Stĺpčeky

O vďačnosti a odpúšťaní

Starého otca Jozefa z maminej strany som nepoznal. Minuli sme sa o veľa rokov. Jeho obraz si len skladám z drobných čriepkov. Húževnatý sedliak, ktorý sa nebál zavádzať nové spôsoby práce. Prudký človek, ktorý zmiernil svoju tvrdosť po ľudových misiách v dedine. Bez nenávisti nažíval so zákernými susedmi.

Foto: Flickr/Expert Infantry

Babku nežne volal „maminečka“ a nosil jej kvety alebo jahôdky z poľa. Po prvej svetovej vojne bol v ruskom zajatí. Vraj počul Lenina odpovedať na otázku o vtedy panujúcej biede: „Ak sa dvadsať ľudí neženie za jednou myšou, tak to nie je hlad.“ Bol presvedčený, že videl Ježiša, ako ho zachránil pri úteku pred boľševickými vojakmi. Za ušetrené peniaze kupoval lesy pre lepšiu budúcnosť svojich deviatich detí. Komunisti ho preto považovali za kulaka, zobrali mu majetok a musel odvádzať vysoký poľnohospodársky kontingent. Rodina mala preto maslo iba výnimočne, aj keď mali veľa kráv.

V prvej svetovej vojne bol dedko Jozef myslivcom – teda ostrostrelcom, snajperom. Vraj, pokiaľ mohol, tak strieľal ponad hlavy. Nedávno som sa od príbuzných dozvedel, že to zrejme bola zjemnená verzia pre moju mamu – najmladšie dieťa – a realita bola asi tvrdšia. Po vojne ho to trápilo a dal za zabitých ľudí slúžiť sväté omše. Tento príbeh pre mňa znamená, že v histórii našich rodov nájdeme aj tvrdosť, násilie a iné negatívne veci. A možno aj práve vďaka tomu sme tu.

V tomto príbehu pre seba hľadám určitý vnútorný postoj, ktorý umožňuje zdravým a zrelým spôsobom prijať zložitosť a protirečivosť sveta, svetlé aj temné stránky ľudských príbehov, rôzne pnutia a vnútorné rozdelenia sveta. Myslím, že to je vďačnosť a odpúšťanie. Nestačí vďačnosť. Nestačí odpúšťanie. Vďačnosť a odpúšťanie, odpúšťajúca vďačnosť, vďačné odpúšťanie.

Neodpustenie znamená, že zotrvávam v chmúrnych myšlienkach a trápim sa so zlom, ktoré by som mohol nechať odísť.

O vďačnosť sa potrebujeme aktívne snažiť. My ľudia máme sklon ustálený – aj dobrý – stav akoby nevnímať. Preto si aj v tých lepších fázach života potrebujeme pripomínať to pekné na ľuďoch a situáciách, s ktorými sa stretávame. Je to preto, že v skutočnosti sme psychicky aj biologicky stavaní na záťaž. Pocit šťastia a spokojnosti získavame ako „vedľajší efekt“ zmysluplne vynaloženého úsilia a námahy, ako hovorí psychologička E. Lukasová (1). Aj to orosené pivko či dobrá kávička padne lepšie po náročnom dni a nie po preflákanom.

Napriek tomu sa nám námaha prijíma ťažšie. V náročných obdobiach – napríklad pri starostlivosti o malé deti – si môžeme pripomínať pocit vďačnosti, že „možno práve toto sú tie najlepšie roky môjho života“. Zmes rôznych pocitov, únavy a rozladenia, obáv a hnevu, iskričiek šťastia a smiechu sú viac napĺňajúce ako neurčitá šedosť. Niekedy sa k námahe pridajú aj tragické situácie, ktoré je ťažké pochopiť a prijať. Postoj viery, že Boh môže dať hlbší význam aj takejto situácii, má zaujímavú paralelu v myšlienke psychológa V. E. Frankla, že statočný ľudský postoj dáva zmysel aj tragickej triáde – utrpeniu, vine a smrti.

Zmysel odpustenia najlepšie vyjadruje názov knihy Kateřiny Lachmanovej „Väzenie zamknuté zvnútra“ (2). Neodpustenie znamená, že zotrvávam v chmúrnych myšlienkach a trápim sa so zlom, ktoré by som mohol nechať odísť. Hnev na druhých nás deformuje – buď sme zatrpknutí a stiahnutí do seba, alebo reagujeme zaujato a nepriateľsky. Nie sme slobodní prijať to dobré od druhého človeka či situácie, ale aj jasne pomenovať to zlé a postupne sa odpútať od hnevu a trpkosti.

Spoločnosť potrebuje aj stabilitu aj inováciu.

V dnešnom svete je mnoho situácií, kde postoj vďačnosti a  odpúšťania je viac ako potrebný. Môže pomôcť nezaujato komunikovať s inými ľuďmi a hľadať dobré, poctivé spoločné riešenia. Na rozdiel od zvýrazňovania extrémov a senzácií, ktoré v dnešných „sociálne-asociálnych“ médiách tak letia. Nasleduje niekoľko príkladov, kde treba urobiť tento krok a potom smerovať k čomusi lepšiemu, ako bolo doteraz. Všetky strany určitého spoločenského pnutia majú svoju úlohu a majú sa v niečom navzájom korigovať.

Rodičia a deti – Na programoch pre manželov stretávam veľa ľudí, ktorí trpeli v dôsledku tvrdej a autoritatívnej rodičovskej výchovy. V minulosti tvrdosť a prísnosť boli reakciou na existenčné ohrozenie a pomáhali prežiť. Ľudskou zotrvačnosťou pretrvávajú až dodnes. Ale tvrdá ani laxná výchova deťom neprospieva.

Veriaci a neveriaci – Kresťanská viera sformovala našu civilizáciu a priniesla jej veľký rozkvet, ale zároveň ju sprevádzali aj konflikty a necitlivosť k niektorým ľudským situáciám. Proticirkevné nálady sú ľudsky pochopiteľnou reakciou na nedostatky a majú byť využité ako podnet k náprave. Ale náboženská prísnosť ani náboženská ľahostajnosť lepší a humánnejší svet automaticky neprináša.

Muži a ženy – Dlhé stáročia mali muži dominantné postavenie v spoločnosti. Svojou priebojnosťou vytvorili určitú podobu sveta so všetkými jej kladmi a zápormi. Ženy sa na tomto svete podieľali viac v skrytosti – a tiež s kladmi aj zápormi. Nová podoba spolupráce mužov a žien na spoločnom „stavenisku sveta“ sa už veľa rokov aj s určitými jednostrannosťami stále hľadá.

Konzervatívci a liberáli – Všetky slovné „nálepky“ sú nepresné, ale azda chápeme, čo rezonuje v našej spoločnosti v ostatných rokoch. Spoločnosť potrebuje aj stabilitu aj inováciu. Príliš rigidná, tradičná spoločnosť, rovnako ako príliš individualistická a na vlastné práva orientovaná spoločnosť majú svoje obmedzenia aj svoje obete.

V sebe máme také kontrolné svetielka, že potrebujeme posilniť svoj postoj vďačnosti a odpúšťania. Ak cítime nedôveru, veľkú kritickosť až nenávisť voči jednotlivcovi alebo nejakej skupine ľudí. Ak cítime nedostatok radosti a narastanie trpkosti a sklamania. Nie je to ľahké, ale je to krok, ktorý vedie k vnútornému pokoju a vnútornej slobode. Navonok môže viesť k otvorenej komunikácii a azda aj k nachádzaniu lepších riešení pre rôzne zložité ľudské situácie.

Tomáš Lencz

Literatúra:

Lukasová, Elisabeth: Logoterapie ve výchově, Portál 1997
Lachmanová, Kateřina: Väzenie zamknuté zvnútra, Karmelitánske nakladateľstvo, 2015

Súvisiace články

Duša ľudu

Marika Bacher

Aby láska nebola po záruke

Katarína Jančišinová

Ako ďalej, rozdelení kresťania, v treťom tisícročí?

Terézia Lenczová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies