Stĺpčeky

Prečo také zmätočné postoje voči inštitúcii manželstva? (Za a proti manželstvu)

Istý nemenovaný časopis zahrnul do prvého letného čísla tému o manželskej nevere. Keď si redakcia vyžiadala odborné posúdenie niekoľkých prípadov nevery, viditeľne vychádzala z pozorovania života: leto, čas dovoleniek alebo pobytov v kúpeľoch je príležitosťou opustiť obojstranne prijaté a fungujúce pravidlá vzťahu a môže byť – možno u nemalého počtu manželov – príležitosťou na zvýšený výskyt manželskej nevery. Je tu však aj priaznivá spoločenská klíma, ktorá neveru toleruje, ba až podporuje: vzácna hodnota osobnej slobody sa javí človeku našej euro-americkej civilizácie ako hodnota číslo jeden. Ako hodnota, ktorej je hodno všetko podriadiť. A tak na oltár individuálnej slobody človeka sa kladú záväzky voči druhým ľuďom, najmä manželský záväzok, v domnienke, akoby človeka oberali o slobodu.

Výsledky výskumov síce deklarujú, že inštitúcii manželstva dôveruje vysoké percento respondentov (80 % a viac, podľa rôznych krajín), ale napriek tomu štatistiky deklarujú iné: nárast počtu spolužití bez sobáša. Na rôznych konferenciách zaznievajú názory, ktoré spochybňujú hodnoty manželstva, ako je trvalá vernosť jednému partnerovi – v mene tzv. sexuálnych práv.

V tejto súvislosti sa mi žiada pozdvihnúť hlas na obranu prastarej inštitúcie manželstva, ktorá tvorí právny a stabilný základ rodiny, a robiť jej advokáta.

Na prvom mieste atakuje inštitúciu manželstva spomenutá životná prax, rozdielna morálka bežného života a kúpeľových či dovolenkových „dobrodružstiev“. Tá je však podporovaná a živená klímou verejnej mienky, ktorá inštitúcii manželstva adresuje priamo alebo nepriamo, výslovne alebo v skrytom kontexte, mnohé „obvinenia“ alebo výhrady.

Pozrime sa teda pravde do očí, nazvime veci pravým menom, akoby sme boli na súdnom procese s inštitúciou, kedysi ctenou, dnes často považovanou za rigidnú, požiadavkám doby neprispôsobivú inštitúciu: s inštitúciou manželstva. Užitočné je, aby sme – či už v mene obhajoby alebo kritiky – videli inštitúciu manželstva pokiaľ možno objektívne. S týmto cieľom budeme klásť vedľa seba niekoľko najtypickejších výhrad voči manželstvu a odpovede na ne, čo nám ho pomôže vidieť viac objektívne a pravdivo. Napríklad:

1. výhrada:

Inštitúcia manželstva si nárokuje regulovať sexuálnu aktivitu žien a mužov a označuje sexuálne spolužitie pred manželstvom a mimo manželstva za nepatričné, nečisté. Týmto postojom sa obmedzuje mládež v hľadaní vlastného modelu sexuálneho života.

Odpoveď:

Odborníci rodinného práva definujú manželstvo ako „intímny záväzný vzťah ženy a muža“. Záväznosť takého dôverného vzťahu prináša ochranu a istotu obidvom partnerom, ich deťom aj spoločenskému prostrediu, v ktorom žijú. Ide o vymedzenie priestoru pre slobodu dvoch ľudí, nie o obmedzenie slobody – za predpokladu, že slobodu človeka chápeme ako odobrenie a dodržiavanie vnútorne zdôvodneného a akceptovaného správania. Pre mladých ľudí v ich hľadaní vlastnej cesty môže byť práve veľkým darom, ak môžu zažiť vo vlastnej rodine a vo svojom prostredí model láskyplného zodpovedného manželského vzťahu.

Sexuálna revolúcia zo šesťdesiatych rokov 20. storočia a jej ideológia, ktorá v mnohom pretrváva dodnes, odmietla myšlienku, že sexualita, manželstvo a deti spolu súvisia. Ponúka ako nový smer právo na voľbu v oblasti sexuality. Obrovský nárast rozvodov s nedozernými dôsledkami na kvalitu života detí a pokles pôrodnosti hlboko pod záchovnú hodnotu v krajinách Európy je možno problematickým plodom náhrady záväzného vzťahu voľbou.

2. výhrada:

Ako môže muž voči žene a žena voči mužovi prijať trvalý celoživotný manželský záväzok, ak by si tú trvalosť a to, či sa k sebe hodia, nevyskúšali? Až potom sa uvidí, či ich vzťah vydrží!

Odpoveď:

Zrejmé je, že trvalosť vzťahu sa nedá odskúšať v krátkodobom trvaní vzťahu. Kňaz Milan Bubák hovorí: „Trvalý, nerozlučný sľub odstraňuje tzv. zadné dvierka, t. j. možnosť utiecť zo vzťahu. A keď nejestvujú zadné dvierka, v čase krízy sa nemôžu použiť. Kríza je logickou súčasťou každého vzťahu, lebo sa mení človek, menia sa okolnosti a človek musí na všetko toto reagovať. Ak nejestvujú zadné dvierka, potom zostáva iba jedna alternatíva: pochopiť príčinu krízy a hľadať riešenia. Potom je kríza šancou, aby sa vzťah a účastníci vzťahu posunuli bytostne do hĺbky. Bez záväznosti vzťahu človek uteká od zodpovednosti a zostáva na povrchu.”

3. výhrada:

Čo koho do toho, že sa máme radi!? My ten zdrap papiera, sobášny list a rituál s tým spojený pre naše šťastie nepotrebujeme!

Odpoveď:

Kedysi bol sobášny list podmienkou na získanie bytu, vtedy neboli proti nemu výhrady. Dnes sú výhrady a konštatujeme, že nárast počtu nemanželských spolužití má mnoho spolupôsobiacich podporných faktorov. Vymenujem aspoň tie hlavné: skorý začiatok sexuálneho spolužitia mladých ľudí pod vplyvom permisívnej sexuálnej výchovy; prezentácia nevery a rozvodov v masmédiách ako „normálnej“ súčasti dnešného spôsobu života, čo vyvoláva v mladých ľuďoch strach z celoživotného záväzku; dlhodobá závislosť mladých ľudí od rodičov bez snahy, často aj bez možnosti, aby sa mohli sami postarať o vlastnú budúcnosť vrátane bytu. To vedie k rezignácii a neochote počkať na začiatok záväzného spolužitia.

Mladí ľudia však majú právo dozvedieť sa, že manželský záväzok nie je chomútom na krk osobnej slobody, ale zdrojom sily, že rozvíja zodpovednosť voči snúbenici/snúbencovi. Je ponukou a šancou pre každú životnú fázu trvania manželstva, od mladosti cez stredný vek až do staroby, ako zdroj istoty, opory a radosti. To platí za predpokladu, že obidvom stranám záleží na neustálom obnovovaní kvality vzťahu.

4. výhrada:

Sobáš je vecou našej voľby. Keď prídu deti, ak prídu, budeme mať dosť času sa zosobášiť. Naše deti, samozrejme, nesmú byť diskriminované ako nemanželské. Hoci ekonomicky je výhodné mať nemanželské deti. Časom azda aj zosobášenie prinesie nejaké ekonomické výhody.

Odpoveď:

Možno tieto ekonomické kalkulácie niekto považuje za rozumné. Rozhodne však nie sú prejavom hodnotovo zrelých osobností. Ak niekde v našom živote sú hodnoty potrebné, tak to je práve oblasť našich vzťahov: partnerských, príbuzenských, medziľudských. Nie ekonomické záujmy a výhody, ale hodnoty sú spojivom, kritériom na rozhodovanie a spoločným menovateľom v osobnom i spoločenskom živote.

5. výhrada:

„Ak je manželstvo takým dobrom, chceme ho mať aj my, chceme byť prijímaní ako plnohodnotní členovia spoločnosti,“ hovoria homosexuáli a lesbičky.

Odpoveď:

Odpoveď na tento nárok dáva David Orgon Coolidge z Právnickej fakulty Columbijskej univerzity, riaditeľ projektu Zákon o manželstve v USA. Hovorí: „Páry rovnakého pohlavia s deťmi tvrdia, že legalizácia manželstva osôb rovnakého pohlavia by mohla byť pre ich deti spoločensky užitočná. V centre záujmu spoločnosti je starosť o všetky deti. Tolerancia však nevyžaduje potvrdenie. Manželstvo osôb rovnakého pohlavia by bolo už potvrdením. Vždy, keď pár rovnakého pohlavia „má deti“, znamená to, že tu niekto chýba: druhý rodič… a spoločnosť nemá zásadnú povinnosť podporovať výchovu dieťaťa v prostredí, ktoré vedome vylučuje matku alebo otca. Legalizácia manželstva osôb rovnakého pohlavia by silne podporila oprávnenie takýchto domácností.”

Domnievam sa spolu s odborníkmi z občianskeho združenia Slovenská spoločnosť pre rodinu, že prirodzená inštitúcia manželstva a rodiny je ako vyvážený prirodzený ekosystém. Ak sa tento naruší necitlivým zásahom človeka, vzniknuté poruchy je veľmi ťažko možné napraviť akokoľvek premyslenými opravnými opatreniami.

Rodina je dom postavený na dvoch pevných pilieroch: na základe trvalého manželského vzťahu a na vzťahu rodičovskom. Ak jeden základ spochybníme, oslabíme, ohrozíme stabilitu celého domu a jeho obyvateľov. Preto inštitúcia manželstva má právo povedať do tváre našej postmodernej kultúre vetu, ktorú český básnik Viktor Dyk vložil do úst našej planéte Zem: „Ak ma opustíš, nezahyniem, ak ma opustíš, ty zahynieš!“

Ing. Terézia Lenczová, CSc.

čestná predsedníčka Slovenskej spoločnosti pre rodinu

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Prečo máme sláviť a hrať sa (aj po covide)

Ignác Brosch

Kultúra stretnutia v rodine

Katarína Jančišinová

Čo náš svet najviac potrebuje…?

Terézia Lenczová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies