Stĺpčeky

Pravda a odvaha

Ako deti sme sa zvykli hrať hru s názvom Pravda a odvaha. Jej princíp je veľmi jednoduchý. Ako vis major sa použila fľaša niektorého spolužiaka, v ktorej ešte žblnkotal nedopitý čaj od mamky. Posádka si posadala do kruhu, v jeho strede sa roztočila fľašová ruleta a na koho ukázalo jej hrdlo, ten bol na rade. Mohol si vybrať: buď zodpovie zákernú otázku o svojom súkromí, alebo spraví niečo hrdinské.

blank
Zdroj: Pexels

Zistil som, že detstvo je jediný vek, keď má táto hra nejaký zmysel. A to hneď z dvoch dôvodov. Prvý: keď sme si ju minule vyskúšali s kamarátmi, nikto nemal extra problém povedať, ktorá spolužiačka sa mu páči alebo ktorého kolegu nevie vystáť. Na odvahu ani nedošlo. Jediné, čo ostalo po starom, bola tá fľaša. Druhý: dospelí klamú. Alebo, lepšie povedané, majú sklon ku krásnym, prázdnym vetám. Floskulám.

My ľudia si nimi zavše radi pomôžeme. Zhrnujú životné múdrosti správneho zatĺkania, v danej situácii sa zdajú nesmierne výstižné a majú krátku, ničnehovoriacu údernú silu. 

Neviem, či ste sa niekedy ocitli v rozhovore, v ktorom ste sa cítili bytostne nepríjemne. Druhá strana rozpráva. Rozpráva dlho, rozpráva komplikovane, zbytočne veľa… Vyberte si. Vaša hlava s prihlúplym úsmevom rytmicky prikyvuje, v nej sa však dejú preteky o najlepšiu myšlienku, ako nekonečný rozhovor ukončiť. Nakoniec siahneme po osvedčenej klasike: „Hm, hej. Taký je svet. Nič nenarobíš.“

Koľko dialógov sa končí takouto slovnou bodkou? Väčšina rozhovorov o práci, všetky o politike. Osobitnou kategóriou sú osobné problémy druhých. Ani zamak nás nezaujímajú – veď máme dosť vlastných –, ale s predstieraným záujmom pokračujeme v súcitnom divadle. To sa končí v momente, keď sa rozprávajúci chystá nadýchnuť. Vtedy napochytro vyslovíme čosi ako: Je mi to nesmierne ľúto“ a pálime do bezpečia s myšlienkou prečo práve ja mám šťastie na takýchto ľudí.

Nemyslím to cynicky. Otázkou však zostáva, prečo nám toľko trvá byť úprimnými. Myslíme si, že byť nasilu slušnými je správne. Pritom opak bude najskôr pravdou. Keď si to vezmete na seba: Páčilo sa vám, keď vás niekto počúval len zo slušnosti, a vy ste si to všimli? Alebo sa o vás zaujímal, lebo sa to patrí? Javíme sa ako pohostinní a všeobjímajúci ľudia, pritom si vnútorne lezieme na nervy. 

Floskuly v rozhovoroch sú ako latinské citáty v akademických textoch. Keď ich napasujeme do prejavu, hneď sa javí sofistikovane. A pritom hovoriť priamo pravdu môže byť oslobodzujúce. Namiesto výhovorky v práci je toho strašne veľa“ stačí povedať teraz nie som v nálade na stretnutie s tebou”. Áno, druhej strany sa to môže dotknúť. Po hlbšom zamyslení by jej však mohlo dôjsť, že ste boli úprimný – k sebe a tiež k nej. A to vôbec nie je málo. Osobne si vážim ľudí, ktorí sú schopní vyjadrovať sa práve takto.

Netreba si to mýliť s aroganciou ani lenivosťou. Samozrejme, nie s každým si rozumieme a nie vždy je ideálne ísť priamo k veci. Vo všeobecnosti fungujeme v niektorých vzťahoch práve takto, povrchne – pozdraviť, usmiať sa, popriať pekný deň. A to je v poriadku. No s ľuďmi, s ktorými trávime množstvo času a tvoria podstatnú časť našich životov, je práve úprimnosť a pravdivosť jediná cesta, ako si udržať zdravý vzťah.

Jasné, stojí to odvahu, energiu, schopnosť mať sa rád a asi aj niekoľko stratených kontaktov. Z dlhodobého hľadiska je však príjemnejšie mať vo svojom okolí zopár priamych ľudí ako množstvo… doplňte si, čo uznáte za vhodné. Či už všeobecné alebo vlastné podstatné mená.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Zachrániť rodinu znamená zachrániť civilizáciu

Terézia Lenczová

„Ponoriť sa“, aby sme objavili synodalitu

Katarína Jančišinová

„Stratiť“ čas pre dieťa

Katarína Jančišinová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies