Krása výchovy Rodina

Ako viesť k modlitbe v ranom detstve?

Zdroj: Pexels

Posvätno v nás treba rozvíjať a modlitba je tou základnou obživou. Preto máme deťom pomáhať, aby sa živili „duchovným mliekom“ (porov. 1 Pt 2, 1 – 8).
V tomto článku sa budeme venovať trom témam:
1. Prečo sa modliť
2. Kedy sa modliť
3. Ako sa modliť

1. Prečo sa modliť? 

Úlohou kresťana je počúvať vnútorný hlas.

Svätý Serafim Sarovský (1754 – 1833), veľký mystik a pravoslávny svätec, povedal: „Úlohou kresťana je mať Ducha Svätého.“ Tu je teda srdce modlitby, ústredný bod celej náboženskej výchovy: pripraviť dušu tak, aby mohol pôsobiť Duch Svätý. Pretože Duch Svätý tým, že je láska, prichádza tam, kde je láska, potreba, prosba, pokora. Ježiš nás pozýva, aby sme počúvali Pastiera, jeho hlas. Ako však možno mať dušu pripravenú, otvorenú pre zachytenie tajomstva, hlasu? Treba sa v tom cvičiť a chcieť. Túto vôľu byť s Bohom je potrebné pestovať.
Veľkou pomocou je samotná skutočnosť, že v každom človeku je už prítomná túžba po Bohu. Tú však treba kultivovať, rozvíjať s prihliadnutím na ľudský rozmer každého človeka a najmä dieťaťa. Ako to robiť, akú metódu použiť?
Prichádza mi na myseľ pelikán. Pelikán je vták, ktorý koná osobitým spôsobom: vzlietne vysoko, a keď uvidí ryby v mori, uloví ich, požuje, potom sa vráti k mláďatkám a dá im rozdrvenú potravu, aby ju boli schopné zjesť. Takto by si mal počínať každý veriaci rodič alebo pedagóg. Žiť podľa evanjelia, Slova, a odovzdávať ho deťom s ohľadom na ich vek a spôsob myslenia. Vieme, že evanjelium (to sú tie ryby) je pravdivé, je potravou pre náš duchovný život, a aby sme ho pochopili, je potrebné podľa neho žiť. A treba o ňom vydávať svedectvo.
Potom, čo sme sa na osobu pozreli ako na „náboženskú bytosť“ a „na stvorenie v modlitbe“, po stručnom opise charakteristík vývinu dieťaťa a etapy detstva, sa pozrieme na to, akým spôsobom sa môžeme s deťmi modliť. Vieme, že existuje veľa rôznych, určite veľmi dobrých prístupov, takže sa pokúsime naznačiť iba niekoľko návrhov rešpektujúcich svet dieťaťa. Cieľom je, aby dieťa vnímalo, že modlitba je čosi prirodzené, krásne a radostné. Čo môžeme urobiť, aby dieťa modlitbu takto vnímalo?

Žiť podľa evanjelia, Slova, a odovzdávať ho deťom s ohľadom na ich vek a spôsob myslenia.

Zo strany rodičov či pedagógov sú potrebné dva prístupy, vďaka ktorým sa modlitba pre deti stane niečím dôležitým a motivujúcim:
– decentralizácia
– zjednodušenie

Decentralizácia
Aby dospelí dokázali pochopiť osobnosť dieťaťa, je potrebná skutočná decentralizácia ich konania voči dieťaťu. Rodič alebo pedagóg sa preto musí „vcítiť do kože dieťaťa“ a pokúsiť sa vidieť veci tak, ako ich vníma ono. Vďaka tomu dieťa pochopí, že vyslovená modlitba nie je len súbor slov, ale týka sa ho osobne, jeho podstaty. Takto si dieťa môže modlitbu viac zvnútorniť. Decentralizácia pomáha štruktúrovať chvíle modlitby v plnom rešpektovaní času, keď sa s dieťaťom modlíme, a spôsobu, akým sa rozpráva s Bohom.

Zjednodušenie
Slová, ktoré ako dospelí vyslovujeme, by mali byť zrozumiteľné. Modlitbu je teda potrebné odriekať pomaly a niekedy ju aj vysvetliť. Dávajme si však pozor, aby sme nečakali, že dieťa všetkému porozumie. Neraz skutočne nechápe celý význam, ale na tom nezáleží. Rodičia a pedagógovia vedia, že v dieťati prebýva Duch, ktorý ho osvieti a poučí o zmysle zážitku, ktorý počas modlitby prežíva. Dieťaťu tiež vysvetlíme, že v jeho srdci je prítomný Ježišov hlas, ktorý sa mu prihovára. Cez zjednodušenie dieťa ľahšie pochopí, „ako sa modliť“.

2. Kedy sa modliť?

Všetci vieme, že život každého dieťaťa tvoria veľmi konkrétne činnosti: vstane, oblečie sa, naraňajkuje, ide do škôlky, potom obeduje, večeria a napokon ide spať. Všetky tieto aktivity si postupne osvojuje, až sa preňho stávajú návykom a pomáhajú mu organizovať si čas. Takto časom získava kontrolu nad samým sebou a nad realitou. Táto skutočnosť je vlastná všetkým deťom. Na základe toho preto môžeme jednoducho povedať: opakovanie, rituály a symboly sú vhodné pre každé dieťa.

blank
Zdroj: Pexels

Pokúsme sa prehĺbiť tieto tri charakteristiky:

• Rituál: je prejavom zvyku, ktorý nám pomáha zapamätať si niečo známe. Obrad sa používa jednak pri krásnych veciach (pomyslime na liturgiu, ktorá nám pripomína Ježišovo umučenie a zmŕtvychvstanie), ale môže človeku pomôcť aj pri ochrane pred strachom. Deti vkladajú časť svojho strachu do rituálu, to znamená do známych činností. Strach z neznámeho, z toho, čo bude ďalej, je typický pre deti, ktoré na rozdiel od dospelých ešte nemajú skúsenosti.

• Opakovanie: opakovanie, teda vykonávanie tých istých vecí, podporuje porozumenie, učenie a rozvíja pamäť. Opakovanie rovnakých činností má teda funkciu upokojiť, vedie k chápaniu a v budúcnosti k zvnútorneniu.

• Symbol: symbol má zástupnú funkciu, je náhradou niečoho. Symbol pomáha spojiť si objekt, ktorý nie je prítomný, s tým, čo máme pred sebou. Pre dieťa to môže byť napríklad plyšová hračka, ktorá mu má pripomínať mamu. Uvidíme, že v prípade modlitby symbol pomôže prepojiť ideu a predstavivosť s niečím konkrétnym a so zážitkom, imaginárne s realitou, transcendentné s niečím podstatným.

Deň sa začína a završuje modlitbou. Modlitbou tiež ďakujeme za jedlo a telesný život a zverujeme Ježišovi všetkých ľudí.

Prenesme teraz tieto vlastnosti do reality, aby sme vstúpili do sveta dieťaťa a pomohli mu objaviť radosť z modlitby.

Modlitba vždy v rovnakom čase: poznačiť deň modlitbou je zásadné. Ak sa to dá, je dobré modliť sa s dieťaťom vždy v rovnakom čase, teda ráno, pred obedom, pred večerou a večer pred spaním. Osobitne by sme počas dňa mali dbať na tieto štyri okamihy strávené v modlitbe s dieťaťom. Deň sa začína a završuje modlitbou. Modlitbou tiež ďakujeme za jedlo a telesný život a zverujeme Ježišovi všetkých ľudí.
Aj v materskej škole môže byť čas štruktúrovaný pomocou chvíľ modlitby, ako napríklad ráno pred začatím rôznych aktivít, pred obedom a na konci pred odchodom zo škôlky. Škola a rodina sa tak cez výchovu k posvätnu podieľajú na tej najkrajšej skúsenosti, ktorú deti môžu zažívať.

Nedeľa – špeciálny deň Ježiša: Účasť na svätej omši je ďalším dôležitým momentom pre život osobnej a predovšetkým komunitnej modlitby, pre pochopenie modlitby v jej rozmere spoločenstva, ľudu, ktorý spája Ježišova láska. Samozrejme, je dobré zvážiť spôsob slávenia svätej omše, zvoliť formu vhodnú aj pre deti.

Deň narodenín: treba poznamenať, že my kresťania neraz zabúdame na modlitbu v deň narodenín. Práve v tento deň by sme mali špeciálne pamätať na poďakovanie Bohu za dar života. Krásne je pomodliť sa ešte pred narodeninovou oslavou a spoločne ďakovať Bohu za všetky dary.

Deň menín: netreba zabúdať ani na meninový deň, zvyčajne deň svätého, ktorého meno nesie naše dieťa, a modliť sa, aby sme sa dali viesť jeho príkladom. Aké je dôležité rozprávať dieťaťu o svätých, ktorí nás predchádzali a ktorí nás naďalej chránia!

Deň krstu: Žiaľ, málokto sa zvykne modliť a oslavovať pri príležitosti výročia krstu. V skutočnosti je to vážny nedostatok. Vďaka krstu nám bol zotretý dedičný hriech a v ňom sme sa znovuzrodili.

3. Ako sa modliť?

Neexistuje jeden spôsob, ako sa modliť, aj keď cieľ je spoločný pre všetky kultúry. Modliť sa znamená snažiť sa dostať do kontaktu s posvätnom, nadprirodzenom, Duchom, ktorý je pre nás kresťanov Ježišovým Duchom. Je to je Ježiš-Osoba, ktorá je treťou osobou Trojice, ktorou je Boh. Dieťa vníma rodiča či pedagóga ako vzor. Preto pri náboženskej výchove treba pamätať na to, že dieťa v nás hľadá príklad. Položte si teda otázku, ako nás vidí.

Ponúkam zopár podnetov:

• Pokľaknúť si: pokľaknutie je spôsob, akým sa staviame pred Boha, je vyjadrením toho, že uznávame Boží majestát. Je to znak pokory stvorenia pred svojím Stvoriteľom. Úprimnej pokory, ktorá vôbec nie je potretím samého seba, ale znakom vďačnosti za dar života. Ak dieťa vidí svojich rodičov pri modlitbe kľačať, dokáže pochopiť, že Boh je veľký a dôležitý.

• Zavrieť oči: so zavretými očami sa dá lepšie sústrediť. Keď zavrieme oči, akoby sme zatiahli žalúzie pred vonkajším svetom, aby sme si mohli otvoriť srdce a dušu. Oči sú zatvorené, aby sme lepšie videli Ježišovo svetlo a lepšie počuli jeho hlas. Zatvoríme oči, aby sme vstúpili do svojho vnútra a objavili hlasy a myšlienky, ktoré by sme inak nemohli pochopiť. Pre dieťa je to všetko spočiatku zvláštne, pretože sa zvyčajne bojí tmy, ale potom, keď začne napodobňovať svojich rodičov a dá sa nimi viesť, začne chápať to, čo predtým vnímalo iba intuíciou: vnútorný svet. Na začiatku je to hra, ktorá ho pomaly vedie k intimite a k svetu nadprirodzena.

• Chytiť sa za ruky: cez toto gesto môžeme zdôrazniť bratstvo prítomné v modlitbe. Bratský vzťah s ľuďmi, ktorí sú v chráme, ale aj s inými priateľmi, jednoducho tam, kde sa zídu ľudia, s ktorými sa môžeme modliť. V očiach dieťaťa je to čosi veľmi pekné a radostné, čo mu umožňuje pochopiť hodnotu priateľstva a krásu toho, že sme spolu.

• Modliť sa so založenými alebo otvorenými rukami na znak ponuky: týmto gestom lepšie zdôrazníme, čo robíme. Zložené ruky pomáhajú dieťaťu pochopiť, že nejde o hocijaké rozprávanie, ale o rozhovor s Bohom. Ruky teda skladáme ako prejav lásky a radosti z jeho prítomnosti, alebo ich otvárame na znak toho, že mu chceme ponúknuť samých seba a celý svoj život.

• Vytvoriť kruh, mať pred sebou obrázok, vnútorne sa sústrediť na tichom mieste. Všetky tieto spôsoby v nás evokujú prítomnosť lásky a pripomínajú nám, že robíme niečo dôležité. Počas dňa zvyčajne niet veľa priestoru na stíšenie. Dieťaťu však tieto chvíle pripomínajú Boží oltár, miesto, kde sa sprítomňuje Ježiš.

Modliť sa znamená snažiť sa dostať do kontaktu s posvätnom, nadprirodzenom, Duchom, ktorý je pre nás kresťanov Ježišovým Duchom.

Na záver uvádzam krátku esej francúzskeho speváka a skladateľa P. Duvala, ktorý rozpráva o svojom náboženskom vnímaní v detstve a na našej ceste nám môže poslúžiť ako istý vzor.

„U nás doma nemalo náboženstvo žiadny slávnostný charakter, každý deň sme len spoločne odriekali večernú modlitbu. Postoj, ktorý však zaujal môj otec, sa mi navždy uložil v pamäti. Vracal sa unavený z práce na poli s veľkou nošou dreva na pleciach. Po večeri si kľakol na zem, lakte si oprel o stoličku a hlavu si vložil do dlaní. Nepozeral sa na nás, kľačal bez pohybu a bez najmenšej známky netrpezlivosti. A mne zišlo na um: ,Môj otec, ktorý je taký silný, ktorý sa stará o dom, ktorý vie, ako viesť voly, ktorý sa neskloní ani pred richtárom, sa pred Bohom stáva dieťaťom. Ako sa len zmení jeho vzhľad, keď s ním začne hovoriť! To musí byť veľmi veľký Boh, ak pred ním kľačí môj otec! Musí však byť aj veľmi dobrý, ak s ním dokáže hovoriť bez toho, aby sa čo i len prezliekol!’ Naopak, svoju matku som nikdy nevidel kľačať. Na to bola večer príliš unavená. Sedela medzi nami a v náručí držala najmladšieho bračeka. Hľadela na nás, ale nič nepovedala. Ani nemukla, aj keď ju malí vyrušovali, dokonca ani vtedy, keď nad domom zúrila búrka alebo mačka niečo vyparatila. A pomyslel som si: ,Boh musí byť veľmi jednoduchý, ak s ním možno hovoriť s dieťaťom v náručí a mať na sebe zásteru. A musí byť tiež ktosi veľmi dôležitý, ak si moja mama počas rozhovoru s ním nevšíma ani mačku, ani búrku.’ Ruky môjho otca a pery mojej matky ma naučili oveľa viac ako katechizmus.“

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Dieťa v materskej škole (prvá časť)

Ezio Aceti

Výzva na dialóg medzi rodičmi a deťmi

Chiara Spatola

„Stratiť“ čas pre dieťa

Katarína Jančišinová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies