Stĺpčeky

V jednoduchosti je krása

Ani neviem, ako začať. Je to môj absolútne prvý stĺpček, ktorý píšem. Poprosila ma oň redakcia Nového Mesta a ja som s radosťou túto ponuku prijal. Až teraz si vlastne uvedomujem, do čoho som vkročil a cítim obrovský rešpekt pred čitateľmi a pred tým, o čom budem písať.

Foto Flickr/ Vincente Villamon
Foto Flickr/ Vincente Villamon

Po prvé: nie som spisovateľ ani novinár a nemyslím si, že mám nejaký výnimočný talent na písanie. Ale keď sa ma opýtali, či by som nechcel niečo napísať o mojom živote a skúsenostiach v Rusku, cítil som, že sa ma to nepýtal len brat či sestra, ale cez nich sám Nebeský Otec. A preto ten rešpekt.

Priznám sa, že je mi ťažko písať niečo osobné nevediac, komu konkrétne píšem, alebo kto to bude čítať. Rád rozprávam príbehy blízkym a známym, s ktorými zdieľam niečo spoločné.

Ach, prepáčte mi, ale ani som sa nepredstavil?! Teraz, keď mnohí fandíme zhromaždeniam Za slušné Slovensko, mal by som ísť príkladom aj ja, teda byť slušný a pekne sa predstaviť.

Mal som 14 rokov, keď mi môj kamarát Milan porozprával prvýkrát o ľuďoch, ktorí sa snažia žiť naplno podľa evanjelia a navzájom si pomáhajú tak duchovne ako aj hmotne podľa vzoru prvých kresťanov.

Volám sa Marcel a pochádzam z obce Kurima, ktorá leží neďaleko pekného stredovekého mesta Bardejova. Moja rodina mi darovala to najcennejšie, čo zdravá rodinka môže dať, a to kopec lásky, pocit domova a hlavne hlbokú vieru. A na tejto skale sa už dalo postaviť niečo solídne. Nejaký duchovný hrad, podobný tým pekným slovenským hradom.

Mal som 14 rokov, keď mi môj kamarát Milan porozprával prvýkrát o ľuďoch, ktorí sa snažia žiť naplno podľa evanjelia a navzájom si pomáhajú tak duchovne ako aj hmotne podľa vzoru prvých kresťanov. Moja zvedavosť a hlad po niečom silne duchovnom spôsobilo, že od tejto cesty v Hnutí fokoláre som už nikdy neodišiel a do týchto dní stále kráčam. S radosťou a vďakou! Tieto cesty ma ako mladého človeka zaviedli na štyri roky do Talianska, potom na jedenásť rokov do Poľska, potom som sa vrátil na desať rokov na Slovensko a aktuálne som už piaty rok v Rusku a konkrétne v Moskve. Žijem v mužskej komunite Diela Máriinho osôb zasvätených Bohu. Už to tu takto ťahám pekných 28 rokov.

Ešte vám predstavím mojich spolubračekov. Sú naozaj skvelí a sú to ozajstní bratia s veľkým B. Máme sa veľmi radi.

Len lásku žitú konkrétne tu na zemi si prinesieme so sebou tam hore a nič iné.

A sme si stále vedomí, že každú chvíľu nás môžu znova poslať do rôznych kútov sveta. Ale ta ozajstná láska s ním, s Ježišom, medzi nami /kde sú dvaja alebo traja, zhromaždený v mojom mene, tam som ja prítomný/ zostane už navždy! Len lásku žitú konkrétne tu na zemi si prinesieme so sebou tam hore a nič iné.

To som celý ja, znova som sa rozpísal a predsa som vám chcel predstaviť mojich spolubratov. Takže v mojej komunite fokoláre v Moskve sme títo šuhaji: Sergej z Ruska, Vytautas z Litvy, Dominik z Rakúska, Miguel z Mexika, Giovanni z Talianska, Anatolij z Ruska a ja Slovák ako repa.

Myslím, že na úvod a ako prvý môj stĺpček to hádam aj stačí. Prosili ma, aby som napísal tie rôzne dennodenné skúsenosti, ktoré prežívam a o ktoré som sa cez WhatsApp po telefóne, alebo cez mail, delil s blízkymi. Stále mi opakovali: napíš to. Pokúsim sa. Budú to obyčajné a jednoduché veci, ale v jednoduchosti je krása.

Súvisiace články

Duša ľudu

Marika Bacher

Aby láska nebola po záruke

Katarína Jančišinová

Ako ďalej, rozdelení kresťania, v treťom tisícročí?

Terézia Lenczová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies