Spoločnosť

Šéf advokátskej komory Viliam Karas: Prvé zamestnanie som si hľadal sám, každé ďalšie už prišlo samo (1)

Od tohto roka stojí na čele Slovenskej advokátskej komory, okrem toho už roky vedie vlastnú advokátsku kanceláriu Maple&Fish. Je tiež manželom a otcom štyroch synov a od svojich tínedžerských rokov má blízko k Hnutiu fokoláre. Viliamovi Karasovi sa profesijne darí aj vďaka dobrým priateľom a rodine. Cesta za zvoleným zamestnaním i manželským životom však nebola úplne jednoduchá. Vyžadovala si najprv vzťah na diaľku, neskôr odvážne a neisté podnikateľské rozhodnutia, zvládnutie neľahkej finančnej situácie v rodine a tiež boj s manželkinou vážnou chorobou.

Pamätám si, že mi nosili uvarenú večeru pre chalanov, keď som bol s nimi doma a manželka bola v nemocnici. Máme šťastie na veľkú sieť našich blízkych, ktorí nás podržali. Bolo to stretnutie s hrozbou smrti, to treba objektívne povedať,“ spomína si na minulosť v prvej časti rozhovoru pre nm.sk.

Snívali ste o práci advokáta už v detstve alebo mladosti?

Vôbec nie. Môj otec je veterinárny lekár, čiže aj sám seba som skôr videl ako lekára. Otec sníval, že by som mohol byť kardiochirurgom. Vyhranenú predstavu o svojom budúcom zamestnaní som nemal. Počas štúdia na gymnáziu som bol veľmi aktívny v rôznych mimoškolských aktivitách a vedel som, že ma baví práca s ľuďmi. Chcel som mať takú prácu, ktorá bude ľuďom slúžiť a pomáhať, v ktorej budem vedieť byť pridanou hodnotou. Na konci dňa, keď som sa rozhodoval medzi lekárskou a právnickou fakultou, som si to vyhodnotil tak, že ako právnik budem možno väčším prínosom pre spoločnosť.

Profesií, ktorými sa dá pomáhať, je veľmi veľa. Prečo zvíťazilo právo?

Možno aj preto, že čo sa týka predmetov, bola mi vždy blízka história, dejiny, filozofia a spoločenské vedy. To ma bavilo, hltal som to. Na druhej strane som sa venoval biologickým seminárom, písal som seminárnu prácu o včelách, chodil som na biologické olympiády, čiže aj tým smerom sa dalo ísť, ale bližšie mi boli humanitné smery. Právo vtedy „bežalo“, čiže som to chcel skúsiť, či to dokážem.

Už ako študent som mal možnosť zakúsiť aj prácu na úrade vlády, aj v súkromnej advokátskej kancelárii.

Kedy ste nastúpili na štúdium práva?

V roku 1994.

Už vtedy bolo právo „in“?

Áno, veľmi. Vtedy prijali každého desiateho. Záujem ďaleko presahoval možnosti. Niekto tomu pripisuje aj dnešné problémy – veľká časť šikovných mladých ľudí končila právo a nie technické smery, čiže posúvali sa dopredu skôr rôzne právnické konštrukcie než technické riešenia.

Popri vysokoškolskom štúdiu si zvyknú študenti hľadať prax alebo si zakladajú prvé firmy. Bolo to takto aj u vás?

Najprv som neuvažoval o tom, že by som mal pracovať, venoval som sa hlavne mimoškolským a mládežníckym aktivitám. No asi v druhom, treťom ročníku začal ten tlak rásť vďaka spolužiakom, ktorí zrazu chodili v kravate do kancelárie. Uvedomil som si, že ak by som nemal takú pracovnú skúsenosť, bol by to pre mňa hendikep. Aj vďaka znalosti talianskeho jazyka som sa veľmi rýchlo dostal ako študent do jednej z väčších bratislavských kancelárií, kde som začal praxovať.

Jedna z mojich vyučujúcich mi potom ponúkla prácu na úrade vlády, kde sa otváral Inštitút pre aproximáciu práva. Pripravovali sa prístupové rokovania do Európskej únie. Už ako študent som teda mal možnosť zakúsiť aj prácu na úrade vlády, aj v súkromnej advokátskej kancelárii. Bola to nezabudnuteľná skúsenosť. Tým, že som ovládal jazyk, bol som hneď hodený do vody, musel som riešiť konkrétne kauzy. Nerobil som len administratívu, ale mal som pridelené aj konkrétne spisy a nebolo ich málo. Trvalo mi dni, kým som to prelúskal a pochopil, o čo vôbec ide.

Dnes by ste to mali za chvíľu, nie?

Možno (úsmev). Človek sa učí analyticky myslieť a rozlíšiť, čo má väčšiu pridanú hodnotu a čo nie.

Spomenuli ste, že ste sa počas štúdia venovali mládežníckym aktivitám. Akým?

Bol som a stále som aktívny v Hnutí fokoláre. Už v 15 rokoch som spoznal hnutie gen, medzinárodné hnutie mladých, ktorí sa snažia pracovať pre jednotu vo svete. To bola myšlienka, ktorá ma nadchla, ktorá presahovala hranice krajiny. Dokonca som mal možnosť stráviť pol roka na pobyte v Loppiane, našom medzinárodnom mestečku v Taliansku. Pre môj život a hodnotové nastavenie to znamenalo veľmi veľa. Stretol som tam ľudí z iných krajín, iných vierovyznaní. Tam som pochopil mieru komplexnosti globálnej dediny, ľudskej spoločnosti. Napriek odlišnosti jazykov a krajín od Ázie až po Južnú Ameriku to bolo pre mňa ako mladého človeka prínosom. Mať takúto možnosť je nenahraditeľná skúsenosť a myslím si, že to ovplyvnilo aj to, ako dnes pozerám na ľudí.

blank

Mysleli ste už v tom čase na to, že by ste si chceli založiť rodinu?

Áno, už vtedy som poznal moju neskoršiu manželku, s ktorou máme dnes štyri deti. Boli sme spolužiaci na gymnáziu a počas vysokej školy sme začali spolu chodiť. Celú vysokú školu som prežil vo vzťahu, aj keď na diaľku – ona študovala v Prešove, ja v Bratislave. Bolo to náročnejšie chodenie, ale o to krajšie boli okamihy, keď sme boli spolu.

Ako dlho ste spolu chodili a kedy ste sa vzali?

Chodili sme spolu od osemnástky. Pamätám si, že som robil všetko pre to, aby som čím skôr dokončil školu, aby som mohol ísť čo najskôr na vojnu, aby sme sa mohli zobrať (úsmev). Pospájal som si všetky študijné bloky, ktoré sa dali, a fakultu som absolvoval za štyri a pol roka, z toho pol roka som bol v zahraničí. Hneď ako som dokončil štúdium, sám som dobrovoľne požiadal, či by ma nemohli povolať na vojnu čo najskôr. Do dvoch mesiacov mi prišiel povolávací rozkaz. Odslúžil som si vojenskú službu a potom sme sa vzali. Mal som 24 rokov.

Keď už bolo jasné, že sa to nebude dať zvládnuť, manželka si našla prácu, mne zvýšili plat.

Aké boli začiatky vášho manželského života?

Pre manželku bol najväčší šok prísť do veľkého mesta. Bolo to pre ňu nové prostredie, kde nemala priateľov, prirodzené väzby, čiže nebolo to jednoduché. Boli sme odkázaní viac-menej sami na seba, aj keď spoločenstvo tu bolo. Náročné tiež bolo, že sme nemali vlastné bývanie, bývali sme v nájmoch, sťahovali sme sa asi šesťkrát v priebehu troch rokov. Bývali sme vo všetkých možných častiach Bratislavy, ako sa dalo.

Keď sme čakali nášho prvého syna, mesiac pred pôrodom nám dali výpoveď z nájmu, museli sme si hľadať iný a opäť sa sťahovať. V začiatkoch bolo náročné aj to, že manželka si nejaký čas nevedela nájsť prácu, čiže sme žili len z mojej koncipientskej gáže, ktorá kryla akurát sumu nášho mesačného nájmu. V prvých mesiacoch sme míňali študentské úspory z brigád a svadobné dary. Prozreteľnosť sa však starala. Keď už bolo jasné, že sa to nebude dať zvládnuť, manželka si našla prácu, mne zvýšili plat. Potom som zmenil zamestnanie, dostal som dvojnásobnú mzdu a už to potom išlo.

S odstupom času však musím povedať, že sme robili krok do prázdna. Keď sme sa zobrali, nemali sme nič garantované. Dnes chce mať človek všetko nastavené a isté. My sme nemali ani bývanie, ani sme dlho neplnili podmienky na poskytnutie hypotéky. Žili sme z mesiaca na mesiac, ale boli sme šťastní, že sme spolu a že sme sa vzali.

Za týchto podmienok ste plánovali viac detí? Máte dnes štyri.

Nikdy sme si nehovorili, koľko detí chceme mať. Na začiatku sme boli radi, že sa vôbec narodilo prvé, prišlo až v treťom roku nášho manželstva. Mali sme z neho obrovskú radosť. Potom prišli dvojičky a potom ešte náš najmladší. Potom sme už zo zdravotných dôvodov nemohli mať deti, lebo manželka vážne ochorela.

Čo vám vtedy pomohlo po ľudskej stránke?

Obrovská podpora rodiny, komunity a všetkých naokolo. Pamätám si, že mi nosili uvarenú večeru pre chalanov, keď som bol s nimi doma a manželka bola v nemocnici. Máme šťastie na veľkú sieť našich blízkych, ktorí nás podržali. Bolo to stretnutie s hrozbou smrti, to treba objektívne povedať. Osobitne pre manželku to nebolo jednoduché. Navyše je tam vysoká pravdepodobnosť návratu, takže každá návšteva lekára je s nádychom.

blank

Vráťme sa k vašim deťom. Koľko majú rokov?

Najstarší syn mal nedávno 18 rokov, takže ma už vozí v aute, máme šoféra. Dvojičky majú 16 a najmenší má sedem.

Sú to super chalani. Obrovská energia, veľa testosterónu, zjedia všetko, čo je doma. Traja sú už vyšší ako ja. Keď niekam s nimi idem, mám osobnú ochranku. Sú nielen vyšší, ale aj silnejší než ja, starší ma už pretlačí v páke.

Prejdime teraz do pracovnej sféry. Čo považujete za vaše prvé vážne zamestnanie?

To bolo to, čo som spomínal, keď som ako študent začal pracovať v advokátskej kancelárii. Už vtedy som to bral veľmi vážne. Bol som dochvíľny, prežíval som to. Chodil som do práce v kravate, lebo sa to vyžadovalo. Bola to súčasť firemnej kultúry.

Ako sa vaša profesionálna kariéra uberala ďalej?

Moje pracovné príležitosti vnímam ako zlatú niť. Práca si ma vždy nejako našla. Prvé zamestnanie som si aktívne hľadal sám, každé ďalšie už prišlo samo.

Vďaka kontaktom, ktoré ste už mali?

Vďaka širokej sieti priateľov. Známa mi povedala, že niekto hľadá právnika, či by som nechcel. Potom ma už oslovovali personálne agentúry. Ponúkali mi aj prácu pre veľké finančné skupiny, ale odmietol som, chcel som sa venovať vyslovene profesii a nerobiť v špekulatívnych obchodoch, na ktoré som mal svoj názor.

Vnímali ste, že musíte na sebe neustále pracovať, vzdelávať sa, aby ste držali krok?

To je tá krása, ale aj náročnosť našej práce – tu sa nedá vypnúť. Niečo sa viete naučiť, ale je to potrebné neustále aktualizovať. Všetko sa mení. Žijeme v takej rýchlej dobe, osobitne v legislatíve, že to je pre jedného človeka skoro nezvládnuteľné, aj keď je profesionál ako ja. Musíme sa špecializovať, pracovať s novými technológiami. Je to ťažká práca.

Keď sme oznámili priateľom, že chceme otvoriť kanceláriu, začali si sami objednávať služby, len aby nám pomohli.

Rozprávame sa vo vašej vlastnej advokátskej kancelárii. Ako sa vám ju podarilo založiť a vybudovať?

Firmu sme založili v roku 2007 s mojím bývalým spoločníkom. Myslím si, že bez neho by som nemal odvahu založiť si vlastnú kanceláriu. On bol ten odvážny a aj starší, skúsenejší.

On vás „nakopol“?

On ma nakopol, povedal, aby sme to skúsili. Pamätám si, že sme si sadli s tým, že dáme dokopy nejakú sumu ako vstupný kapitál, a keď ju minieme, tak to zavrieme. No do dvoch, troch mesiacov sa nám tá suma vrátila a začali sme zarábať.

Keď sme oznámili priateľom, že chceme otvoriť kanceláriu, začali si sami objednávať služby, len aby nám pomohli. Mám podozrenie, že jeden z nich, ktorý si objednal relatívne drahú analýzu, to urobil preto, lebo nám chcel pomôcť. Stretli sme sa s obrovskou dobrou vôľou.

Kanceláriu sme otvárali v čase vrcholiacej ekonomickej a finančnej krízy, mnoho podnikov bolo v kríze, čiže to bolo bláznovstvo zakladať si kanceláriu v tejto neistote. Nemali sme žiadne garancie.

Prečo ste do toho šli aj za týchto podmienok?

Verili sme si. Vedeli sme, že to vieme robiť a chceme to skúsiť. Mali sme za sebou veľmi ťažkých sedem rokov práce, kde sme robili na obrovských transakciách, privatizáciách, nadnárodných fúziách. Prešli sme tŕnistou cestou všetkých možných druhov transakcií, čiže sme sa nebáli, že by sme to nevedeli robiť, skôr sme nevedeli, či budú klienti.

S kolegom sme mali jasnú dohodu, že ideme v rámci etických a advokátskych štandardov, ktoré hovoria, že advokát nesmie platiť za sprostredkovanie klienta žiadnu províziu. Čiže nesmie získavať mandáty pofidérnym spôsobom, je to v rozpore s advokátskou etikou. Toho sme sa držali a o to ťažšiu cestu sme mali presadiť sa.

Foto: nm.sk/Július Kotus

Prečítajte si aj druhú časť rozhovoru, v ktorej sa dozviete:

  • ako sa advokátskej kancelárii Viliama Karasa darí dnes a prečo poskytuje niektoré služby aj zadarmo
  • vďaka čomu ho peniaze neovládajú
  • prečo prijal funkciu predsedu Slovenskej advokátskej komory, aj keď mu to pridalo na práci

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Od Európy po USA, trestuhodná migračná politika

Francesca Cabibbo

Výber NM: Poľský premiér vyzval lídrov Európskej únie na „otvorenie dialógu“ o reforme Únie

Michal Lukáč

Za hlinený dukát dostanú ľudia bez domova jedlo v siedmich slovenských mestách

redakcia nm

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies