Teraz je čas zjednocovať nielen svet, ale aj naše rodiny

Z archívu Pauly a Daniela Dzivých
Už vyše roka snúbenci zvažujú, či preložiť svadbu na iný termín alebo sa vziať v aktuálnych podmienkach. Dve vlny korony zastihli dve sestry, rodené Demčákové, ktoré sa rozhodli, že napriek pandemickej situácii v roku 2020 zorganizujú malé svadby v ich rodinnom dome: „Vždy sme boli ako dvojičky. Tak sme sa nakoniec rozhodli, že obe urobíme svadbu doma.” O svadbách počas korony sme sa rozprávali s manželmi Paulou a Danielom Dzivými a Lýdiou a Tomášom Fojtíkovcami.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Paula a Daniel, vy ste začali plánovať svadbu ešte pred prvou vlnou korony. Spomínate si na prvý moment, keď ste zistili, že svadba možno nebude podľa vašich predstáv?

Daniel: Keď v marci prišli prvé opatrenia, začali sme aktívne rozmýšľať nad rôznymi variantmi. Buď by bola svadba doma, čo som preferoval, aj keď je to pre rodinu veľa práce, alebo sa uvoľnia opatrenia a budeme môcť ísť do sály v nejakých rozumných podmienkach, aby sa ľudia zabavili aj porozprávali, ale nesedeli pri stoloch dva metre od seba.

Paula: Podmienky hostín v sále ešte vtedy neboli úplne jasné. Začiatkom týždňa sme sa už museli rozhodnúť, kde bude svadba, aby sme zabezpečili všetko potrebné. Ak by bola doma, bolo by potrebné objednať catering a podobne. V pondelok sme teda objednali catering na hostinu doma a v stredu sme sa dozvedeli, že hostiny v sále nakoniec môžu byť do desiatej večer, ale už sme to nemenili.

Lýdia a Tomáš, vy ste mali svadbu o necelý polrok v druhej vlne korony. Prekvapila vás?

Tomáš: Očakávali sme to, takže sme mali v zálohe prípadné zmeny. Boli sme pripravení na to, že ak zakážu hostiny v sále, urobíme zábavu tiež v spomínanom rodinnom dome.

Lýdia: Už sme si to vyskúšali na sestrinej svadbe, tak sme si povedali, že my teraz ideme naostro (smiech).

Tomáš: Vychytali sme chyby, ktoré mali Paulínka s Danielom, ale, samozrejme, urobili sme aj vlastné.

Príprava svadby je niekedy stresujúca aj v normálnych podmienkach. Ako sa táto situácia odrazila vo vzťahoch s vašimi rodinami?

Paula: Keďže svadby boli u nás doma, vzťahy sa určite overovali (smiech). Každý, kto mohol, pomohol. Všetky práce okolo domu, ktoré sa už dlho nestíhali, sa zrazu stihli za týždeň. Obe sme mali hostiny v starom dome po babke a dedkovi, ktorý nám dlho slúžil ako sklad. Bol ideálnym priestorom na svadbu. Všetci sme sa namakali najmä pred našou svadbou, pretože bola prvá. Rodičia aj súrodenci nám veľmi pomáhali. Videli sme, že to robia pre nás.

Daniel: Pred našou svadbou bolo potrebné urobiť chodník okolo domu, upratať dom, dokončiť strechu na šope.

Paula: Malo to však jednu výhodu. Všetko sa doma pekne upratalo (smiech) a pripravilo tak, že ak tento priestor budú potrebovať aj Lydka s Tomášom, bude nachystaný. A presne to sa aj stalo.

Lýdia: Bolo to náročné pre všetkých, ale nezabúdali sme na to, aby sme v rodine zachovali pokoj a radosť zo života. U nás sa už síce tak neupratovalo, ale pripravovali sa jedlá. My sme nemali catering. Náš ocko je vyučený kuchár, preto povedal, že pre osemnásť ľudí na našej svadbe navarí aj on. Keď sa zídeme celá rodina, je nás okolo trinásť, takže urobiť o päť jedál viac preňho nebol problém. Rodičia nám ani raz nepovedali, aby sme svadbu preložili, skôr to celé vzali s ľahkosťou.

Tomáš: Bez rodičov Lydky a Paulínky by svadby neboli také výnimočné, aké boli. Zariadili naozaj všetko.

Overoval sa počas príprav aj váš snúbenecký vzťah?

Paula: Nepamätám si, že by som nosila v hlave nejakú silnú hádku.

Daniel: To preto, lebo nevesta riešila, aké bude mať šaty, či ich bude mať včas, či účes bude dobrý, či bude dobre namaľovaná. Ja som tieto veci riešil, až keď som prišiel v piatok večer domov a potom v sobotu ráno.

Paula: (smiech) Chvíľu som rozmýšľala, či si mám dať urobiť mejkap a účes, keď máme len malú svadbu.  Doma ma však povzbudili, že som vždy chcela normálnu svadbu, tak nech do toho idem, aby som sa cítila dobre.

Daniel: Za ten týždeň sa naozaj nestihlo udiať nič závažné. Keď sme oznámili týždeň vopred, že svadba bude doma, zapol sa veľký istič a naštartovala mašinéria, ktorá spolu fungovala. Museli sme to dotiahnuť do konca či sme chceli alebo nie, bez ohľadu na to, či bol niekto nahnevaný. Ide sa.

A u Fojtíkovcov?

Lýdia: Náš vzťah sa neoveroval ani tak počas príprav na svadbu, ako skôr v tom, či dokážeme naozaj jeden na druhého doslova počkať pred oltárom. Či už kvôli vzdialenosti, ktorá nás delila, alebo kvôli môjmu zdravotnému stavu. Počas príprav svadby som musela riešiť aj svoj zdravotný problém, takže sa striedali obdobia, keď som bola dva týždne v nemocnici a potom dva týždne doma. Všetko sme riešili len cez mobil a sociálne siete. Nik nevedel, čo bude po operácii, ale boli sme rozhodnutí sa vziať aj napriek týmto ťažkostiam.

Tomáš: A k tej vzdialenosti, keďže ja som zo Žiliny a Lydka od Prešova, stále nás rozdeľovala táto diaľka a fungovali sme len cez spomínané sociálne siete alebo telefonáty. Náš vzťah sa testoval každú sekundu. Či to všetko zvládneme alebo sa najprv vyrieši Lydkin zdravotný stav, až potom bude svadba.

Vo všeobecnosti najmä ženy snívajú o veľkých svadbách, ako to bolo u vás?

Lýdia: Ja som vždy chcela malú záhradnú svadbu, len najbližší ľudia, čiže mne to vyhovovalo. Chýbalo mi možno len pár sesterníc a kamarátok, ktoré tam neboli. Nakoniec sme mali 18 ľudí, sestra mala väčšiu svadbu – okolo 40 hostí. Paulínka bola skôr tá, ktorá chcela veľkú svadbu. Napriek tomu sme potom zvažovali hostinu v sále, aby sme Paulínke aspoň takto vrátili, že zavoláme všetkých, ktorí nemohli prísť na jej svadbu. Lenže v septembri prišli nariadenia, že na hostine môže byť 30 hostí, tak sme to skresali. A v októbri sa to znovu zmenilo a na svadbe mohli byť len najbližší príbuzní.

Ako túto situáciu vnímali vaši rodičia, Daniel? Keďže ste jedináčik, robili len jednu svadbu, nenavrhli vám preložiť ju?

Daniel: Boli sme zjednotení v tom, že nech sa deje čokoľvek, keď sa chcú dvaja ľudia zobrať, nech sa zoberú. Či to bude s hostinou alebo nie. Moja rodina napokon prišla skoro celá, súrodenci oboch mojich rodičov aj s deťmi a krstná mama. V rodine chceme udržiavať dobré vzťahy a na oslavy sa navzájom pozývame.

Paula: Podľa mňa to jeho rodičia prijali dobre. Možno iní rodičia, ktorí majú len jedno dieťa, by navrhovali svadbu preložiť, ale Danielovi rodičia nám to nepovedali. Vedeli sme, že akokoľvek sa rozhodneme, je to naša svadba. Z jeho strany sme sa snažili pozvať celú rodinu. Z našej strany sme to dosť zredukovali. Mamka je zo siedmich detí, už na tú pôvodnú svadbu do sto osôb by sme museli redukovať. Keďže som mala v jednom roku svadbu ja aj Lydka, nakoniec sme si hostí rozdelili. Niektorí súrodenci našej mamky prišli aj s deťmi na našu svadbu a ostatní na sestrinu.

Napadla vám niekedy myšlienka preložiť svadbu na neskôr, keď sa opatrenia uvoľnia?

Lýdia: Nám nie. My obaja nemáme radi veľkú pozornosť. Záležalo nám na sviatosti manželstva. Ak si dvaja chcú povedať pred oltárom áno, je jedno, či je to len so svedkami alebo so sto ľuďmi. Rozhodli sme sa, že nám stačí, ak to potvrdíme pred Bohom a pred našimi svedkami a rodičmi, prípadne rodinami.

Paula: Pravdupovediac áno. Rozprávali sme sa, či ju preložíme alebo nie.

Prečo ste sa rozhodli ju nepreložiť?

Paula: Povedali sme si, že tu ide o niečo iné. Nie o sálu a zábavu, ale o manželskú prísahu. A keď sme oznámili našim rodičom, že sa chceme napriek týmto podmienkam vziať, hľadali spôsob, ako to umožniť. Nehovorili nám, aby sme to preložili alebo mali len sobáš a hostinu neskôr. Chceli nám vyjsť v ústrety, z čoho nakoniec vznikol návrh môjho otca, aby sme urobili pohostenie v rodinnom dome po starých rodičoch, ktorý je vedľa nášho domu.

Daniel: Obrad sme chceli mať určite. Možno len o hostine sme rozmýšľali, že ju preložíme. Ak by sme chceli mať hostinu v sále, do poslednej chvíle by sme nevedeli, koľko ľudí príde, a tak sme premýšľali, či nepresunúť hostinu napríklad na leto.

Paula: Ale nechceli sme sa spoľahnúť na to, že ju preložíme, lebo nikto vtedy nevedel, aká bude situácia v lete.

V lete sa opatrenia uvoľnili a hostiny boli povolené. Nebolo vám nakoniec ľúto, že ste svadbu nepreložili?

Daniel: Ale prečo by sme ju vôbec prekladali? Keď niekto prekladá svadbu, lebo nemôže mať hostinu, pýtam sa: Berieš sa kvôli hostine? Dôležité je to, čo si v ten deň povieme my dvaja.

Paula: Je to celé o prioritách a hodnotách. Ja som rada, že sme manželia. Trošku mi je ľúto, že sa hostia menej zabavili a že nebola taká naša východniarska zábava. Tešili sme sa na svadbu, že sa všetci vytancujeme a budeme spolu.

Keď niekto prekladá svadbu, lebo nemôže mať hostinu, pýtam sa: Berieš sa kvôli hostine? Dôležité je to, čo si v ten deň povieme my dvaja.

Hostina bola teda bez hudby a tanca?

Daniel: Nakoniec nie, lebo sme dostali darček – harmonikára.

Paula: Bola som smutná z toho, že hudba nebude a švagor poznal harmonikára, tak sa ho deň pred našou svadbou opýtal, či môže prísť. A mohol. Keďže sme mali viac hostí v dome, dnu sa nedalo tancovať, ale vonku bolo teplo, tak sa tancovalo na terase a pred domom na tráve. Na sestrinej svadbe bola dokonca kapela, ale to porozprávajú oni.

Lýdia: Kapelu sme najprv zrušili, keďže sme sa rozhodli, že svadba bude u nás doma. Ale deň pred svadbou som im nakoniec zavolala, že chcem prekvapiť hostí. Všetci očakávali zábavu. Mrzelo ma, že na svadby sa obe dlho pripravujeme a všetko musíme zrušiť. Keďže kapela bola zložená z troch mužov a takto chodia aj na oslavy, nebol pre nich problém zobrať tri nástroje a prísť k nám domov. My sme mali menej hostí, čiže bol aj priestor na tancovanie dnu v miestnosti.

Paula: Naozaj sme sa na ich svadbe dobre zabávali. Dokonca sme začepčili nevestu. Dali sme Lydke zásteru, zapálili sme sviečky a zaspievali ako pri čepčení. Bolo to úplne spontánne a to bolo na tom najlepšie. Kapela nám potom zahrala aj „redový“ tanec.

Rozprávali sme najmä o vašich rodinách. Podarilo sa vám pozvať aj nejakých priateľov, alebo ste museli svadby zredukovať na rodinné posedenie?

Paula: Na hostine sme mali len rodinu. Neskôr večer prišli Danielov kamarát s priateľkou a moja kamarátka. Na obrad v kostole prišlo dosť veľa priateľov, aj kolegovia a blízki susedia z Prešova. Väčšinu ľudí, ktorí nám prišli zablahoželať, sme aj plánovali pozvať, keby bola hostina v sále.

Daniel: Pred svadbou sme obišli všetkých ľudí, ktorých sme chceli pozvať, dali sme im pozvánku a krabičku koláčov. Nevedeli ešte, aké budú opatrenia a či prídu do kostola. Ale presne v týždeň našej svadby sa kostoly otvorili s opatreniami a odstupmi. Boli sme prekvapení, keď sme ich všetkých uvideli v kostole, mysleli sme si, že na obrad prídu len tí, ktorí budú na hostine.

Tomáš: U nás to bolo zložitejšie, lebo tie obmedzenia už boli väčšie. V tom čase boli uzatvorené hranice medzi štátmi a napríklad ani moja rodina z Čiech nemohla prísť. Kamaráti tiež radšej nechceli cestovať, keďže som zo Žiliny.

Lýdia: Ale prijali sme túto situáciu a chápali sme aj ich rozhodnutia. Ja som mala na hostine dve najbližšie kamarátky, ktoré mi potom povedali, že aj ony by chceli takúto svadbu (úsmev).

Takže vaše svadby aj niekoho inšpirovali?

Lýdia: Tie kamarátky určite. Vždy chceli mať veľkú svadbu, ale keď videli tú našu a zabavili sa, povedali, že už nechcú veľkú svadbu ako si priali, ale len s rodinou a najbližšími v priestore, kde by sa cítili dobre. Aj kolegyne v práci mi povedali, že na podmienky, ktoré boli, sme to zvládli bravúrne. Jedna moja staršia kolegyňa zhodnotila, že takéto svadby boli kedysi samozrejmosťou a my sme sa akoby vrátili 30 – 40 rokov dozadu, kedy boli svadobné hostiny doma alebo v záhrade.

Daniel: Fotograf nám povedal, že odkedy je covid, toto bola jeho „best“ svadba. Tým, že bola v rodinnom dome, bola iná.

Tomáš: Podobne ako fotograf na svadbe Paulínky a Daniela, aj ten náš zhodnotil, že na takej svadbe ešte nebol. Lydkina kamarátka, ktorá nám ho vybavila na poslednú chvíľu, hovorí, že stále, keď ho stretne, teší sa z toho, ako skvelo sa cítil na našej svadbe, a že už len ona mu má dohadzovať „kšeftíky”, keď budú takéto (smiech).

Ako hodnotíte vaše svadby navzájom?

Paula: My sa smejeme, že na mojej svadbe makala Lydka a na jej svadbe ja. Obe sme boli spokojné. Určite sme jedna druhej nezávideli. Odmalička sme boli ako dvojičky. Treba povedať, že aj naša aj ich svadba boli iné. Hoci boli v jednom dome a zdalo by sa, že nič iné sa tam nedá vymyslieť. Ale boli rozdielne už len tým, že boli na nich aj iní hostia. Aj Lydkina svadba mala svoje čaro, aj naša mala niečo do seba.
Lýdia: Veru, my sme boli čašníci na ich svadbe a oni nám to vrátili naspäť (smiech). Ja som chcela, aby si svoj vysnívaný deň Paulínka užila a ako ju poznám, ona chcela, aby som si ja užila svoj deň. Každá svadba bola jedinečná.

Z opisov vašich svadieb je cítiť rodinnú atmosféru. V krátkom svedectve, ktoré ste nám poslali, ste uviedli: „Ako nás učí ideál Chiary, teraz je čas zjednocovať nielen svet, ale aj naše rodiny”. Zjednotili tieto svadby vaše rodiny?

Paula: Pomáhali sme si navzájom. Boli sme tu jeden pre druhého. Keď sme mali svadbu my, všetci sa pre nás obetovali. Keď mala svadbu Lydka, urobili sme to isté pre ňu. Chceli sme si dopriať, aby sme mali krásne svadby a spomienky. Ak sa naozaj chce, riešenie sa nájde. Určite nás to zjednotilo.

Lýdia: Aj ja si myslím, že áno. Napríklad aj so svokrou, Tomášovou mamkou, mám teraz iný vzťah, ako keď sme s Tomášom spolu chodili. Myslím, že ma svokra prijala s láskou do ich rodiny s celou mojou východniarskou rodinou. Touto cestou by sme sa radi poďakovali aj našim rodičom, že sú tu stále pre nás a robia pre nás aj zázraky, len aby sme boli šťastní a spokojní, každý vo svojom už dospelom živote.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články