Cestovali 300 km, aby nám doniesli kávu. Posádka nášho bronzového štvorkajaku chváli Japoncov

Kvarteto Samuel Baláž, Denis Myšák, Erik Vlček a Adam Botek sa o bronz pobilo v napínavom závere s Rusmi. Naši vodáci mali čo robiť, no aj vďaka nepodcenenej príprave a vzájomnej súdržnosti cenný kov získali. Nezlomili ich ani extrémne klimatické podmienky. Vopred s nimi totiž počítali. Športovo uznali, že na zlatých Nemcov a strieborných Španielov jednoducho nemali. Tretie miesto však považujú za veľký úspech.

„Bol to nadštandardný výkon, sme veľmi radi, že sa nám to podarilo, lebo to bolo s Rusmi veľmi tesné. Tento bronz má pre mňa veľmi veľkú cenu. Nikdy na to nezabudnem, že sa mi takýto výsledok podaril a už si pomaly začínam uvedomovať, čo som dokázal,“ hovorí pre nm.sk 24-ročný Adam Botek.

Jeho kolega Denis Myšák dodáva, že to nebolo len tak. Úspech si vyžadoval náročnú prípravu. To, že na začiatku finálovej jazdy neboli na popredných miestach, očakávali. „Sme skôr tí, ktorí sa dopredu prebojujú pred koncom, nie sme štartéri, ktorí vedú od začiatku, ale skôr to dobiehame. V K4 na 500 metrov je veľa šprintérov, ktorí to vedia veľmi rýchlo odpichnúť hneď na štarte. Tam ich nemáme šancu zachytiť a byť od úvodu vpredu, takže to skôr doťahujeme v závere. Som rád, že sa nám to znova podarilo,“ teší sa 25-ročný rodák z Bojníc.

Najmladší člen posádky, 22-ročný Bratislavčan Samuel Baláž, išiel na olympiádu s vedomím, že na medailové umiestnenie majú, keďže popredné priečky obsadzovali už niekoľko rokov na iných podujatiach. „Na K4 som si veril, aj keď na K2 sme nezajazdili to, čo sme mali. Po rozjazde som vedel, že je to dobré. Potom som sa už len maximálne sústredil na to, aby sme predviedli takú jazdu, akú vieme, a dosiahli dobrý výsledok,“ vracia sa spomienkami do Tokia.

Hrdý sa z Japonska vrátil aj najskúsenejší zo štvorčlennej zostavy, 39-ročný Erik Vlček. Bola to jeho šiesta olympiáda a celkovo štvrtá medaila. Dostať sa do štvorkajaku nebolo pre neho samozrejmosťou. „Chlapci spravili obrovský progres. Zažil som ich, keď prešli do seniorskej kategórie, sledoval som ich pokrok. Naozaj sa veľmi zlepšili, preto to bolo pre mňa náročnejšie. Chlapci majú kariéru rozbehnutú dobre,“ myslí si Vlček s tým, že bronzová medaila by mala jeho mladších kolegov motivovať do ďalšej práce vedúcej k pekným výsledkom.

Stále im je veselo

Pod zisk medaily sa isto podpísali aj vzájomné vzťahy medzi kajakármi. Vekovým odstupom Erika Vlčeka sa nezaoberajú. „Sme dobrý kolektív, je medzi nami stále sranda. Nie je žiadne napätie, stále sa smejeme. Toto je veľmi dobré a dôležité. Premieta sa to aj do lode. Každému sa do nej lepšie sadá, keď sme všetci vtipní a keď to medzi nami dobre funguje,“ prezrádza Adam Botek. „Rozumieme si veľmi dobre, mám pocit, že som pri chlapcoch omladol, cítim sa s nimi fajn,“ dopĺňa Erik Vlček.

Organizácia na jednotku

Štvorica športovcov si chválila aj organizáciu hier. Japoncom nemajú čo vytknúť, a už vôbec nie nedostatok úslužnosti. „Bolo to dobre zorganizované, každý deň sme tam mali niekoho iného, kto nám pomáhal. Keď sa nám napríklad minula káva, jeden, čo tam bol, išiel 150 km, aby nám ju kúpil, a ďalších 150 km naspäť. Keď sme niečo potrebovali alebo som išiel telefonovať, doniesli mi uterák, vodu. Starali sa o nás veľmi milí ľudia,“ chváli organizátorov Botek.

Spokojný bol aj Denis Myšák, a to aj napriek prísne nastaveným opatreniam. Spočiatku si nevedel predstaviť, ako budú v praxi fungovať. „Každý deň sme potrebovali PCR test, boli dve aplikácie, ktoré nás sledovali. Musel sme do nich vypisovať náš zdravotný stav. Povedali nám, že ak by niekto pozitívny okolo nás prešiel a aplikácia to zaznamená, automaticky ideme aj my do karantény. Bolo to dosť drsné, ale Japonci to zvládli vynikajúco,“ hodnotí. „Autobusy chodili na športoviská skoro stále, asi každých 15 minút. Kedykoľvek sme prišli, nemuseli sme čakať na slnku,“ dodáva Myšák.

Ak sa aj nejaký problém vyskytol, snažili sa ho podľa Erika Vlčeka čo najrýchlejšie vyriešiť. „Ak bolo málo autobusov a bol väčší záujem, okamžite pristavili ďalšie, nemuseli sme dlho čakať na nepríjemnom a horúcom slnku. Všade bolo dostatok ľadu a pitia. V ničom sme nepociťovali nedostatky,“ povedal.

Keď sa aj športovcovi ťažko dýcha…

Klimatické podmienky výkon našich vodákov neovplyvnili. Vedeli, do čoho idú, a podľa toho sa vopred zariadili. „Už doma sme sa na to pripravovali, trénovali sme vo vlhkom prostredí. Mali sme dostatočný čas na prípravu aj priamo na mieste. Na náš výkon sme boli optimálne a dobre pripravení,“ sumarizuje Erik Vlček.

Náročné to však mali zo začiatku, kým si na miestne horúčavy spojené s vysokou vlhkosťou zvykli. „Museli sme tam byť veľmi dlho, aby sme si na to úplne zvykli a cítili sa prirodzene. Prvé dva týždne boli ťažké, trochu sme sa pohli a hneď sme boli zadýchaní. Nevedel som si predstaviť, ako by som vôbec mohol pretekať, keby sme pricestovali iba pár dní pred štartom, takže som rád, že sme tam boli skôr a pripravili sa na to,“ vraví Denis Myšák.

Či sa štvorkajak predstaví na 500-metrovej trati v rovnakom zložení aj o tri roky na olympiáde v Paríži, zatiaľ nevieme. Samuel Baláž však s úsmevom hovorí, že svoju účasť vo francúzskej metropole vidí reálne. „Prípravu beriem po častiach, po krokoch až k Parížu. Vždy to je o zvládnutí jesennej, zimnej a jarnej prípravy, odpretekať domácu kvalifikáciu a potom sa veziete už celú sezónu. Aby som mohol myslieť na Paríž, potrebujem splniť ešte veľa krokov,“ dodáva už s plnou vážnosťou.

Výzvy do budúcnosti: nový kanál i výchova detí

Erik Vlček smerom do budúcnosti rýchlostnej kanoistiky poukazuje aj na veci, ktoré by sa mali zlepšiť. „My by sme boli veľmi radi, keby nám konečne dobudovali regulárny kanál, kde by sa dali organizovať preteky na vysokej úrovni, kde by sme sa aj my cítili naozaj dobre a nemuseli cestovať na sústredenia. Keby sme mali takúto dráhu, viac ľudí a klubov, mohli by sme mať skvelé výsledky. Vždy je čo zlepšovať,“ poznamenal.

Rezervy vidí aj vedúci našej výpravy v Tokiu Roman Buček, ktorý je zároveň športovým riaditeľom Slovenského olympijského a športového výboru. Je to podľa neho otázka na viacero subjektov. „Ak ideme od počiatku kontaktu detí so športom, vo verejnosti zaznieva fakt, že je málo hodín telesnej výchovy v školách. Je tu aj určitá konkurencia záujmov, ktorá sa nedá prehliadnuť. Šport je taká náročná záľuba, že si vyžaduje celého človeka už od mladého veku. Sami vieme, že tých záujmov a lákadiel na zábavu je veľmi veľa. V tomto zohrávajú veľkú úlohu aj rodičia,“ apeluje Buček, podľa ktorého by mali rodičia viesť svoje deti nielen k rekreačnému, ale aj vrcholovému športu.

„Iba“ štyri, ale poctivé

So ziskom štyroch medailí je Roman Buček spokojný. Zároveň pripomína, že od zisku ďalších nemali niektorí športovci ďaleko. „Medaila v dvojitom trape by bola piata, možno Maťo Beňuš, od ktorého ju viacerí očakávali, keďže mal striebro v Riu, možno Danka Barteková, ktorá bola dobre naladená a nedávno mala veľmi dobré výsledky, či už na Majstrovstvách Európy, alebo na iných vrcholových súťažiach. Reálne tých šancí získať viac medailí bolo viac, máme tieto štyri, ale myslím si, že sú poctivé a veľmi krásne,“ zhodnotil šéf našej výpravy.