Deti Rodina Spoločnosť

Ľudia, ktorí boli zranení vo vzťahu, sa vo vzťahu môžu liečiť, hovorí psychoterapeutka Zuzana Zimová

foto: o.z. PROVIDA, program Buddy

Život bez ľudských vzťahov si asi ťažko niekto dokáže predstaviť. Podľa odborníkov je dokonca prvý vzťah v ranom detstve určujúci pre náš ďalší vývin. Učíme sa vďaka nemu dôvere, postupne nadobúdame pocit  bezpečia a schopnosť čeliť životným skúškam. Mnohým deťom však táto skúsenosť  zdravého a trvalého vzťahu chýba. Vyrastajú bez opory, dôsledkom čoho v dospelosti často končia na okraji spoločnosti.

Na tento problém sa snaží reagovať program BUDDY. Deťom, ktoré nemôžu vyrastať vo svojich rodinách, ponúka skúsenosť blízkeho a dôverného vzťahu s dobrovoľníkom. O liečivej sile takéhoto vzťahu i o tom, ako môže pomôcť dieťaťu nanovo dôverovať, sa dočítate v rozhovore na pokračovanie s psychoterapeutkou a odbornou garantkou programu Zuzanou Zimovou.

Máte dlhoročnú skúsenosť s deťmi z detských domovov, po novom ich nazývame Centrá pre deti a rodiny (CDR). Čo tieto deti potrebujú?

Potrebujú mať vo svojom živote niekoho, kto im verí a komu môžu veriť ony. Vyzerá to jednoducho, pretože ľudia, ktorí to majú, si to často ani neuvedomujú. Berú to ako samozrejmosť. Pre tieto deti je to však niečo veľmi vzácne. Nie je to o tom, že by nemali pri sebe dospelých ľudí, ktorí sú dôveryhodní alebo ktorí by ich mali radi, ale väčšinou nemajú jeden špeciálny vzťah, ktorý by trval dlho.

Okrem toho tieto deti často striedajú prostredie. Niektoré boli najprv u svojich biologických rodičov, potom v pestúnskej, neskôr v profesionálnej rodine, alebo ešte u starých rodičov. V dvanástich rokoch majú za sebou vystriedaných aj päť, šesť prostredí a všade sa stretli s nejakými inými dospelými ľuďmi. Chýba im teda človek, ktorý by ich cez to všetko sprevádzal. O ktorom by vedeli, že sa nestratí, keď znovu pôjdu niekam inam.

„Deti z centier niekedy nie sú v kontakte so svojimi emóciami. Dospelí ľudia musia byť preto dekodéri tohto ich stavu.“

Už toto znie ako veľký náklad na pleciach. Nehovoriac o mnohých traumách, ktoré si so sebou do týchto prostredí prinášajú. Čo to pre nich znamená z hľadiska emocionality a utvárania vzťahov?

Znamená to, že sa nechcú viazať vo vzťahoch, lebo vedia, že je to krátkodobá záležitosť. Nejdú do hĺbky. Vzťahy vnímajú ako niečo, čo sa dá využiť. Málokedy vedia žiť vo vzťahu len kvôli človeku samotnému, lebo je im s ním dobre a majú ho radi. Preto je pre nich niekedy ťažké porozumieť slovám „mám rád“ tak, ako ich vnímajú ľudia, ktorí vyrastajú vo vzťahovej plnosti.

blank
Foto: Archív: o. z. Provida, program Buddy

Pokiaľ ide o emócie, ťažko sa to dá uchopiť. Tieto deti totiž niekedy nie sú v kontakte so svojimi emóciami. Keď sa ich opýtate, čo prežívajú, nevedia vám povedať, že sú smutné alebo sa cítia opustené. To dokážeme rozpoznať často až na ich správaní, ktoré k týmto emóciám potom pripisujeme. Ich pomenovanie pocitov je často veľmi jednoduché. Dospelí ľudia musia byť preto dekodéri tohto ich stavu.

Nie je to teda o tom, že by sa emócie vytratili. Sú u nich nejako potlačené?

Emócie má každý okrem veľmi patologických stavov. Toto však nie sú choré deti. Reagovali veľmi zdravo a veľmi prirodzene na veľmi nezdravé podmienky života. Preto sa nám zdá, že sú občas divné. Jedným z obranných mechanizmov je totiž to, že prestanú vnímať, ako sa v ťažkej situácii cítia.

Keď dlhodobo žijeme v niečom, čo nás konfrontuje s vlastnou osamelosťou, smútkom alebo hnevom, a my ako deti nevieme, čo s tým máme robiť, automaticky sa v nás spustí proces, keď prestávame vnímať, že sme smutní. Prestávame byť v kontakte s našimi emóciami.

To sa stáva niektorým ľuďom bežne. Celé okolie vidí, že bývajú často nahnevaní alebo smutní, a keď sa ich na to opýtate, tak to poprú. Nie je to o tom, že by to chceli tajiť. Oni v tej chvíli jednoducho nie sú v kontakte s tým, čo prežívajú. Je to normálna ľudská vlastnosť. Deti z centier môžu žiť veľmi dlhodobo v takomto stave a v dôsledku toho sú nečitateľné pre svoje okolie. Nerozumejú sebe a ani okolie nerozumie im.

Dokáže sa im v Centrách pre deti a rodinu v tomto dostatočne pomôcť?

Niekedy áno, niekedy nie. Vôľa tam často je, ale priestor a čas veľmi nie. Stačí si predstaviť ten priestor – v nejakom byte alebo dome, kde žije desať detí, a to nie je o tom, že každé má svoju izbičku alebo svoj kútik. Na rozhovor vychovávateľa s dieťaťom osamote preto veľa priestoru skutočne nie je. Nemajú sa kde uchýliť. Okrem toho, ak by vychovávateľ venoval čas jednému dieťaťu, nemohol by vedieť, čo sa deje s ostatnými, a to si často nemôže dovoliť.

V tom je ten rodičovský vzťah iný. Rodič pokojne nechá dieťa samo v izbe a nevšíma si ho. Vychovávateľ má však stále za sebou ten strach, že keď sa niečo stane, budú ho brať na zodpovednosť. Tam teda do vzťahu s dieťaťom vstupuje aj tento aspekt.

A čas, to už ani nehovorím. Ak má jeden človek alebo aj dvaja tých desať detí a má sa o ne rodičovsky postarať – variť, prať, nakupovať, kontrolovať, nájsť si špeciálny čas na jedného – to je v takých podmienkach naozaj ťažké.

A čo psychológovia?

V každom centre sú aj psychológovia, ale oni tiež nemajú toľko priestoru, aby s dieťaťom trávili každý týždeň aspoň hodinu v nejakom rozhovore. A zase je iné, keď sa s dieťaťom rozpráva psychológ, ktorý má určitý zámer. Pracuje na tom, aby dieťa bolo sebavedomejšie a aby spracovalo nejaké traumy zo života. Iné je, keď sa s ním zhovára niekto, kto sa nevŕta v jeho duši. A to je to, čo tým deťom môže najviac chýbať. Taký normálny vzťah človeka s človekom.

„Dobrovoľnícky vzťah je živý a reálny. Dokáže dieťaťu pomôcť preniesť sa aj cez neporozumenia či chvíle hnevu.“

Dostávame sa k programu BUDDY, ktorý ako garantka zastrešujete. V čom vnímate jeho poslanie?

Aby deti, ktoré spomínaný typ vzťahov nemajú, aby ich dostali. Nejde však o žiadnu samoúčelnosť. Ak deti vedia, že sú pre niekoho dôležité, že ich má niekto rád, nie však kvôli ich šikovnosti alebo dobrým známkam, ale len preto, že existujú, zvyšuje to vnímanie ich vlastnej hodnoty. Môžu sa cítiť ako hodnotnejší ľudia. Z hľadiska základných životných zručností im to môže v budúcnosti napríklad uľahčiť nájsť si prácu či udržať si vzťahy.

Ako?

Keď si deti zažijú, že môžu byť pre niekoho vzácne, naučia sa prežívať blízkosť, môže im to pomôcť prežiť to aj v partnerskom vzťahu. Blízkosť je vo vzťahoch veľmi dôležitá. Hlavne vo chvíľach, keď sa na seba hneváme alebo nastane konflikt. Dobrovoľnícky vzťah je v tomto smere živý a reálny. Dokáže dieťaťu pomôcť preniesť sa aj cez neporozumenia či chvíle hnevu.

Dobrovoľník sa totiž vie k daným situáciám vrátiť a pozvať dieťa naspäť do tohto vzťahu. Vysvetliť si, čo sa udialo. Porozprávať sa o motiváciách, prečo napríklad niekam neprišiel a pod. Deti majú hneď nejaké fantázie. Nesplnený sľub je pre nich napríklad zrada do konca života. Dobrovoľník im môže vysvetliť, že to tak nie je. Tieto skúsenosti ich potom učia pozerať sa inak na seba i na vzťahy okolo.

Často sa pri týchto deťoch hovorí o mnohých znevýhodneniach. Majú aj nejaké výhody oproti deťom z bežných rodín?

Áno. Tu môže platiť klasické – čo ťa nezabije, to ťa posilní. Týka sa to spracovania životných zážitkov. Je to podobné ako pri deťoch, ktoré prežijú rozvod svojich rodičov. Ak si to zapamätajú ako udalosť, ktorá im rozbila rodinu a zničila rodinné šťastie a ony si teraz musia vyberať medzi láskou k otcovi alebo k mame, tak ich to neposilnilo. Ak však rozvod prebehol tak, že deti boli svedkami toho, že dvaja dospelí ľudia, ktorí si prestali rozumieť, sa dokážu dohodnúť a kvôli dieťaťu dokážu riešiť konflikty, tak to môže byť pre ne posilňujúce. Naučia sa, že hoci sa zlé veci v živote stávajú, dá sa s nimi vyrovnať.

O tom môže byť aj vzťah s dobrovoľníkom, ktorý sa s dieťaťom môže postupne zhovárať aj o boľavých témach a pomôže mu pozrieť sa na problém trochu inak. V niečom sú potom tieto deti zrelšie.

Áno, s touto výnimočnou zrelosťou som sa už stretla. Niektoré deti sa s vami dokážu zhovárať lepšie než dospelí.

Treba si uvedomiť, že my všetci máme okrem fyzického veku aj emocionálny a zážitkový vek. Emocionálny vek hovorí o tom, ako sme zrelí v rôznych situáciách. Či reagujeme adekvátne nášmu fyzickému veku. Potom je tu život, ktorý nám prirodzene prináša nejaké zážitky – ideme prvý raz do škôlky, školy, osamostatňujeme sa, umierajú nám rodičia. Tieto zážitky tiež zhruba patria do nejakého veku.

Deti z centier, ktoré zažili preťažujúce veci, majú ten zážitkový vek veľmi vysoký. Ony majú v šiestich rokoch zažité toľko, koľko má niekto v päťdesiatke. Čiže fyzický vek majú napríklad šesť rokov, zážitkový päťdesiat, ale vzhľadom na tú opustenosť emocionálny vek možno tri. Skúsenosti päťdesiatročného človeka sa teda snažia spracovať s emocionalitou trojročného dieťaťa a to sa niekedy strašne bije.

blank
Foto: Archív o. z. Provida, program Buddy

Keď sa s nimi rozprávate, zdá sa vám, aké sú vyspelé, koľko toho vedia o svete, a zrazu zareagujú ako úplne malé deti. Ak sa im teda vo vzťahu dopraje priestor emocionálne vyzrieť, dokážu sa aj na svoje zážitky pozrieť trochu inými očami a môžu z toho v živote ďalej čerpať.

Ako to nadväzovanie vzťahu dieťaťa s BUDDY dobrovoľníkom vyzerá v praxi?

Nie je to nič komplikované. Hoci sa teraz zdá, že na to musí mať človek štyri vysoké školy, aby sa s týmito deťmi mohol rozprávať (úsmev). Ale nie. Sú to normálne deti, možno občas s prekvapivými reakciami. To nadväzovanie však vyzerá ako s každým iným dieťaťom.

Dobrovoľník sa s dieťaťom stretne, trávi s ním voľný čas a snaží sa, aby si spolu našli niečo spoločné, v čom by sa cítili obaja dobre. Postupne sa dieťa s dobrovoľníkom zlaďuje. Rozhodne neočakávame od dobrovoľníkov, aby boli nejakí terapeuti alebo psychológovia. To, čo ich učíme o týchto deťoch, je, aby rozumeli, prečo niekedy reagujú neočakávane.

Nechceme, aby ich to nejako odradilo. Môže to byť niekedy prekvapujúce i zraňujúce, ak idete do takého vzťahu s otvoreným srdcom, chcete to dieťa prijať, byť pre neho dôležitý, a ono reaguje odmietavo. No ak dobrovoľník porozumie, že je to súčasť obranného systému dieťaťa a že treba len vydržať, môže to vzťah veľmi posunúť.

V tomto prípade musí byť výber dobrovoľníkov asi veľmi precízny.

Áno. Ten výberový proces je u nás pomerne náročný. Má niekoľko kôl od motivačných rozhovorov cez rozprávanie sa o sociálnom systéme – kde a s kým dobrovoľník žije, ako to prijíma jeho okolie. Pýtame sa aj na jeho detstvo. Niekedy totiž máme pocit, že v našom detstve bolo niečo zlé, ale už je to za nami a nechceme na to myslieť. Kontakt s týmito deťmi to však v nás môže zrazu oživiť a začne nás to bolieť. Môže nám to potom brániť byť v blízkosti s daným dieťaťom. Zhovárame sa teda aj o tom, ako ľudia zaobchádzajú s boľavými vecami zo svojej minulosti.

Potom je tam skupinové hranie rolí, aby sme videli, ako sú komunikačne zruční. Pýtame si aj výpis z registra trestov a prechádzajú aj psychodiagnostikou. Hodnotu bezpečia týchto detí máme totiž postavenú veľmi vysoko, a keďže vieme, čím všetkým si prešli, cítime za ne veľkú zodpovednosť.

Vraveli ste, že deti majú problém z nadväzovaním vzťahov. Majú o niečo také samy záujem?

Áno, majú. V centrách, kde už fungujeme dlhšie, deti vidia už u svojich kamarátov, čo to znamená mať dobrovoľníka. Aj mladšie, ktoré ešte len dovŕšia hranicu dvanásť rokov, sa často nevedia dočkať. V centrách, kde je program nový, sa ešte stretávame s istými rozpakmi. Závisí to od toho, ako im program sprostredkujú domáci vychovávatelia a psychológovia. Niekedy je pre deti motiváciou, že ich niekto vezme von a bude s nimi tráviť čas. Na začiatku môže ísť o skutočne prosté motivácie, ešte totiž nepoznajú hodnotu toho vzťahu. Až postupne prichádzajú na to, že majú toho človeka rady.

„Vzorec vzťahovej väzby nie je statický. Neznamená to, že ak bol niekto traumatizovaný, celý život to s ním už bude zlé a bude to jedna tragédia.“

Prečo pracujete s deťmi od dvanástich rokov?

Ide v podstate o štatistické priemery, do ktorých, samozrejme, nemusí automaticky spadať každé dieťa. Zásadne štatisticky však platí, že deti do dvanástich rokov majú tendenciu sa naviazať na dospelého človeka ešte takým detsko-rodičovským vzťahom. Mohli by prejavovať veľké túžby potom, aby si ich dobrovoľník vzal domov a stal sa ich rodičom. My toto od dobrovoľníkov nežiadame, preto ideme do programu so staršími deťmi, ktoré už lepšie znášajú tú vzťahovosť kamarátsku alebo tútorskú.

Veľa prednášate o vzťahovej väzbe. O čo ide a aký to má súvis s vaším programom?

 Pri vzťahovej väzbe hovoríme o istom vzorci, ktorý si každé dieťa vytvára v mozgu. Vzťah medzi matkou (alebo inou primárnou osobou) a dieťaťom je tvorený vzájomnými skúsenosťami. Nie je to len o tom, čo robí mama pre dieťa, ale tiež o tom, ako je to dieťa vo vzťahu aktívne. Ide o dialóg. Ak sa to vyvíja dobre, dieťa rozpráva, resp. vydáva signály a mama ho počúva a odpovedá na ne, dieťa sa cíti bezpečne. Na základe tohto pocitu bezpečia si vytvára vzorec bezpečnej vzťahovej väzby, ktorý potom postupne začne prenášať aj do iných vzťahov.

Ak dieťa dôveruje tomu, že mama zasiahne, ak bude ohrozené, že ho nenechá zomrieť, že ho napríklad ochráni pred nebezpečným človekom, dá mu jesť, dokáže potom v troch rokoch, keď ide do škôlky, dôverovať aj tomu, že to vie urobiť aj pani učiteľka. Preto sa v tej škôlke môže cítiť v pohode. Keby to dieťa nevedelo, pri prechode do neznámeho prostredia by bolo oveľa vyplašenejšie, cítilo by sa stratene a opustene. Takéto deti potom často pútajú pozornosť, lebo nemajú ten bezpečný vzorec.

A aký súvis má táto teória s programom BUDDY?

Jeden súvis je v porozumení toho, čo deti z centier prežili. Každý typ vzťahovej väzby má totiž na seba naviazané nejaké charakteristiky daného človeka. Druhá vec je, že teória vzťahovej väzby nás učí, že ľudia, ktorí boli zranení vo vzťahu, sa môžu vo vzťahu liečiť. Vzorec vzťahovej väzby totiž nie je statický. Neznamená to, že ak bol niekto traumatizovaný, celý život to s ním už bude zlé a bude to jedna tragédia. Významné vzťahy, ktoré sú bezpečné, môžu tento vzťahový vzorec, ktorý majú deti v sebe uložený, výrazne ovplyvniť a vylepšovať. Nemusí byť najkvalitnejší alebo najlepší, ale každý posun k tomu bezpečnému vzťahovému vzorcu znamená zvýšenie kvality života.

Druhú časť rozhovoru o programe BUDDY s psychoterapeutkou Zuzanou Zimovou si budete môcť prečítať už čoskoro.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Voda zničila domy, ale aj spojila ľudí, hovorí Belgičan o živote po záplavách

Ján Heriban

Nedorozumenia vznikajú vtedy, ak si mladší alebo starší myslia, že iba im patrí pravda

Ján Heriban

Výber NM: Nech nám Svätý Otec pomôže ukončiť všetky nezmyselné spory, želajú si slovenskí biskupi

Michal Lukáč

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies