najlepšie, čo je v ňom. 

blank
Foto: archív E. B.

Ako ľudia reagujú na to, že ste Talianka a pracujete v slovenskej nemocnici? 

Obyčajne si myslia, že som z Ukrajiny (smiech). Keď poviem, že som Talianka, sú milo prekvapení, že zo Západu som prišla pomáhať sem a že som sa naučila jazyk. Chvália ma za slovenčinu. 

To, že ste na Slovensku, je aj súčasťou vášho povolania, zasvätenej fokolarínky. Pretína sa toto povlanie nejako s vašou prácou? 

Ľudia sa čudujú, že som išla proti prúdu. Lebo obyčajne sa chodí pracovať z Východu na Západ. Pýtajú sa ma, či sa mi to finančne oplatí. Odpovedám, že v živote sú aj iné motivácie ako peniaze. A väčšinou to ľudia pochopia. Niektorí idú ďalej a pýtajú sa, prečo som tu. Podľa vzťahu niekedy poviem hlbšie, že som prišla pre službu v jednom cirkevnom spoločenstve. 

Ako fyzioterapeutka som pracovala už v Taliansku, bolo teda prirodzené, že aj na Slovensku sa zamestnám v tejto oblasti. Ako sa covidová kríza prehlbovala a začali sa otvárať covidové oddelenia, bola to pre mňa silná skúsenosť. Naša práca je taká, že musíme byť veľmi blízko ľuďom, preto boli aj obavy, či sa nenakazím. Musela som si položiť aj otázku, čo ak budem pozitívna. Je dobré nastaviť si vnútri tieto otázky a byť pripravený, že ak sa nakazím, priebeh nemusí byť dobrý. Byť k sebe úprimný. Povedala som si, čo bude, to bude. Aj keby som mala zomrieť, ja chcem pomáhať. A strach odišiel. Akosi zázračne sa mi nákaza vyhýbala, hoci niektoré moje kolegyne ochoreli. Pomáhalo mi vidieť veci reálne, ale pozitívne. 

Nehrozí kresťanom, možno ešte viac zasväteným osobám v pomáhajúcich profesiách, takzvaný spasiteľský” syndróm? Snaha neustále evanjelizovať a obracať ľudí, ktorým reálne hrozí smrť?

Úprimne nikdy som nemala túžbu evanjelizovať slovami v snahe, aby niekto konvertoval. Keď pracujem, tak pracujem. Samozrejme, som kresťanka, ale to je na pozadí mojej profesie, ide o súčasť mojej osobnosti.  Najviac, čo môžem urobiť, je milovať, byť blízko ľuďom a urobiť, čo je v mojich silách, aby sa cítili lepšie. Cítim veľký rešpekt k slobode jednotlivca. 

Veľakrát sa mi stalo, že pacient mi zveril nejakú svoju ťažkú situáciu alebo ma prosil, či sa zaňho môžem modliť. A tam, samozrejme, poviem áno. Večer sa modlím za svojich pacientov a verím, že Boh koná. Snažím sa svoje kresťanstvo dávať cez svoje skutky, aby ľudia cezo mňa mohli cítiť, že Boh je im nablízku. Niektorí sa aj pýtajú, či som veriaca, lebo že som iná, a vtedy poviem, čo je zdrojom môjho života. A mnohí sú prekvapení, že niekto si dnes ešte volí duchovné povolanie v civile. 

Dodnes máme v hlave obrazy z okolia Milána, kamióny, ktoré prevážali stovky truhiel na cintorín, zavreté mestá. Pred rokom ste to prežívali so svojím národom, nechytá vás úzkosť, keď vidíte, že dnes sa podobný scenár opakuje u nás? 

Aj áno. Prvú vlnu som prežívala s Talianmi veľmi intenzívne, mala som strach o svojich blízkych, nikto nevedel, aký to bude mať vývoj. Keď som videla, že na Slovensku sa opakuje to isté, prišli veľké obavy. Je jasné, že ako ľudstvo nie sme vôbec silní, prišiel jeden vírus a všetci sme na kolenách. Každý deň sa modlím, aby sa to už skončilo. Neviem, kedy sa to stane, ale asi to bude mať na ľudstvo veľký dopad a zmení nás to. Trvá to už dlho, ale mám nádej, že niečo dobré nás čaká a že sa z toho niečo naučíme. 

Existujú z pohľadu fyzioterapeutky nejaké rady, ktoré by mohli pomôcť ľuďom po covide, aby opäť nabrali silu? 

Je to veľmi náročné, lebo covid naozaj zoberie silu. Napriek tomu je potrebné nezostávať v posteli, keď to stav dovolí. Je potrebné nájsť motiváciu aspoň sa posadiť, potom sa postaviť a prejsť kúsok, krok za krokom, každý deň trošku. Telo napovie, čo môže a čo nie. Pomáhajú dychové cvičenia, hoci tie nie sú vhodné v akútnej fáze. Cvičenie nádych – ruka hore, výdych – ruka dole, rozhýbať ruky je dôležité, lebo to pomáha rozšíriť hrudný kôš. To môže urobiť každý aj doma. 

 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Výber NM: Americký minister obrany pricestoval do Izraela. Krajiny chcú nájsť dohodu o jadrovom zbrojení

Michal Lukáč

Výber NM: Pápež vyslal do sveta počas Urbi et Orbi mierové posolstvo

Michal Lukáč

Výber NM: Veľký zelený múr uprostred Afriky, ktorý má zabrániť katastrofe, získal svetovú finančnú podporu

Michal Lukáč

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies