Spoločnosť

Prírodný cintorín vo Zvolene je duchovne otvorený rôznym vierovyznaniam

Spoluzakladateľka a správkyňa prírodného cintorína Záhrada spomienok vo Zvolene Andrea Uherková
Spoluzakladateľka a správkyňa prírodného cintorína Záhrada spomienok vo Zvolene Andrea Uherková

Prírodný cintorín vo Zvolene je zatiaľ jediný svojho druhu na Slovensku, pričom ide o priestor duchovne otvorený rôznym vierovyznaniam, názorom a prístupom k životu. V zahraničí sú už podobné cintoríny pomerne bežné. V Británii sú to napríklad aj farmárske či lúčne prírodné cintoríny, inde majú dokonca podobu ovocných sadov. V niektorých krajinách sa pochováva v súkromných prírodných rezerváciách, ktoré majú pridaný charakter ochrany. Spoločným menovateľom je tu úcta k prírode i k ľuďom.

Ekologička Andrea Uherková, ktorá je zároveň správkyňou Záhrady spomienok, hovorí, že toto miesto je oázou pokoja. V rozhovore opisuje princípy prírodného cintorína a približuje, čo na takomto mieste určite nenájdete. Pýtali sme sa aj na to, či podobné miesta budú vznikať aj v iných častiach Slovenska. Prezrádza tiež, že kým na konvenčných cintorínoch sa používajú kamene prevažne z Číny alebo Indie s obrovskou ekologickou stopou, v tom zvolenskom prírodnom sú hrobové miesta označené jednotnými kamennými tabuľkami z andezitu, ktorý pochádza z lomu pri Zlatých Moravciach. Snažia sa tu fungovať bezodpadovo, recyklujú aj zvyšky sviečok, ktoré sú povolené zapaľovať na jedinom mieste.

Prírodný cintorín vo Zvolene je jediný svojho druhu na Slovensku. Ako dlho už existuje a ako to celé vzniklo?

Záhradu spomienok sme ako organizácia ŽIVICA otvorili v októbri 2017 spolu s našimi partnermi – Mestom Zvolen a združením Ke kořenům. Práve toto združenie zakladalo prvý český cintorín – Les vzpomínek v Prahe a ním sme sa od začiatku veľmi inšpirovali. Osobne som sledovala od roku 2014 tento úspešný príbeh troch „ekofunebráčiek“ v Prahe, z ktorých bola jedna Slovenka – Monika Suchánska.

Hviezdy nám boli naklonené a s Monikou sme sa stretli na Slovensku v rámci našich štúdii na Sokratovom inštitúte. Rozhodli sme sa spojiť naše sily a nadšenie a so silnou podporou nášho vtedajšieho riaditeľa Juraja Hipša založiť prírodný cintorín aj na Slovensku. A to sa nakoniec podarilo. Niekedy tomu stále nemôžem uveriť. No potvrdilo sa mi, že ak robíte veci s plným nasadením a zo srdca, tak sa účinku neminiete.

A prečo Zvolen?

V Záhrade spomienok máme i včelie úle a prírode blízky manažment.

S mestom máme dlhoročné dobré vzťahy a Živica má v meste tiež pobočku. Ja a tiež mnohí moji kolegovia sme absolventi Fakulty ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene. Do Živice som nastúpila dokonca ešte počas môjho doktorátu na tejto fakulte.

Zvolen bol tiež partnerom iných projektov našej organizácie. V rámci projektu Mestské včely sa nám podarilo na rôzne plochy umiestniť včelie úle a tiež zaviesť prírode blízku údržbu zelene. A keď nad tým premýšľam, v Záhrade spomienok sme to všetko prepojili, keďže tam máme i včelie úle a prírode blízky manažment.

Záhrada spomienok vo Zvolene
Záhrada spomienok vo Zvolene

Pravdepodobne tomu veľa predchádzalo a samotná príprava musela byť náročná. Boli potrebné napríklad nejaké špeciálne povolenia? Stretli ste sa s nejakými problémami, byrokraciou, prípadne vás niekto od tejto myšlienky odhováral?

Ako aj v iných oblastiach, aj tu vznikali najväčšie problémy často v našich hlavách a v predbežných obavách.

Prírodný cintorín
Prírodný cintorín

Realita však ukázala, že sa nebolo až tak čoho báť. Tým, že nám Zvolen poskytol na zrealizovanie našej idey plochu, ktorá sa nachádza na Cintoríne Zlatý Potok, bol vyriešený prvotný možný problém. Cintorín totiž musí zriadiť buď mesto alebo cirkev, a my sme dostali plochu už na existujúcom cintoríne.

Veľké obavy boli okolo toho, ako myšlienku prijme verejnosť. No aj tu sa naše strachy ukázali ako zbytočné. Reakcie boli totiž od začiatku veľmi pozitívne a cintorín je prijímaný ako citlivá a prírode blízka alternatíva k tomu konvenčnému. Oslovil tých, ktorým niečo také chýbalo, a ostatným v zásade neprekáža, ba skôr naopak. Chodia sa naň prechádzať, posedieť si a oddýchnuť, keďže je na zvolenskom cintoríne takou oázou pokoja.

Čím sa prírodný cintorín líši od toho klasického? Aké sú hlavné znaky prírodného cintorína a čo v ňom určite nenájdeme?

Začnem teda tým, čo v ňom nenájdeme. Z diaľky si niekto ani nevšimne, že ide o cintorín, keďže tu chýbajú veľké kamenné platne a vertikálne náhrobky. Ťažko by ste tu tiež hľadali sviečky, svietniky či rôzne plastové kytice a vence, ktorými sú bežné hroby často zaplavené.

Bez plastu
Bez plastu

Takéto veci sa na prírodné cintoríny nenosia. Na zapaľovanie sviečok je vyhradené u nás len jedno miesto – kamenné dielo s vodou v blízkom lesíku, kde sa na vodnej hladine zapaľujú plávajúce sviečky, ktorých vosk po vyhorení recyklujeme. Toto miesto slúži tiež ako obradné pri našich posledných rozlúčkach.

Miesta uloženia popola sú označené jednoduchými kamennými tabuľkami zo slovenského kameňa. Položené sú na zemi okolo stromov a po obvode kvetinových záhonov. Urnové miesta tu teda zdobí najmä samotná príroda. Na výsadbu sme zvolili kvitnúce trávy, liečivé a nektarodajné druhy trvaliek, ktoré tiež poskytujú pastvu pre opeľovače a naše včely.

Miesto na zapaľovanie sviečok
Miesto na zapaľovanie sviečok

Zosnulí musia byť vždy spopolnení, aby mohli byť uložení v Záhrade spomienok?

Zatiaľ umožňujeme iba pochovávanie popola, a to buď vsypaním do jamky, alebo v rozložiteľných ekologických urnách. To by sa však malo od budúceho roka zmeniť a možné bude aj pochovávanie celých tiel. Počas jesene totiž plánujeme rozšírenie Záhrady spomienok aj o kostrové pochovávanie.

Sú teda nejaké princípy ekologického pochovávania?

Z hľadiska ekologických princípov sa rešpektuje jednak priestor nad zemou, ale tiež ten pod zemou. Materiály, ktoré sa používajú na prírodných cintorínoch, by mali byť priateľské voči životnému prostrediu a ľahko rozložiteľné.

Popol presypávame z úradných, plastových urien, do papierových alebo hlinených, prípadne ho vysypávame priamo do zeme, pričom urnové miesta sa nebetónujú, ako je to na bežných cintorínoch. Keď začneme pochovávať kostrovým spôsobom, budeme používať jednoduché drevené alebo papierové truhly bez umelých výsteliek, ozdôb alebo držadiel.

Miesta na prírodných cintorínoch zdobí samotná príroda, a nie veľké kamenné náhrobky.

Miesta na prírodných cintorínoch zdobí samotná príroda, a nie veľké kamenné náhrobky. U nás sú to trvalkové a kvetinové záhony, po obvode ktorých sa pochováva, ako aj kvitnúce lúky pre opeľovače. Na hroby sa nenosia umelé kvety, vence alebo kahance. Ak pozostalí prinesú živé kvety zo svojej záhradky, po uschnutí ich dáme do kompostu. Podobné princípy fungujú aj na prírodných cintorínoch inde vo svete, ktoré majú rôzne podoby.

A aké?

Môže ísť o cintoríny, ktoré majú záhradný charakter, akým je aj naša Záhrada spomienok vo Zvolene. Inde sú to vzrastlé lesy, kde sa pochováva ku koreňom stromov. Takéto cintoríny má najmä Nemecko, kde ich je takmer sto, a už okolo 80-tisíc ľudí má na nich rezervované svoje miesta. Lesným typom je tiež prvý český prírodný cintorín Les vzpomínek, starší brat našej Záhrady spomienok. V Británii sú bežné aj farmárske alebo lúčne prírodné cintoríny, prípade také, ktoré majú podobu ovocných sadov. Inde sa pochováva v súkromných prírodných rezerváciách, ktoré tak majú pridaný charakter ochrany.

Ako vyzerá posledná rozlúčka?

Nedá sa to zovšeobecniť aj preto, že sa nesnažíme robiť posledné rozlúčky šablónovito. Vychádzame najmä z posledných prianí zosnulého, ak nejaké mal, alebo želaní pozostalých.

Ekologička a správkyňa Záhrady spomienok Andrea Uherková
Ekologička a správkyňa Záhrady spomienok Andrea Uherková

Mnohé rozlúčky prebiehajú v intímnom kruhu blízkej rodiny, keď využívajú priestor Záhrady spomienok bez mojej prítomnosti a urobia si súkromný obrad, pri ktorom si popol ukladajú sami. Iní pozostalí si vyberú jednoduché sprevádzanie, pri ktorom im s uložením popola pomáham, ale povedia, že nechcú okolo toho „žiadne zbytočné reči“, a ja to akceptujem.

Pri väčších spomienkových slávnostiach s viacerými hosťami mám zväčša rolu rečníčky a celým obradom ich sprevádzam. V blízkom lesíku, kde je naše obradné miesto, spomíname na zosnulého a lúčime sa s ním, zapaľujeme sviečky a spoločne ukladáme popol do záhona. Ľudia majú na mieste vždy možnosť podeliť sa o svoje spomienky a prehovoriť. Kto chce, napíše odkazy „do neba“ na lístky, ktoré potom vhadzujeme do jamky s popolom. Na niektorých obradoch býva tiež občerstvenie alebo hudba. Spájajúcim prvkom rozlúčok je pre mňa najmä okolitá príroda, v ktorej sa človek vie viac uvoľniť a lepšie spracovávať svoje pocity. Pozostalí u nás tiež oceňujú otvorenejší a ľudskejší prístup, než na aký sú zvyknutí z konvenčných pohrebov.

A ako je to u vás s cirkevnými pohrebmi?

Cirkev by v zásade nemala mať problém s uložením popola v Záhrade spomienok, najmä keď nejde o rozptyl, ale o uloženie popola v schránke, teda v urne, na konkrétne miesto. Pokiaľ viem, cirkev takéto pohreby už akceptuje. Navyše ide o miesto, ktoré je súčasťou civilného cintorína, čiže je posvätené a oficiálne zriadené mestom.

Takže zatiaľ nie sú u vás pochovaní aj veriaci?

Záhrada spomienok je priestor duchovne otvorený rôznym vierovyznaniam, názorom a prístupom k životu.

Záhrada spomienok
Záhrada spomienok

Cintorín nám v roku 2017 dokonca otváral husitský biskup Juraj Jordán Dovala, čím sme chceli dať signál, že sa u nás dajú robiť aj cirkevné obrady. Sú u nás pochovaní aj veriaci, hoci my sa na vieru pozostalých zväčša nepýtame, takže neviem, aký je to pomer.

Mali sme už minimálne jeden pohreb, ktorý u nás viedol farár, a na viaceré kamenné tabuľky, ktorými sú miesta označené, si ľudia dávajú vyryť krížik, čím tiež prejavujú svoju vieru. Ono tým, že vo väčšine prípadov už posledná rozlúčka prebehla pred samotnou kremáciou, a v niektorých prípadoch aj cirkevná, tak ľudia už necítia potrebu volať zástupcov cirkvi aj k nám na uloženie popola. Je to však možné a v prípade záujmu pozostalých o cirkevný pohreb v Záhrade odporúčame, aby sa rodina dohodla priamo s kňazom, ktorý im príde obrad odslúžiť.

Plánujete zaradiť takéto obrady aj pre zosnulých, ktorí si neželali byť spopolnení?

Ako som spomínala, tak budúci rok budeme pochovávať aj celé telá. V týchto prípadoch plánujeme posledné rozlúčky s celým telom robiť tiež u nás, na obradnom mieste v lesíku, odkiaľ sa presunieme na miesto uloženia. Obrad však môže prebehnúť aj inde – v sieni na cintoríne alebo v kostole, a až následne pohrebná služba prevezie telo k nám do Záhrady. Bude to závisieť najmä od posledných prianí zosnulých či pozostalých, na ktoré sa vždy pýtame. V súvislosti s umožnením pochovávať aj celé telá predpokladáme tiež zvýšený počet cirkevných obradov.

Spolupracujeme s miestnym kamenárom, ktorý písmenká vytvára na starom stroji – pantografe a symboly vytesáva ručne.

A ako sú hrobové miesta označené?

Sú označené jednotnými kamennými tabuľkami z andezitu, ktorý nám dodávajú z lomu pri Zlatých Moravciach. Ako pri všetkom, aj tu je pre nás dôležitá čo najväčšia lokálnosť materiálov. Na konvenčných cintorínoch sa totiž používajú kamene prevažne z Číny alebo Indie s obrovskou ekologickou stopou, čo sme nechceli. Pozostalí si môžu zvoliť menšiu alebo väčšiu tabuľku, ako aj text, ktorý na nej chcú mať vyrytý. Spolupracujeme s miestnym kamenárom, ktorý písmenká vytvára na starom stroji – pantografe a symboly vytesáva ručne.

Ako riešite prípadný odpad? A vzniká vôbec nejaký?

Vzniká ho naozaj minimum, my sa snažíme fungovať bezodpadovo. Zvyšky sviečok zo včelieho vosku recyklujeme a vosk využívame do nových sviečok, ktoré nám vyrába doma jedna pozostalá. Suché kvety odnášame do bioodpadu. Po jarnej údržbe cintorína a zostrihu okrasných tráv ich zvyškami mulčujeme naše záhony. Pri dodržiavaní našich pravidiel by tu iný odpad ani nemal vznikať.

Na Slovensku sú však ľudia zvyknutí uctiť si hrobové miesta tým, že prinášajú množstvo kvetov – nielen živých, sviečok, kahancov, najmä počas pamiatky zosnulých sú cintoríny plné a vidieť to aj na odpade, ktorý následne vzniká. Nestretávate sa napríklad s tým, že musíte ľudí upozorniť, aby na toto miesto nenosili umelé vence či kvety?

Ľudia, ktorí si zvolia náš cintorín pre pohreb svojich blízkych, vedia, že sem sa nenosia umelé vence ani kahance a sú s tým stotožnení, neraz si to vyberú práve preto. Tí, ktorí by s tým mali problém, si zvolia konvenčný cintorín, a je to tak v poriadku. Sme len jedna z možností. Problémy môžu nastať, keď Záhradu spomienok raz za čas navštívi širšia rodina, ktorá nie je dostatočne upovedomená o našich pravidlách. Občas prinesú niečo, čo sem nepatrí, máme však právo to odnášať.

Záhrada spomienok
Záhrada spomienok

Ako sa dotkla pandémia fungovania cintorína? Museli ste prispôsobiť niektoré činnosti v súvislosti s opatreniami?

V čase najprísnejších opatrení sa nám väčšinou pozostalí ani neozývali a odkladali uloženie popola na čas, keď to bude pre nich bezpečnejšie.

Pozostalí mali zvýšenú potrebu rozlúčiť sa so svojimi blízkymi a spomínať na nich v širšom kruhu.

Keďže zatiaľ ukladáme len popol, tak je možné s jeho uložením počkať. Ak sme mali rozlúčky, tak sa konali v počte do šesť ľudí, v rámci protipandemických opatrení. Zaujímavý pre nás bol najmä nárast väčších spomienkových slávností na jar, keď to už bolo možné.

Pozostalí mali zvýšenú potrebu rozlúčiť sa so svojimi blízkymi a spomínať na nich v širšom kruhu. Konalo sa u nás viacero naozaj krásnych rozlúčok, kam prišlo aj 20 – 30 ľudí. Vnímam, že tieto rozlúčky boli pre nich výrazným medzníkom pri spracovávaní zármutku a mnohým pomohlo aj to, že sa mohli so zosnulým rozlúčiť spolu s ostatnými blízkymi, ktorých dlho nevideli.

Plánujete koncept prírodných cintorínov rozšíriť aj do iných miest na Slovensku? Je o to záujem aj inde?

Áno, naše služby pri plánovaní a tvorbe prírodných cintorínov ponúkame aj iným obciam a mestám, ktoré o takéto cintoríny majú záujem, a s viacerými rokujeme. Momentálne sa podieľame na zakladaní prírodného cintorína v lese pri košickom krematóriu. Okrem toho je naším veľkým snom pomáhať obciam nastaviť aj prírode blízke fungovanie konvenčných cintorínov, ktoré v tom majú obrovské rezervy. Ide o veľkú tému a tešíme sa, že máme vďaka našim dlhoročným skúsenostiam a odbornému zázemiu možnosť inšpirovať k zmene aj v tejto oblasti. Naozaj si želáme, aby boli cintoríny miestami, ktoré citlivo pristupujú nielen k prírode, ale aj k ľuďom.

Kto je Andrea Uherková?

blankSpoluzakladateľka a správkyňa prírodného cintorína Záhrada spomienok vo Zvolene, kde organizuje pohreby a vedie posledné rozlúčky. Slovenské prírodné pohrebníctvo pomáha rozvíjať v organizácii Živica od roku 2016. Je aj propagátorkou záchrany starých odrôd ovocných drevín, ktorej sa venuje od doktorandského štúdia na Fakulte ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene.

 

Fotografie: archív CEEV ŽIVICA

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Voda zničila domy, ale aj spojila ľudí, hovorí Belgičan o živote po záplavách

Ján Heriban

Nedorozumenia vznikajú vtedy, ak si mladší alebo starší myslia, že iba im patrí pravda

Ján Heriban

Výber NM: Nech nám Svätý Otec pomôže ukončiť všetky nezmyselné spory, želajú si slovenskí biskupi

Michal Lukáč

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies