Spoločnosť Svet mladých

Pomáha tínedžerom v sebarozvoji: Sú odvážnejší, ale vytrvať nevedia

Foto: unsplash.com/Alexander Kaunas

Lýdia Ondrejkovová vyštudovala psychológiu. Najprv sa venovala ľuďom trpiacim depresiou a psychickými problémami. Potom na dlhý čas zakotvila v mládežníckej organizácii DOMKA. Popri rodine a práci dnes stíha aj koordináciu rozvojového programu DoFe – Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu. Jeho výhody vidí v učení sebareflexie a v spätnej väzbe, ktorú tam mladí získavajú. 

Momentálne ste na materskej, inak pracujete ako lektorka v oblasti efektivity, spolupráce a komunikačných zručností pre rôzne firmy. Stále však mnoho času venujete mladým ľuďom a ich sebarozvoju. Prečo?

Vždy ma to k nim nejako ťahalo. Už na základnej škole. Chodila som na skauting a viedla vlastné skupinky. Neskôr som sa dostala k saleziánom. Je to rehoľa, ktorá sa venuje výchove a sprevádzaniu mladých. Tam som začala spolupracovať na rôznych mládežníckych projektoch.

Uvedomila som si, že obdobie mladosti je kľúčové. Človek sa vtedy výrazne formuje. Je to ako s lietadlom. Ak mu len jemne zmeníte kurz, môže pristáť niekde úplne inde. Chcela som preto mladým pomáhať dobre svoj život naštartovať. Dnes to beriem ako svoje poslanie.

“Urobíme dvesto dobrých vecí za deň, ale večer sme nešťastní z tej jednej, ktorá sa nepodarila.”

Veľa sa s nimi zhovárate, počúvate ich. Možno viac, ako niektorí rodičia s vlastnými deťmi. Po čom mladí túžia a čo naozaj potrebujú?

Myslím si, že túžia po tom, po čom všetci. Chcú prežiť čo najlepší plnohodnotný život. Byť šťastní a spokojní. Vidieť, zažiť, cestovať. Akurát mám pocit, že to chcú všetko hneď a nevedia čakať. Majú veľké očakávania a to množstvo príležitostí a možností ich valcuje.

A  čo potrebujú? Podľa mňa mať dobré vzťahy s druhými, žiť v  spoločenstve, objaviť svoje dary a schopnosti a ponúknuť ich do služby. Ďalšia vec je žiť v súlade s nejakými svojimi hodnotami, ako je napríklad čestnosť, charakternosť. Ak toto chýba, život sa im začína komplikovať.

Žiť v súlade s hodnotami? To znie ako celkom náročná úloha v spoločnosti, ktorá im nie je až tak naklonená…

Vnímam, že aj v spoločnosti sa to posúva. Zo svojej skúsenosti z práce môžem povedať, že ľudia hľadajú hĺbku. Snažia sa „čítať“ svoj život, premýšľať o ňom. Stretávam mnoho krásnych a otvorených ľudí, ktorí majú chuť meniť veci i seba. Nevyšli z kresťanského prostredia, ale majú správne zásady. Pre mňa, ako veriaceho človeka, je to dôkaz, že Boh nie je zavretý v kostole. Nachádza si cesty k ľudom a pomáha im v raste.

V súvislosti s výchovou sa u nás ešte stále môžeme stretnúť s prístupom – len nezlyhať, neurobiť žiadnu chybu. Majú dnešní mladí  v tomto zmysle väčšiu odvahu?

Na to zlyhanie používam dobrý príklad. Na biely papier namaľujem čierny bod. Keď sa opýtam, čo tam dotyční vidia, väčšina mi vždy odpovie, že čierny fľak. A to je presne ono. Urobíme dvesto dobrých vecí za deň, ale večer sme nešťastní z tej jednej, ktorá sa nepodarila.

Pokiaľ ide o tú odvahu, vnímam, že dnešní mladí sú dravejší. Na druhej strane však ťažšie vytrvajú. Tiež nechcú zlyhať. Tak to radšej vzdajú niekde po ceste a tvária sa, že ich zaujalo niečo iné. Často za tým stojí strach, že ak sa rozhodnú pre jednu vec, automaticky budú musieť tie ostatné možnosti zanechať.

A nie je to tak?

Je a je to úplne normálne. Treba to prijať a uvedomiť si, že neexistuje niekde jeden ideálny život. Pekne to vystihol jeden môj priateľ, ktorý povedal, že najdôležitejšie rozhodnutia v živote nie sú tie veľké, ale tie malé, každodenné. Tie nakoniec skutočne ovplyvňujú, nakoľko budeme v živote šťastní.

“Mám skúsenosť s rodičmi, ktorí mi hovoria, že ak svoje dieťa nedotlačia, tak sa na tú písomku nikdy nenaučí. Vtedy sa ich pýtam: “A dokedy?”

Spomínali ste, že mladí nevedia vytrvať. Čo by potrebovali, aby nestrácali zápal?

Myslím si, že dôveru a  vypočutie. Ak by sme mali len toto, svet by vyzeral inak. Opäť použijem príklad z našich tréningov. Mladých vyzvem, aby sa postavili a vystreli dlane. Ja im do nich zatlačím svojimi. Viete, čo spravia oni? Začnú tlačiť naspäť. Keď sa ich pýtam prečo, povedia mi, lebo robím to isté. Pri poznámke, že mohli ustúpiť, zostanú často zaskočení. Tlak totiž vyvoláva protitlak. Ak je teda niekto slabší a submisívny a vy na neho tlačíte, tak to spraví. Iba si pomyslí, že  ste idiot. (smiech) Silnejší vám to aj povie. Záujem sa nikdy nedá vzbudiť tlakom.

blank
Lýdia Ondrejkovová 

Premotivovanosťou asi tiež nie….

Mám skúsenosť s rodičmi, ktorí mi hovoria, že ak svoje dieťa nedotlačia, tak sa na tú písomku nikdy nenaučí. Vtedy sa ich pýtam: “A dokedy?” Niekedy možno treba dieťa nechať i prepadnúť. Mladý človek musí pochopiť, že rodič už v tomto nenesie zodpovednosť. Dospelí by sa na druhej strane mali naučiť túto zodpovednosť deťom postupne zverovať. Hoci by sa deti mali rozhodnúť zle, musia si to odžiť i s následkami. S takýmto prístupom je tam potom i šanca, že sa v nich zrodí vlastná motivácia.

V súčasnosti pracujete s tínedžermi v rámci rozvojového programu – Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (DofE). Ako to vyzerá v reáli?

V DofE dávame mladým priestor, aby si stanovili vlastné reálne ciele. Potom im cez pravidelné osobné sprevádzanie pomáhame, aby ich dokázali naplniť. Pre mnohých je to prvýkrát, kedy si sami zvolia, čomu sa chcú venovať. Pred tým za nich totiž vždy rozhodovali rodičia. Ciele si vyberajú v troch oblastiach – športovej, talentovej a dobrovoľníckej.

Väčšina ľudí si myslí, že vo svojom živote robí reflexiu. Opak je však pravdou.

Čo také si vyberajú?

Zo športových si dávajú napríklad beh, bicyklovanie, plávanie. V talentových sa učia na nejaký hudobný nastroj. Učia sa jazyky, skladať hudbu, programovať alebo variť. Takto si môžu vyskúšať, čo by ich v budúcnosti bavilo. Pri výbere dobrovoľníckej činnosti často trpia.(úsmev) Ale mali sme už prípady, kedy mladí začali navštevovať seniorov, vymysleli tábor pre deti, alebo zbierali odpadky z ulice. To bol prípad jedného dievčaťa. Keď potom odišla do Edinburghu, zúfalo mi volala, že nemôže splniť cieľ, pretože nevie nájsť na ulici žiaden odpad. (smiech)

Je takéto stanovenie si cieľov s meraním efektivity pre každého? Nie každý je asi plánovací typ…

Rozvíjame sa rôznymi spôsobmi. Nepovedala by som, že všetci si musia takto formálne nastavovať ciele. U nás si to mladí môžu vyskúšať. Získajú skúsenosť spätnej väzby. Dôležitá vec je tiež reflexia. Vedieť sa zastaviť a zamyslieť sa, čo v našom živote nefunguje. Pozrieť sa na to aj z pohľadu iných strán. Často nám to totiž do tej kompletnej pravdy chýba. Je to zručnosť, ktorej sa musíme učiť. Väčšina ľudí si myslí, že vo svojom živote robí reflexiu. Opak je však pravdou.

Už niekoľkokrát ste spomenuli slovo sprevádzanie. Čo si pod tým máme predstaviť?

Slovo sprevádzanie je veľmi široký pojem. V profesionálnej oblasti doň môžeme zahrnúť napríklad  koučing, mentoring či supervíziu. V kontexte duchovného života sa to zase často spája s duchovným sprevádzaním. Ja si pod sprevádzaním mladého človeka predstavujem – byť pri ňom na jeho ceste a ak potrebuje, poradiť a pomôcť mu. Je to o tom, že s mladým človekom budujem vzťah. Komunikujem, počúvam ho a zaujímam sa o jeho život.

A nie je tam občas riziko, že to skĺzne do manipulácie? Tým, že niekoho sprevádzam, môžem ho aj ľahšie ovplyvňovať. 

Manipulovať sa dá veľmi ľahko. A veľakrát to my ľudia robíme aj bez toho, aby sme si to uvedomovali. Aj v bežnom živote. Tlačíme na emócie, len aby sme toho druhého dostali tam, kam chceme. Ak sa nám napríklad niečo nechce, namiesto toho, aby sme priamo vyjadrili svoju požiadavku, nahodíme pózu a čakáme, že nás ten druhý bude ľutovať. Môže sa to stať aj pri sprevádzaní mladého človeka a môže to narobiť veľa škody.

“Každému z nás boli rozdané karty, môžeme nadávať na to, aké karty v rukách máme, alebo s nimi zahráme tú najlepšiu hru.”

blank
S rodinou Foto: Archív L.Ondrejkovová

Našim hlavným cieľom, aj v práci s mladými, nie je, aby sme ich dotlačili na 100 % výkon. Aby plnili naše očakávania. Hlavným cieľom je, aby im všetko slúžilo na rozvoj. Pre niekoho aj nesplnený cieľ môže byť fajn spätná väzba do života.

Situácia ohľadom pandémie sa nám pomaly uvoľňuje. Čo by ste odkázali rodičom, vychovávateľom, ako by mohli pomôcť  mladým opäť nabehnúť na nejaký režim?

Otázka znie, či sa chceme vrátiť do módu pred pandémiou? Do času, keď sme mali plno aktivít a boli sme rozlietaní na všetky strany. Ja paradoxne stretávam mnoho ľudí, ktorí mi povedali, že im v tomto pandémia pomohla. Deti nechodia každú chvíľu na krúžky, rodina je viac spolu. Áno, už to trvá dlho. Vidím tu však priestor zastaviť sa a zhodnotiť si, čo bolo zlé, k čomu sa už nebudeme vracať a čo bolo dobré a oplatí sa zachovať si to.

Takže odporúčate reflexiu…

(úsmev) Áno. Ako ľudia sa najviac učíme z bežnej reality, nie na tréningoch a školeniach. Musíme sa však naučiť životom prechádzať pozorne. Každému z nás boli rozdané karty, môžeme nadávať na to, aké karty v rukách máme, alebo s nimi zahráme tú najlepšiu hru.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Ani po návšteve pápeža neprestanem snívať

Katarína Jančišinová

Ide o to, aby sme boli ľuďmi, ktorí nastoľujú dialóg tam, kde sú odlišné postoje, apeloval pápež v Šaštíne

Cyril Dunaj

Nenechajme dni nášho života plynúť ako epizódy v telenovele, varoval pápež mladých v Košiciach

Michal Lukáč

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies