Aktuality

Pápež pre Reuters o háklivých témach

Pápež František pre Reuters: žena v Cirkvi, migrácia, Európa, USA, Čile

 

Pápež František v rozhovore pre agentúru Reuters hovoril o úlohe žien v Cirkvi a sviatostnom kňazstve vyhradenom pre mužov. Širokospektrálny rozhovor sa venuje aj zneužívaniam v Čile, politickým rozhodnutiam v USA, problému utečencov a migrantov v Európe či vývoju vzťahov Vatikánu s Čínou.

Rozhovor Svätého Otca Františka s vedúcim rímskej pobočky spravodajskej agentúry Reuters Philipom Pullellom sa uskutočnil vo Vatikáne v nedeľu 17. júna 2018. Reuters publikoval 20. júna viacero článkov s časťami rozhovoru, z ktorých prinášame v preklade výber niekoľkých súvislých úsekov:

Hovorme o ženách. Povedali ste, že ženy sú podstatné pre budúcnosť Cirkvi. Ženy žiadajú viac zodpovedných miest v Kúrii?

Súhlasím s tým, že ich má byť viac. Pre to, aby sa žena mohla stať zástupkyňou v Tlačovom stredisku, som musel bojovať. Medzi kandidátmi, s ktorými hovorím o obsadení postu prefekta Sekretariátu pre komunikáciu bola aj jedna žena, ale ona nebola k dispozícii, lebo mala iné povinnosti. Je ich zopár, je potrebné, aby ich bolo viac. Dvaja podsekretári, ktorých som menoval na Dikastérium pre laikov, rodinu a život sú teraz ženy. V tomto zmysle je potrebné ísť ďalej podľa kvality.

Nemám žiaden problém menovať za vedúceho dikastéria ženu, ak to dikastérium nemá jurisdikciu. Dikastérium pre klérus má jurisdikciu, musí tam teda byť biskup, ale dikastérií bez jurisdikcie je viacero, aj pre to ekonomické by som nemal problém menovať kompetentnú ženu. Sme pozadu, to je pravda, ale musíme ísť ďalej.

Laička alebo rehoľná sestra? Alebo obidve?

To je jedno, na tom nezáleží. Ženy. Aj v Radách musia byť ženy. Mám skúsenosť z Buenos Aires. O záležitosti ktorú bolo treba vyriešiť som sa najskôr zvykol radiť s poradcami kňazmi, ale potom som tú istú tému prediskutoval so zmiešanou skupinou, a výsledok bol oveľa lepší. Ženy majú schopnosť chápať veci z iného pohľadu. Aj skúsenosť, ktorú som mal tu s väznicami, navštívil som mnohé väznice. Zdá sa, že väznici pod vedením ženy sa darí lepšie.

Pamätám si, keď som raz išiel do jednej väznice, jednej z tých nie veľkých, ale veľmi udržiavaných, a riaditeľkou bola žena, asi šesťdesiatnička, a po svätej omši bolo pohostenie. Ona sama dávala pokyny: „ty urob toto, a hudba, tanec…“ Bola mamou. Ak väzni boli smutní, išli za ňou. Ženy vedia lepšie riešiť konflikty. V týchto veciach sú ženy lepšie. Verím, že tak tomu bude aj v Kúrii, keby tam bolo viac žien. I keď niekto povedal, že by bolo viac klebiet, ale ja tomu neverím, pretože aj my muži sme klebetní.

Ako by ste odpovedali žene, ktorá cíti silnú túžbu byť kňazom?

Je tu pokušenie „funkcionalizovať“ reflexiu o ženách v Cirkvi, že musia robiť to a to, že sa musia stať tým a tým. Nie, rozmer ženy ide ponad funkciu. Je to niečo väčšie. Vráťme sa k Hansovi Urs von Balthasarovi, ktorý chápe Cirkev s dvoma princípmi: petrovským princípom, ktorý je mužský, a mariánskym princípom, ktorý je ženský a nie je Cirkev bez žien. Cirkev je žena, Kristova nevesta, je žena dogmaticky a to sa musí prehĺbiť, pracovať a nie uspokojovať sa, že sme dali ženám funkcie. Áno, treba dať funkciu, ale to je málo, musí sa ísť ďalej. S posvätným rádom vysviacky to nejde, pretože to dogmaticky nesedí. Ján Pavol II. sa vyjadril jasne a zavrel dvere, a ja sa k tomu nevraciam. Bola to niečo seriózne, nie nejaký rozmar.

Ale nesmieme zúžiť prítomnosť ženy v Cirkvi len na úradnú funkciu. Nie, ide tu o niečo, čo muž nedokáže. Muž nemôže byť Kristovou nevestou. Je to žena, Cirkev, Kristova nevesta. Vo večeradle sa zdá byť dôležitejšia Mária ako apoštoli. Na tomto je potrebné pracovať a neupadnúť – a hovorím to s rešpektom – do feministického postoja. Nakoniec to bude mužský šovinizmus v sukniach. Nesmieme do toho upadnúť. V Cirkvi sú rôzne funkcie, aj žena môže byť vedúcou dikastéria. Toto je funkcia, ale musí mať viac než funkciu. Je to iný rozmer jednoty, prijatia, nevesty. Cirkev je nevesta.

*

Hovorme o situácii sexuálneho zneužívania v Cirkvi, ktoré je v poslednej dobe opäť v pozornosti po škandále v Čile.

Nerád o tom teraz hovorím, ale musím to povedať. Pozrite sa na štatistiky. Väčšina prípadov zneužívania sa deje v rodinnom prostredí a v miestach bývania, susedia, rodina, potom v telocvičniach, plavárňach, školách, a tiež v Cirkvi. Nuž, niekto môže povedať, že (takýchto kňazov) je málo, no aj keby bol len jeden, je to tragédia, pretože ten kňaz mal povinnosť privádzať tú osobu k Bohu, a on tú cestu privádzajúcu k Bohu zničil. V tomto ma nezaujímajú štatistiky, je to všeobecná dráma, ktorú si spoločnosť musí viac všímať a tiež spôsob ako tento problém rieši.

Poďme k Cirkvi. Toto samozrejme vypuklo v dobách Bostonu, môžeme to tak povedať. Riešilo sa to nedobre. Vieme, že ľudí presúvali z miesta na miesto, pretože si neuvedomovali závažnosť problému. Ale Cirkev sa prebrala. A lekcia, ktorú som si ja vzal za svoju, nie je originálna. Ujal sa jej sv. Ján Pavol II. spolu s kardinálmi Spojených štátov v prípade Bostonu. Ujal sa jej Benedikt XVI. s biskupmi z Írska. Ja som musel urobiť určité rozhodnutie. Ako sa vyvíjali veci v Čile? Preštudoval som si veci, udania s informáciami, ktoré tu boli. Nechal som ich preštudovať, pomohli mi a ja som na základe toho postupoval.

Problém Karadima je problém veľmi komplexný, pretože tu sa mieša čilská elita so spoločensko-politickou situáciou. Rodiny zverovali Karadimovi svojich synov, pretože boli v presvedčení, že sa tam správne učí, a nevedelo sa, čo sa dialo dnu. Karadima je vážne chorý. Je to muž, ktorého prípad ste študovali. Sú štyria biskupi, ktorí vzišli z tých štyroch desiatok, ktoré on pripravil do seminára, a keď som preložil Barrosa z vojenského ordinára za biskupa v Osorne, vtedy sa všetko prevalilo. Nechal som prípad Barros preštudovať a v tých informáciách, ktoré sme mali vo Vatikáne, sa nejavilo byť nič konzistentné.

Vrátil som sa z cesty v Čile trochu nepokojný. „Tu je niečo nevysvetlené“, premýšľal som. Tu je niečo, čo presahuje propagandu či nejaký antiklerikálny postoj. Premýšľajúc znova a znova som požiadal o radu a rozhodol som sa poslať kánonickú vizitáciu, Mons. Sciclunu, ktorý sa vrátil s 2 300 stranovou správou obsahujúcou výpovede 64 ľudí. Dostala sa na povrch vec, ktorá nebola pochopená, a keď som to videl, rozhodol som sa zvolať biskupov. Bolo to to jediné, čo sa dalo urobiť. V dobrej vôli som napísal 12 či 13-stranový list len pre nich. Na stretnutí som im ho za pol hodinu vysvetlil a potom som ich pozval modliť sa celý deň. Na ďalší deň nasledovalo stretnutie. Na záver oni povedali: „Chceme aby ste sa cítili slobodný, podávame zrieknutie s úradu“. Ja som ostal ticho, takto to spravili oni, a bolo to z ich strany veľmi veľkorysé gesto, keďže si uvedomili, že veci spísané v poznámkach, ktoré som im dal boli veľmi škaredé.

Toto bol súkromný list, ale potom v Čile sa dostal von. Oni ma poprosili, aby som napísal list čilskému ľudu a ja som to urobil. Potom som začal skúmať prípad za prípadom a  prijal som tri zrieknutia sa úradu, medzi nimi dve z dôvodu veku, ale s veľkými problémami v diecéze. Pýtal som sa, čo sa stalo v Čile, kde z viac ako 70%  obyvateľstva, ktoré podporovalo Cirkev nastal pokles na menej ako 40%. Je to ťažko pochopiteľný fenomén. Je tu domnienka, že tu ide o niečo ako skryté elitárstvo, ale to je len istý názor. Určite to je dielo zlého ducha.

Predpokladáte prijatie ďalších zrieknutí sa úradu biskupov Čile?

Možno niekoho. Ešte musím akceptovať zrieknutie sa úradu dvoch, ktorí sú za vekovou hranicou. Ale možno je ešte niekto ďalší, ktorého zrieknutie sa úradu prijmem. V jednom prípade som požiadal, aby sa mu predložili obvinenia, aby sa mohol obhájiť, a potom uvidíme.

*

Ako hodnotíte prácu prezidenta Trumpa a zvlášť jeho rozhodnutia, že Spojené štáty odstúpia od klimatickej dohody z Paríža a urobia kroky späť vo vzťahoch s Kubou?

Ohľadom Kuby som sa zarmútil, pretože to bol dobrý krok vpred, ale nechcem súdiť, pretože pre prijatie rozhodnutia tohto typu mohol mať nejaký dôvod.

Áno, rozhodnutie prezidenta Trumpa o Paríži mi spôsobilo bolesť, pretože je v hre budúcnosť ľudstva. Ale on niekedy dá najavo, že si veci znovu premyslí, a ja dúfam, že si dobre premyslí Parížske dohody. Čo sa týka môjho postoja k ostatným veciam, som na strane biskupského zboru (USA) a stojím za nimi. Nie preto, aby som si „umyl ruky“, ale preto, lebo nepoznám dobre tamojšie veci. Biskupský zbor ich pozná a ja sa riadim jeho vyhláseniami.

Čo si myslíte o aktuálnej situácii, keď v posledných mesiacoch približne 2000 maloletých bolo odlúčených od rodín, od rodičov, na hranici s Mexikom?

Som na strane episkopátu. Nech je jasné, že v týchto prípadoch rešpektujem biskupský zbor.

Vždy ste boli ustarostený imigráciou a rozdelením rodín.

Áno. Preto som na strane biskupského zboru, ktorý odviedol veľa práce. Za čias Obamu som slávil svätú omšu v Ciudad Juárez, na hranici, a na druhej strane koncelebrovali päťdesiati biskupi, a na štadióne bolo mnoho ľudí. Už vtedy tu bol tento problém, týka sa to nielen Trumpa, ale aj predchádzajúcich vlád.

*

Loď Aquarius dorazila do Španielska. Celý tento prípad privádza k myšlienke, že Európa sa rozchádza v otázke migrácie. Taliansky minister vnútra Vás v minulosti kritizoval, keď Vám povedal, aby ste dali migrantov do Vatikánu. Aké je riešenie problému migrácie?

Nie je to jednoduché, ale populizmy nie sú riešením. Pozrime sa do histórie. Európa bola budovaná prisťahovalectvom. Pozrime sa na súčasnosť. V Európe je veľká demografická zima. Vyprázdni sa. V súčasných dejinách prichádzajú ľudia prosiac o pomoc. Verím, že sa nemajú odmietať ľudia, ktorí prichádzajú, treba ich prijať, pomôcť im nájsť ubytovanie, sprevádzať ich a potom sa pozrieť, kam ich dať, ale v celej Európe. Taliansko a Grécko boli odvážne a veľkorysé v prijatí týchto ľudí. Na Blízkom východe bolo veľkorysé aj Turecko, Libanon, Jordánsko. Do istej miery tak robíme všetci, nie?

Ľudia utekajú pred vojnou alebo hladom. Vráťme sa k otázke hladu. Prečo je v Afrike hlad? Pretože v našom kolektívnom podvedomí je akési motto, ktoré hovorí, že Afriku treba využiť. Keď sa ide do Afriky, mnohokrát je to s cieľom vyťažiť z nej. Hovoril som o tom s pani Merkelovou a ona súhlasí, že musíme do Afriky investovať, ale investovať usporiadane a vytvárať zdroje práce, a nie ísť ju využívať.

Keď jedna krajina dá nezávislosť africkému štátu, avšak len v tom, čo je nad povrchom zeme – ale to čo je pod zemou nie je nezávislé – a potom lamentujeme, pretože hladní Afričania prichádzajú sem, tak tie nespravodlivosti sa dejú tam! Európa musí
pracovať na vzdelávaní a investíciách do Afriky, aby sa migrácii vyhlo od koreňov. Niektoré vlády to myslia dobre, a potom treba dať veci do poriadku ako sa dá, ale vytváranie psychózy nie je liek. A je tu aj jeden problém. My tých ľudí, čo prichádzajú, posielame späť odkiaľ vyšli. Títo ľudia končia v rukách priekupníkov.

Teda populizmus nie je riešením.

Populizmus vec nerieši, ale to, čo ju rieši je prijatie, štúdium, umiestnenie, obozretnosť, pretože obozretnosť je cnosťou vládnutia, a vláda sa musí dohodnúť: môžeme prijať určitý počet ľudí a umiestniť ich. Existuje tam obchod s otrokmi, vlády to musia pochopiť. Nuž nie je ľahké ich prijať, vzdelávať, integrovať v tej miere ako sa dá, a nemožno hľadať jediné riešenie. Prvým riešením je investovanie na mieste, pokiaľ tam nie je vojna.

*

Aká je vaša vízia budúcnosti Cirkvi?

Cirkev ide ďalej. Ľudia sú otvorení, ale sú hriešnici, všetci sme hriešnici. Ale keď sa vidia znaky Božej prítomnosti, pomyslime na diela milosrdenstva, ľudia sa otvárajú, pretože hľadajú spásu, hľadajú nesmrteľnosť, hľadajú stretnutie s Bohom. Budúcnosť cirkvi je v tom. Budúcnosť Cirkvi je v rámci cesty, kráčajúc po ceste; je pravda, že aj v adorácii, v modlitbe, v chrámoch, ale treba vyjsť, vychádzať.

Zjavenie sv. Jána hovorí, že Pán je pri dverách a klope. Áno, klope, aby sme mu otvorili. Ale dnes, ja verím, že Pán mnohokrát búcha na dvere, aby sme ho nechali vyjsť. Pretože my častokrát máme Krista zatvoreného. Cirkev, ktorá vychádza von, áno, môže mať nejaké tie nehody, ale Cirkev, ktorá je zatvorená, ochorie. Vychádzať von, vychádzať von s posolstvom: to je budúcnosť.

Preložila: Slovenská redakcia VR

Súvisiace články

Pred P18 v Prešove vychádzajú knihy Docat a Y-Biblia pre mladých

tkkbs

Komunita sv. Egídia: Tisícka mladých apelovala za budovanie pokoja

tkkbs

Benedikt XVI. stále píše: O kresťansko-židovskom dialógu v časopise Communio

tkkbs

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies