Krása výchovy Rodina

Osoba

Zdroj: Pexels

V prvom článku sme sa nastavili tak, že chceme mať slobodné srdce, aby sme sa mohli vydať po ceste výchovy. Zároveň sme konštatovali, aké dôležité je zanechať predsudky, ktoré máme v hlave. Skôr ako sa oboznámime s pravidlami vývinu každého dieťaťa, pristavme sa v tejto etape pri antropologickom pohľade na osobu a položme si otázku: „Prečo sme na svete? Ako sme stvorení?“

Pozorovanie ľudskej bytosti vedie k jednoduchým a jasným úvahám:
• Prvým zamyslením je, že nikto z nás nestvoril samého seba. Každý pochádza od „Niekoho iného“. Môžeme povedať, že každé stvorenie sa zrodilo z lásky a vyvíja a realizuje sa z lásky. Bez ohľadu na okolnosti, ktoré umožnili stretnutie chromozómov, samotná skutočnosť existencie je mimoriadnym dobrodružstvom, ktoré nám bolo dané v slobode daru a v nezištnosti lásky.

• Pri druhom zamyslení dospejeme k tomu, že nie je možné vytýčiť hranice jednotlivých konštitutívnych zložiek osoby, pretože by sme riskovali, že ich identifikujeme ako priestor štruktúrovaný do niekoľkých dimenzií. No nie je to tak. Možno najlepším spôsobom, ako priblížiť štruktúru človeka, je použiť obraz zmesi, kde sa rôzne zložky alebo jednotlivé dimenzie navzájom prelínajú a podmieňujú.
Táto interakcia však nie je náhodná, ale je organizovaná a citlivá na vonkajšie aj vnútorné podnety.

Pre zjednodušenie a lepšie pochopenie rôznych rovín, ktoré tvoria človeka, pripomeňme si, čo naznačuje svätý Pavol vo svojich apoštolských listoch. Pre svätého Pavla je každá osoba živým, vedomým telom. Ľudia nie sú duše, ale živé a mysliace telá. Pre Pavla je človek stvorený z tela, krvi a tiež ducha.
Vieme, že mnohí majú sklon oddeľovať telesnú rovinu s jej vlastnými organickými a fyzickými obmedzeniami od nadprirodzenej roviny v človeku, ktorá predstavuje obraz božského v nás. V skutočnosti to však tak nie je.
Telo je určené zemi a bude prežiarené Duchom a pretvorené. A preto má každé telo nesmiernu hodnotu. Aj človek, ktorý je najviac kompromitovaný vo svojej telesnosti, napríklad ťažko postihnutý človek, má rovnakú dôstojnosť a je rovnako dôležitý ako krásna modelka, pretože je obývaný duchom, ktorý mu plne priznáva jeho ľudskosť.

Vieme, že mnohí majú sklon oddeľovať telesnú rovinu od nadprirodzenej, ktorá predstavuje obraz božského v nás. V skutočnosti to však tak nie je.

Keď povieme, že sme stvorení z prachu a hliny, hovoríme pravdu; rovnako je pravdou, keď hovoríme, že nás preniká osvetľujúca energia ducha. Táto skúsenosť, ktorá sa odohráva v priebehu času, sa začína hlinou zeme s vlastnými zákonmi. Preniknutá duchom je predurčená byť darom ponúkajúcim sa všetkým. V hĺbke duše cítime, že táto nezištná skúsenosť života je nám daná, aby sme ju prežívali spolu s ostatnými, a završuje sa vo vzájomnom spoločenstve.

Pozrime sa v krátkosti na štruktúru osoby:
Telo: Každý z nás má telo, alebo lepšie povedané, je telom s presne danými fyziologickými a morfologickými vlastnosťami, ktoré určujú našu fyzickú jednotu.
Veda nás učí, že naše somatické vlastnosti dostávame ako dedičstvo prostredníctvom genetickej výmeny zo strany matky a otca. Práve preto sme si s rodičmi takí podobní, no zároveň aj odlišní. Ďalším znakom nášho tela je skutočnosť, že medzi rôznymi zložkami existuje jednota a vzájomná závislosť. V skutočnosti môže kostra, svalstvo či tráviace ústrojenstvo fungovať, iba ak sú navzájom úzko prepojené, čo dokazuje, že každý orgán je zameraný na niečo iné, čo je však v službe celému telu. Všetko nás presviedča o tom, že štruktúru nášho tela možno prirovnať k harmonickej symfónii orgánov, aparátov, kde každý svojou vlastnou funkčnou hudobnosťou umožňuje život toho druhého. Medzi všetkým, od najmenšej mikroskopickej bunky až po väčšie časti tela existuje nepretržitý vzťah.

Psyché alebo duša: Slovo psyché pochádza z gréckeho psykhe, slovo označujúce dych. V klasickej tradícii sa psyché najskôr stotožňuje s prvou a najdôležitejšou životnou funkciou, s dychom. Slovo má neskôr sklon čoraz viac zodpovedať viac či menej dematerializovanému konceptu „duše“. V priebehu času však tento pojem čoraz viac nadobúdal význam spojený s vyššími funkciami nezávisle od telesného a hmotného rozmeru.
Ide o tie mozgové, emočné, afektívne a vzťahové funkcie, ktoré nám umožňujú porozumieť, osvojiť si všetky podnety, skúsenosti, pocity spojené so životom. Preto je možné definíciu zjednodušiť a pod pojmom psychika rozumieť sídlo ľudskej energie vyjadrenej v emóciách, pocitoch, citoch, ktorými osoba okamžite reaguje na okolie a vyjadruje svoje vnútro. Je tiež sídlom nálady, charakteru, jednoducho všetkého, čo sa týka emocionálneho či vzťahového cítenia.
Niektorí vedci sa domnievajú, že psychika sa rozširuje smerom k nášmu fyzicko-materiálnemu aspektu, a potom hovoríme o duši telesnej/fyzickej, alebo na druhej strane k transcendentnej a nehmotnej, a v tom prípade sa nazýva duša duchovná. V skutočnosti sú vzájomná závislosť, jednota a rozdielnosť aspektmi každého človeka.

Svedomie: je to vnútorná prítomnosť Božej iskry, ktorá v prepojení tela a psychiky plní regulačnú a vedúcu funkciu. Je to sídlo dobra a schopnosti rozlišovať dobro, medzi tým, čo je pekné a dobré. Predstavuje vitálnu energiu každého človeka, ktorá osvetľuje realitu a vedie k realizácii osoby.

Svedomie je úzko spojené s konečným cieľom plánu lásky, ktorý je vpísaný do každého z nás.

Veľký francúzsky jezuita Michel de Certeau (1925 Chambéry – 1986 Paríž) hovorí o sídle ducha ako o vnútornom uchu, ktoré je schopné počuť hlas svedomia. Pokiaľ ide o zmysel života a osoby, život podľa svedomia alebo proti nemu má dosah aj na ľudskú psychiku a tiež na telo. Svedomie je úzko spojené s konečným cieľom plánu lásky, ktorý je vpísaný do každého z nás a do všetkého. Je to zámer, ktorý vedie ľudí k jednote, ku skutočnému ľudstvu. Toto tretie ucho prítomné v každom z nás je preto uschopnené, aby zachytilo hlas Ducha Svätého, tretej osoby Trojice, a aby súčasne človeka privádzalo k tomu Božiemu, nadprirodzenému, čo úzko súvisí s osobnou realizáciou každého človeka. V ľudskom duchu už sídli svedomie, ale pre hriech a pre ustavične prebiehajúce stvorenie je stále obmedzené, zahmlené a v hlbokom stonaní má sklon smerovať k svojej plnej realizácii, osvieteniu. Samozrejme, ani ľudský duch nič nezmôže proti slobode človeka, slobode, ktorej sa prispôsobuje aj Boh.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Digitálne detstvo našich detí potrebuje pravidlá

Lucie Kotková

Prežila vlastný potrat: Klamstvo, že potrat je právo ženy, je porazené, keď hovorím na verejnosti

Ján Heriban

Odpustiť neznamená zabudnúť, lebo by sme popreli svoj životný príbeh

Katarína Jančišinová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies