Stĺpčeky

V jednoduchosti je krása

Ani neviem, ako začať. Je to môj absolútne prvý stĺpček, ktorý píšem. Poprosila ma oň redakcia Nového Mesta a ja som s radosťou túto ponuku prijal. Až teraz si vlastne uvedomujem, do čoho som vkročil a cítim obrovský rešpekt pred čitateľmi a pred tým, o čom budem písať.

Foto Flickr/ Vincente Villamon
Foto Flickr/ Vincente Villamon

Po prvé: nie som spisovateľ ani novinár a nemyslím si, že mám nejaký výnimočný talent na písanie. Ale keď sa ma opýtali, či by som nechcel niečo napísať o mojom živote a skúsenostiach v Rusku, cítil som, že sa ma to nepýtal len brat či sestra, ale cez nich sám Nebeský Otec. A preto ten rešpekt.

Priznám sa, že je mi ťažko písať niečo osobné nevediac, komu konkrétne píšem, alebo kto to bude čítať. Rád rozprávam príbehy blízkym a známym, s ktorými zdieľam niečo spoločné.

Ach, prepáčte mi, ale ani som sa nepredstavil?! Teraz, keď mnohí fandíme zhromaždeniam Za slušné Slovensko, mal by som ísť príkladom aj ja, teda byť slušný a pekne sa predstaviť.

Mal som 14 rokov, keď mi môj kamarát Milan porozprával prvýkrát o ľuďoch, ktorí sa snažia žiť naplno podľa evanjelia a navzájom si pomáhajú tak duchovne ako aj hmotne podľa vzoru prvých kresťanov.

Volám sa Marcel a pochádzam z obce Kurima, ktorá leží neďaleko pekného stredovekého mesta Bardejova. Moja rodina mi darovala to najcennejšie, čo zdravá rodinka môže dať, a to kopec lásky, pocit domova a hlavne hlbokú vieru. A na tejto skale sa už dalo postaviť niečo solídne. Nejaký duchovný hrad, podobný tým pekným slovenským hradom.

Mal som 14 rokov, keď mi môj kamarát Milan porozprával prvýkrát o ľuďoch, ktorí sa snažia žiť naplno podľa evanjelia a navzájom si pomáhajú tak duchovne ako aj hmotne podľa vzoru prvých kresťanov. Moja zvedavosť a hlad po niečom silne duchovnom spôsobilo, že od tejto cesty v Hnutí fokoláre som už nikdy neodišiel a do týchto dní stále kráčam. S radosťou a vďakou! Tieto cesty ma ako mladého človeka zaviedli na štyri roky do Talianska, potom na jedenásť rokov do Poľska, potom som sa vrátil na desať rokov na Slovensko a aktuálne som už piaty rok v Rusku a konkrétne v Moskve. Žijem v mužskej komunite Diela Máriinho osôb zasvätených Bohu. Už to tu takto ťahám pekných 28 rokov.

Ešte vám predstavím mojich spolubračekov. Sú naozaj skvelí a sú to ozajstní bratia s veľkým B. Máme sa veľmi radi.

Len lásku žitú konkrétne tu na zemi si prinesieme so sebou tam hore a nič iné.

A sme si stále vedomí, že každú chvíľu nás môžu znova poslať do rôznych kútov sveta. Ale ta ozajstná láska s ním, s Ježišom, medzi nami /kde sú dvaja alebo traja, zhromaždený v mojom mene, tam som ja prítomný/ zostane už navždy! Len lásku žitú konkrétne tu na zemi si prinesieme so sebou tam hore a nič iné.

To som celý ja, znova som sa rozpísal a predsa som vám chcel predstaviť mojich spolubratov. Takže v mojej komunite fokoláre v Moskve sme títo šuhaji: Sergej z Ruska, Vytautas z Litvy, Dominik z Rakúska, Miguel z Mexika, Giovanni z Talianska, Anatolij z Ruska a ja Slovák ako repa.

Myslím, že na úvod a ako prvý môj stĺpček to hádam aj stačí. Prosili ma, aby som napísal tie rôzne dennodenné skúsenosti, ktoré prežívam a o ktoré som sa cez WhatsApp po telefóne, alebo cez mail, delil s blízkymi. Stále mi opakovali: napíš to. Pokúsim sa. Budú to obyčajné a jednoduché veci, ale v jednoduchosti je krása.

Súvisiace články

Abeceda misionára

Peter Fidermak

Venované ekumenizmu

Terézia Lenczová

Prečo Rakúšanka ostala žiť na Slovensku

Marika Bacher

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies