Spoločnosť Svet mladých Zahraničie

Cancel culture na akademickej pôde? Univerzity by mali byť miestom hľadania pravdy, nie ideologicky motivovaného aktivizmu

Foto: unsplash.com

Poslaním univerzít sa prinajmenšom od čias osvietenstva okrem odovzdávania vedomostí a osvojovania si múdrosti stalo aj vytváranie vhodných podmienok na slobodné myslenie.

Po druhej svetovej vojne sa najmä na Západe (USA) mala stať zárukou tejto slobody tzv. akademická sloboda vyplývajúca z ústavnej ochrany slobody prejavu. Univerzitní profesori a členovia akademickej obce (aj tí politicky alebo inak nepohodlní) mohli na jej základe slobodne šíriť a vyučovať svoje myšlienky a poznatky.

Prvé zásahy do tejto slobody v prípade amerických univerzít prišli v štyridsiatych rokoch minulého storočia. Už vtedy mali byť akademici opatrní a zdržanliví, pokiaľ šlo o reakcie na kontroverzné témy. Stále však mohli slobodne vyjadrovať svoje názory bez obáv z inštitucionálnej cenzúry alebo disciplinárneho trestu, pokiaľ to robili vo svojom mene, a nie v mene univerzity.

Dnes je však realita na mnohých amerických vysokých školách iná. Potvrdzujú to aj prípady, keď sú vysokoškolskí profesori, ale aj študenti či univerzitní pracovníci za svoje odlišné názory či morálno-etické postoje z univerzít vylučovaní.

Podľa Andreja Arpáša, študenta Kolumbijskej univerzity v New Yorku a jedného z diskutujúcich v rámci festivalu Bratislavské Hanusove dni na tému tzv. cancel culture (kultúry vymazávania) v akademickom prostredí, súčasné praktiky na mnohých amerických univerzitách pripomínajú tie z obdobia pred rokom 1989 u nás na Slovensku.

Cancel culture ako nástroj moci

Pojem, ktorý sa začal v západnej spoločnosti výrazne skloňovať v posledných rokoch v súvislosti s utláčaním menšinových komunít, rasizmom, antisemitizmom, nie je ničím novým. Ide o novodobú formu ostrakizmu. Na jednej strane môže ísť o účinný nástroj, ak ho spoločnosť využije napríklad na pranierovanie extrémistických postojov, vyjadrení či nekalých skutkov jednotlivcov, na strane druhej však môže predstavovať nebezpečnú zbraň.

Ak si ju totiž osvoja ideologické skupiny orientované na ktorúkoľvek stranu a pretavia ju do spoločnosti aj systematicky, potom sa obeťou tzv. „canceling-u“ môže stať ktokoľvek, kto s danou ideológiou nesúhlasí, prípadne vyjadrí iný názor alebo jednoducho nezapadá do ideologického profilu.

blank
Andrej Arpáš v diskusii o cancel culture na univerzitách. Foto: záznam z diskusie festivalu BHD

Podľa Andreja Arpáša, ktorý sa považuje za klasického liberála, sa takéto systematické  „vymazávanie“ na americkej akademickej pôde deje už niekoľko rokov. Sloboda slova na mnohých univerzitách už dávno neexistuje a všetko sa snaží udržať iba v medziach politickej korektnosti. Iniciátormi „cancel culture“ podľa neho nie sú v tomto prostredí ani tak študenti, ako skôr ľudia z oblasti administratívy, ktorí sami seba označujú za progresívnych liberálov.

„Ak povieme tu v Európe, že je niečo liberálne, v USA to znamená niečo iné. Pod slovom liberálne si v USA predstavujeme klasický liberalizmus, teda hodnotový smer založený na voľnej hospodárskej súťaži. V prípade progresívneho liberalizmu už však nehovoríme o rovnosti súťaže, ale o rovnosti výsledkov.“ Čo to znamená v praxi? „Ak ste talentovaný a schopný, váš talent je vnímaný ako niečo negatívne. Preto by ste v ňom mali poľaviť a dovoliť, aby ostatní mali rovnaké výsledky ako vy,“ vysvetľuje Arpáš.

 „Niečo za nič“ i dvojaké štandardy pri prijímacom konaní

Zážitky z extrémneho smeru, ktorý by sa dal označiť ako progresívny liberalizmus, má podľa Arpáša mnoho študentov. Niekoľko príkladov uviedol prednedávnom aj v rozhovore pre denník Postoj.

„Na univerzite sú kluby a tiež špeciálne podujatia s potenciálnymi zamestnávateľmi pre študentov, ktorí sú ženy, Afroameričania, Hispánci alebo LGBTIQ+, no už nie pre bielych mužov. My sme sa mohli zúčastniť na jednom takom podujatí, ktoré bolo pre všetkých a len raz za polroka,“ hovorí.

Pre príslušníkov domácich minorít existujú podľa Arpášových slov takzvané zrýchlené kariérne dráhy, čo je politicky korektný výraz pre „niečo za nič“. „Existujú tu ,trofeje za účasť‘, kde ste ocenený len preto, že ste sa zúčastnili, nie preto, že ste obsadili prvé, druhé, prípadne tretie miesto…“

Na Kolumbijskej univerzite okrem iného funguje aj tzv. Oddelenie diverzity, ktoré má právomoc zasahovať do chodu akejkoľvek fakulty a tiež do prijímacieho konania, v rámci ktorého podľa Arpáša existujú dvojaké štandardy.

Brániť sa alebo aspoň namietať proti takýmto praktikám je podľa bývalého člena akademického senátu veľmi náročné. „Je to, ako by ste narážali hlavou o múr. Existujú dva spôsoby, ako s vami veľmi rýchlo ukončia celý proces. Buď to ide do stratena a teraz počas pandémie, kde sa komunikácia presunula viac do online priestoru, je to o to jednoduchšie, lebo vám napríklad oznámia, že komunikácia sa k nim jednoducho nedostala. Alebo vám povedia, že prípad budú riešiť, až keby sa znovu opakoval,“ dodáva.

Na otázku, či k cenzurovaniu dochádza aj v prípade konzervatívnejších univerzít, Arpáš reaguje slovami: „Konzervatívne univerzity by sme mohli spočítať na jednej ruke, a pokiaľ ide o zastúpenie konzervatívcov na ostatných univerzitách, dnes môžeme hovoriť možno o dvoch percentách. Univerzity sú skoro komplet vyčistené. Jednoznačne je to teda posunuté smerom doľava.“

Náznaky „vymazávania“ na slovenských univerzitách?

Pokiaľ ide o univerzity na Slovensku, zdá sa, že nateraz ich takýto spôsob vyraďovania názorovo neprispôsobivých jednotlivcov obchádza. Dôvodom by mohli byť ešte relatívne živé spomienky na podobné praktiky z bývalého režimu. Hoci niektorí akademici priznávajú, že isté náznaky nového „vymazávania“ (avšak v inej forme) už možno vnímať aj u nás.

Podľa Radomíra Masaryka, sociálneho psychológa a profesora na Univerzite Komenského, sú diskusie medzi konzervatívcami a marxistami či ľavicovými radikálmi v rámci akademickej obce stále dostatočne korektné a konštruktívne a nevidí ani náznaky,  že by sa otázka stanovovania akademickej politiky prikláňala k nejakej ideológii.

blank
Účastníci diskusie (zľava): moderátor Š. Sádovský, Radomír Masaryk, Martin Škoviera, Andrej Arpáš. Foto: záznam z diskusie, BHD

V diskusii však spomenul prípady, keď k istej forme „canceling-u“ predsa len došlo. „Mám skúsenosť, že študenti sa nechceli učiť napríklad o G. Boccacciovi kvôli jeho životnému príbehu a počul som aj o tom, že niektorí škrtali P. Zimbarda z učebníc kvôli jeho kontroverznému stanfordskému experimentu. Ja som to neurobil. Nevidím dôvod, prečo škrtať niekoho, kto je súčasťou histórie sociálnej psychológie a ovplyvnil mnohých ďalších ľudí,“ priznal Masaryk v diskusii.

Pokiaľ ide o situáciu na amerických univerzitách, tézu o rozmachu extrémne ľavicových myšlienok Masaryk nepoprel. Podľa jeho názoru je to však niečo, čím si spoločnosť musí prejsť, a na to, aby sme mohli situáciu generalizovať, ešte nemáme dosť dát.

Isté tlaky a snahu o „správny názor“ v slovenskom akademickom prostredí vníma aj profesor matematiky Martin Škoviera. Počas diskusie si spomenul aj na niektoré paralely z minulosti. „Už v deväťdesiatych rokoch, keď sa u nás demokracia ešte len budovala, boli rôzne pokusy niektorých politikov robiť si na pôde univerzity politickú kampaň,“ povedal. K otázke z publika, ako vníma iniciatívu vyvesiť napríklad dúhovú vlajku v priestoroch univerzity, sa vyjadril odmietavo.

„Považujem to za nešťastné a neprimerané. Ide totiž o ideologicky citlivé veci. Univerzity existujú aj vďaka tomu, že sa takýmto ideologickým sporom vyhýbali. Som za to, že otvorená diskusia na tieto témy je v poriadku, tento aktivizmus by však nemal mať na univerzitách miesto,“ dodal.

Miesto, kde sa učí premýšľať

Podľa diskutujúcich hostí by mali byť univerzity v prvom rade miestom, kde sa mladí ľudia naučia premýšľať, voľne a racionálne argumentovať a diskutovať, ale aj neustále sa pýtať.

Ak sa zároveň chceme vyhnúť kultúre vymazávania, mladí ľudia by mali predovšetkým vychádzať zo svojich bublín, spoznávať ľudí s inými názormi. Podľa profesora Masaryka sú to predovšetkým sociálne siete, ktoré nás uzatvárajú do tzv. echo chamber (ozvenových komnát), v ktorých sme obklopení ľuďmi premýšľajúcimi rovnako ako my. Preto je potrebné, aby sme sa v týchto priestoroch neuzatvárali, ale vychádzali a diskutovali s okolitým svetom.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Voda zničila domy, ale aj spojila ľudí, hovorí Belgičan o živote po záplavách

Ján Heriban

Nedorozumenia vznikajú vtedy, ak si mladší alebo starší myslia, že iba im patrí pravda

Ján Heriban

Výber NM: Nech nám Svätý Otec pomôže ukončiť všetky nezmyselné spory, želajú si slovenskí biskupi

Michal Lukáč

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies