Stĺpčeky

Srdce by nemalo poznať zhon

Sme uprostred leta, v pomyselnom polčase dovolenkového obdobia. Niekto má už svoj oddych za sebou a už by azda opäť potreboval niekoľko dní na regeneráciu. Niektorí na svoj vytúžený relax ešte len čakajú.

blank
Foto: Elena Jančišinová

Každá doba je svojím spôsobom náročná, no málokedy ľudia zažívali takú uponáhľanosť ako dnes. Pandémia nás donútila zastaviť sa aspoň na niekoľko mesiacov, doslova nás zamkla za dverami našich príbytkov. Odvtedy sme sa však už znova rozbehli a niekedy nám nestačí dych – práca, povinnosti spojené s rodinou, vybavovanie, kupovanie, akoby sme doháňali všetko, čo sme za pár mesiacov nútenej izolácie nemohli urobiť. Z chvatu pracovného do chvatu dovolenkového… Pri nedávnom čítaní pápežových slov ma zaujali jeho myšlienky spojené s odpočinkom. Hovorí o „ekológii srdca“, o rozjímavom pohľade.

Oddych tela sa spája s oddychom srdca. Bez ticha, zastavenia sa a modlitby to nejde.

Životný štýl našej spoločnosti nás naučil byť uponáhľanými, stavať seba a výkon do stredu života. Pápež nám nepripomína nič nové, len prepája potrebu oddychu, ktorá je vlastná každému človeku, s Ježišovým pozvaním učeníkom, aby si trochu odpočinuli v ústraní. Oddych tela sa spája s oddychom srdca. Bez ticha, zastavenia sa a modlitby to nejde. Pre mnohých z nás to znamená znovu sa naučiť odložiť mobil aspoň na niekoľko chvíľ počas dňa, vedieť sa úprimne započúvať a „upratať si“ hlasy vo svojom vnútri. Dať dôležitosť tomu, čo je skutočne potrebné a pravé, nepustiť sa hneď ráno do frenetického behu napĺňania zoznamu našich povinností. Zároveň je to pozvanie „kontemplovať prírodu, zregenerovať sa v dialógu s Bohom“.

Srdce by nemalo poznať zhon, inak príde o schopnosť pohnutia, citlivosti na rany druhých.

Individualizmus a uspokojovanie vlastných predstáv nás odťahuje od Božieho štýlu, ktorým je „blízkosť, súcit a nežnosť“. Svätý Otec nám práve počas letných dní venovaných relaxu pripomína zdanlivé evanjeliové protirečenie – vedieť si odpočinúť a zároveň sa nevzdať spolucítenia. Srdce by nemalo poznať zhon, inak príde o schopnosť pohnutia, citlivosti na rany druhých.

„Presťahovali sme sa a už pár týždňov sa pohybujeme medzi škatuľami. Veľa energie míňam na hľadanie bežných vecí, zvykám si na nové miesto i ľudí. Životné okolnosti sú mi známe, no po štyroch rokoch života v zahraničí nie sú celkom samozrejmosťou. Chvíľami sa mi zdá, že nemám síl na nič okrem vytvárania si nového systému a prežitie najbližšej chvíle. Do toho príde telefonát – priateľka potrebuje nemalú pomoc, službu, ktorá vzhľadom na moje momentálne podmienky akoby ma presahovala. Odmietam ju, zdá sa mi, že moje rozhodnutie je logické, racionálne a pochopiteľné. Po rozhovore s ňou však cítim potrebu stíšiť sa, hľadať skutočné odpovede. Vezmem si zopár hodín na premýšľanie. Jasne cítim, že svoje starosti môžem načas odložiť. Vystúpim teda zo zóny svojho ,nekomfortu‘ spojeného s presťahovaním, odkladám veľkú túžbu čo najskôr sa zabývať a dávam sa k dispozícii osobe, ktorá moju pomoc potrebuje viac ako ja svoje zázemie. Naplní ma spokojnosť, lebo som nedala priestor povinnostiam, aby ma obrali o dych, a zaslepili voči potrebám iných.“

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

„Stratiť“ čas pre dieťa

Katarína Jančišinová

O dôvere

Ignác Brosch

V dobrom i v zlom

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies