Rodina Štýl

Stratila manžela i dcéru a je najstaršou kamionistkou Slovenska: Nikdy som sa neľutovala

Pani Jarmila v Španielsku

To, čím si prešla, by nechcel zažiť nikto. Mala na výber: buď sa ťažkostiam poddá a upadne do sebaľútosti, alebo vstane a bude bojovať. Zakaždým si vybrala druhú možnosť, a aj preto je živým dôkazom, že popasovať sa dá naozaj so všeličím. Pri stretnutí s Jarmilou Zacher Pajpachovou (68) by ste nepovedali, že prežila neľahké detstvo, prišla o dve veľmi blízke osoby a zrejme ani to, že sa živí šoférovaním kamióna. Sťažovanie sa na minulosť radšej nahrádza dobrou náladou, písaním kníh a snívaním. O svojom neľahkom živote sa však nebojí hovoriť. Silný príbeh plný pádov a vstávaní ochotne rozpovedala aj nám. Hlavný odkaz? „Nikdy sa nevzdávaj!“

Jarmila pochádza z ôsmich detí, z robotníckej rodiny, no hlavne z rodiny alkoholika. Tým, že otec pil, celý život sa veľmi veľa sťahovali. Narodila sa na Morave, teraz žije dlhé roky v Poprade. Určitý čas žila aj pri Lučenci so svojou dcérou, ktorá podľahla rakovine. „Detstvo som mala veľmi zložité tým, že otec bol alkoholik. No dušu som mala šťastnú. Tým som si to kompenzovala. Skladala som básne, písala prózu. Veľmi rada som písala slohy. To ma napĺňalo, to mi splácalo to, čo som nenachádzala v rodine. Viete, ako to chodí, keď príde otec opitý domov… Aspoň toto mi robilo radosť,“ spomína na náročné životné obdobie.

Písanie bolo pre Jarmilu psychohygienou uprostred rozbúreného života rodiny. Niektoré básne jej aj uverejnili. „Raz som sa dokonca pokúšala napísať divadelnú hru, ale to len ako školáčka v rámci divadelného krúžku na dedine,“ vraví.

Dvadsaťročná vdova

Situácia v rodine sa u Jarky podpísala aj na vzdelaní. Dokončila iba základnú školu. Ďalej študovať nemohla, ale nie preto, že by na to nemala. Začala pracovať a snažila sa čím skôr dostať z domu. „No ani potom to nebola sláva. Mala som asi smolu, že som priťahovala typy mužov, akým bol môj otec,“ konštatuje na rovinu. Ťažkým alkoholikom bol aj jej druhý manžel, ktorý dnes už nežije. Po ôsmich rokoch sa s ním rozviedla. „Ten rozvod bol pre mňa vykúpením,“ hovorí. „Syn sa s ním stretával, nechcela som mu brániť, aby sa neodcudzili. Ale nebola som tým nadšená, lebo nič dobré nevidel.“

Povedala som si, že idem bojovať, a bojujem v podstate celý život.

Ešte predtým jej zomrel prvý manžel. Mala 20 rokov a dve malé deti – dvojročného syna a šesťtýždňovú dcérku. „Vtedy mi dosť pomáhala moja rodina – mamka, sestra – a najmä to, že som mala povinnosť postarať sa o deti. Aj keby človek nechcel, tak musel. Musela som sa s tým vyrovnať po svojom. Bolo to veľmi ťažké, ale povedala som si, že v živote človek prežije kadečo, aj zlé veci. Záleží len na ňom, ako sa k tomu postaví.“ Jarka sa rozhodla bojovať, odmietla sa vzdať. „Nikdy som sa neľutovala, nerobím to. Mamka mala rakovinu, bola v Brne na ožarovaní a bolo treba aj jej pomáhať. Na sebaľútosť nebol priestor. Povedala som si, že idem bojovať, a bojujem v podstate celý život,“ priznáva otvorene.

Bože, ty vieš, prečo si to urobil

Ďalšou súčasťou tvrdého Jarkinho boja bola spomínaná strata dcéry. Odišla pred šiestimi rokmi, ale doteraz sa jej o tom ťažko hovorí. „Ľudia sa zvyknú pýtať, že prečo práve ja, prečo sa to stalo práve mne, ale ja som sa to nespýtala ani raz. Ja som si povedala: ,Bože, ty vieš, prečo si to urobil.‘ Myslím si, že každý človek, keď ide na túto zem, má napísané, čo ho tu čaká a kedy má odísť. Uchovala som si dcéru v pamäti a v srdci, a tak som sa s tým vyrovnala.“ Jarka vraví, že hoci do kostola nechodí, v Boha verí.

Po rozvode s druhým manželom bola dlho sama, až stretla svojho terajšieho manžela Jaroslava. Je presným opakom toho predošlého. Zahŕňa ju láskou a práve vďaka nemu zažila a zažíva, aké je to počuť slová „ľúbim ťa“. Navyše, spája ich aj zamestnanie. Aj on je šofér kamiónu.

blank
S manželom Jaroslavom

Za volantom vo dvojici

Jarmila si vodičák na kamión spravila, keď mala 55 rokov. Dotlačili ju k tomu okolnosti. „Prišla som o prácu a v okolí Popradu sa nedalo zamestnať. Vedela som, že kamionistov potrebujú a vek tam nie je prekážka, ak máte dobrý zdravotný stav. Odmalička som mala vzťah k autám a motorkám,“ vysvetľuje. Kamión je však niečo iné ako osobné auto. Vodič musí ovládať kolos s hmotnosťou niekoľkých desiatok ton. Pre Jarku to však nie je žiadny problém. S kamiónom vedela cúvať ešte skôr, ako dostala „papiere“. „Radšej jazdím na kamióne ako v aute. Je to veľké, cítim sa tam v bezpečí.“

Veľké nákladné vozidlo je pre ňu nielen „kanceláriou“, ale aj spálňou či obývačkou. Aj keď má momentálne pre pandémiu prestávku a jazdí len jej manžel, za normálnych okolností sú v kabíne spolu. Na prácu, ktorú rozhodne nemôže robiť hocikto, sa však nesťažuje. „Mne to neprekáža. Tým, že som mala život, aký som mala, nežila som v prepychu, tak to pre mňa nie je obmedzujúce. Umyť sa mám kde, navariť si a najesť sa tiež,“ dodáva s úsmevom.

Na vzťahu treba stále pracovať, nie je to len tak.

Kým sa Jarmila zoznámila so svojím terajším manželom a sadli si spolu za volant, prešla tromi zamestnaniami. „V jednej továrni som vydávala stravu a tam sme sa stretli. Do kamiónu som ho dotlačila ja. On si urobil vodičák skôr a ja až po ňom,“ prezrádza na muža, s ktorým je už 19 rokov a je od nej o 13 rokov mladší. „Je mi veľkou oporou, lebo je veľký dobrák. So všetkým mi doma pomáha a hlavne stále rozpráva, že ma ľúbi. To som od predošlých manželov nepočula. Nielenže mi to hovorí, ale mi to aj dokazuje. Veľmi dobre spolu vychádzame,“ nešetrí chválou a priznáva, že sa ešte nepohádali.

Spolu ich drží najmä to, že si vážia jeden druhého. „Obaja sme pochopili, že treba stále na vzťahu pracovať, nie je to len tak. Musíme si aj vedieť odpustiť, lebo sme omylní a robíme chyby. Našťastie, my ich až toľko nerobíme.“

Neprestávať snívať

Keďže pani Jarmila momentálne nejazdí, oživila svoje ďalšie talenty a začala znova písať. Vydala už dve autobiografie a nedávno uviedla do života dva romány inšpirované skutočnými príbehmi. Tiež rada maľuje. „Nie som žiadny Picasso. Maľujem, čo cítim. Nemám predlohy. Keď si sadnem, neviem, či idem maľovať kvetinku, koňa alebo krajinku. Záleží na mojej nálade. Ľudia, ktorí si pozerali moje obrazy, si všimli, že vtedy, keď dcérka ochorela a tesne po jej odchode, mali obrazy tmavé farby. Asi som to tak vtedy cítila,“ spomína si. Po určitom čase začala Jarmila maľovať kvety a obrazy dostali pestré farby. Venovala ich aj na onkológiu do Bratislavy a na chirurgiu do Starej Ľubovne. „Povedala som si, že už bolo dosť tmavých obrazov, že chcem tých ľudí potešiť. Keď sa pozrú na ten obraz, chcela som, aby dostali chuť bojovať a žiť,“ vysvetľuje svoj umelecký zámer.

S jazdením Jarka ešte nechce skončiť. Verí, že sa za volant vráti. Aj keď ide o veľmi únavnú prácu, vykonávanú najmä mužmi, ona za nimi nezaostáva. Šoférovanie ju zocelilo a posunulo. „Dokázala som si, že viem robiť aj takúto prácu. V živote sa človek nestratí, ale musí chcieť ísť ďalej,“ povzbudzuje aj ostatných s podobným osudom.

Keď bude pani Jarmila na dôchodku, jej snom je mať domček v Taliansku s výhľadom na more, odkiaľ by mohla písať. Keďže sa už teraz s manželom učia taliančinu, zdá sa, že to myslí vážne. So svojou odhodlanosťou a neoblomnosťou má Jarka všetky predpoklady na to, aby sa jej sen splnil.

Fotografie: archív Jarmily Zacher Pajpachovej

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Vývoj dieťaťa v prvých troch rokoch (druhá časť)

Ezio Aceti

Štefan Chrappa: Narážky, že som blázon, ignorujem

Ján Heriban

Je správne sa deťom ospravedlniť?

Ilona Špaňhelová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies