Svet mladých

Anka Kolesárová – naivná obeta života?

Foto: tkkbs

22. novembra 1944 sa Anka Kolesárová pod hrozbou smrti rozhodla nepodvoliť opitému ruskému vojakovi, ktorý v šestnásťročnej dievčine videl objekt na zneužitie. V marci tohto roku pápež František dekrétom uznal jej mučeníctvo čistoty a Anka bude čoskoro blahorečená. Má jej obeta zmysel v našom súčasnom svete?

„Uctievanie a oficiálne vyzdvihovanie mučeníc čistoty kritizujú niektoré (najmä feministické, socialistické a liberálne) skupiny, ktoré argumentujú okrem iného tým, že znásilnenie je zlé, ale smrť tiež a v niektorých prípadoch nemusí byť rozhodnutie „radšej smrť“ správne. Napríklad v prípade sv. Marie Goretti sa v tomto smere namieta, že jej smrť bola ťažkou ranou pre celú rodinu – bola najstaršia dcéra a v rodine bez otca a s chorou matkou prakticky viedla domácnosť – a na základe toho jej rozhodnutie kritizujú ako ‘nemúdre‘, “ píše sa na slovenskej Wikipedii pod heslom Mučenica čistoty.

Anka Kolesárová sa po smrti mamy tiež starala o svojich súrodencov a domácnosť. Potrebovali ju, potreboval ju jej otec, jej kamarátky ju mali radi. „Radšej smrť ako hriech,“ je dnes napísané na jej hrobe. Mnohé racionálne úvahy nemôžu súhlasiť s týmto postojom – a je to pochopiteľné. Debata by mohla byť široká a ostrá. Čosi na tomto príbehu však zrejme nikto poprieť nemôže: Anka sa rozhodla slobodne. Pred slobodným rozhodnutím aj dnes mnohí svoje argumentačné zbrane skladajú.

Domček – centrum mladých vo Vysokej nad Uhom

„Ďakujem Anke, že zomrela pre morálne hodnoty, pretože teraz by som tu nebol, neexistoval by ani Domček a ja by som sa možno nikdy v živote neobrátil. Na druhej strane ju obdivujem, že dokázala zomrieť. Ja by som to asi nedokázal, ťažko povedať. Mala silu žiť čisto a stálo to za to. Ďakujem mladým v Domčeku, že ma prijali medzi seba,“ píše Tomáš (27) po tom, čo navštívil rodnú dedinu Anky Kolesárovej, Vysokú nad Uhom. Spomína Domček – centrum pre mladých, ktoré tu vyrástlo pred viac než 15 rokmi. V Domčeku, vtedy ešte len v bežnom rodinnom dome, sa narodil a žil jezuita Páter Michal Potocký, ktorý bol prvý horliteľ za blahorečenie Anky Kolesárovej. Od počiatku stretnutí mladých vo Vysokej nad Uhom (ktoré dodnes vyrástli okrem iných aktivít aj na Púte radosti s približne 200 mladými štyrikrát do roka), tento dom využívali počas stretnutí alebo duchovnej obnovy. Nadácia J. Murgaša ho kúpila a za pomoci mladých dobrovoľníkov, dobrodincov a sponzorov bol opravený. Cieľom Domčeka je poskytnúť mladým spoločenstvo a teplo domova. Túto duchovnú rodinu zažívajú pri spoločných aktivitách, brigádach, modlitbách, tvorivých dielňach, športových a spoločenských hrách. Je tu vždy prítomný kňaz a od októbra 2008 aj spoločenstvo jeho mladých spolupracovníkov, ktorí mu pomáhajú pri organizovaní aktivít pre mládež i pre rodiny.

„Inak sa po návrate z Púte radosti kráča tínedžerovi, ktorý vie, že čistý vzťah pri „chodení spolu“ je možný, že modliť sa na kolenách k svojmu Bohu a vlastnými slovami nie je len vecou zopár naivných dievčat, ale aj niekoľkých desiatok, ba stoviek chalanov a že dedinka na konci sveta, kde je len jeden obchod a jedna krčma, kde sa muchy otáčajú a líšky dávajú dobrú noc, môže znamenať – a často za tie roky aj znamenala – začiatok premeny človeka.“ (ThDr. Juraj Sedláček, PhD., vysokoškolský kaplán v Trenčíne).

„Prosím vás, nebuďte naivní.“

Mala som asi 14 rokov, keď ma moja staršia sestra prvýkrát zavolala na jednu z akcií pre mladých v Domčeku. Šla som s ňou, bola som nadšená, začala som tam intenzívne chodiť a trvalo to počas celého môjho stredoškolského štúdia. Na výške, asi po dvojročnej pauze, som sa tam vrátila, znovu objavila čosi neobyčajné na tomto mieste, znova som začala slúžiť ako dobrovoľníčka a bola som súčasťou príprav viacerých akcií. A tento kolotoč – nádherný, intenzívny, obohacujúci – sa roztočil, a ja v ňom. Popritom kopec ďalších (naozaj dobrých a užitočných!) aktivít. Keď ho už bolo treba spomaliť (kvôli škole či rodine), šlo to ťažko. Až som si v jedno júnové ráno minulého roku uvedomila, že nejde zastaviť vôbec, ja v ňom lietam a došiel mi kyslík. Skôr, ako som zistila, že z neho môžem vyskočiť, vypadla som. Tvrdo. Veci stratili zmysel. Odišla som na Erasmus do Prahy. „Vypadla som“.

Pri písaní tohto článku som sedela na posteli v byte na Skalke (mestská časť Prahy), ešte stále som bola na výmennom pobyte v rámci môjho novinárskeho štúdia. Pred niekoľkými mesiacmi zavraždili môjho „kolegu“, investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu. Vo vláde to vrie. A vo Vysokej nad Uhom mi hovoria o nejakej Anke, ktorá položila život za čistotu. ‘Prosím vás, nebuďte naivní,‘ myslím si.

Anka neučí čakať na veľké chvíle

Čosi ma nenechá na pokoji. Možno to porovnávam opovážlivo, no zdá sa mi, že Ján a Anka dokázali položiť život za niečo vyššie. Ako je možné, že sám život, ich dych, všetko, čo mali, vlastne nepovažovali za to najcennejšie? Ako to, že vnímali čosi ešte vzácnejšie?

Nemuseli sa vzdať svojho života. Ján mohol byť perfektným vysokoškolským pedagógom a plniť dôležité poslanie vo vzdelávaní budúcich novinárov, nemusel pátrať po veľkých kauzách. Anka mohla vyrásť, mohla byť perfektnou matkou, možno priviesť na svet držiteľa Nobelovej ceny, ktovie, veď v tej pivnici bola pod nátlakom a poddať sa opitému vojakovi pod hrozbou smrti by nebol hriech.

Nemohli. Prišiel moment, keď Anka aj Ján vedeli, čo riskujú. Ale vedeli aj prečo to riskujú. Svoju budúcnosť nepoznali, ale ich minulosť a ich rozhodnutia či práca ich pripravovali na prítomnosť, na ten okamih, keď boli ochotní stratiť život.

Nemyslím si, že sa odo mňa bude niekedy žiadať položiť svoj život, aj keď sa skláňam pred tajomstvom budúcnosti. Ale zdá sa mi málo čakať, kedy tá chvíľa, tá osudná, veľká chvíľa nastane. Tak by mi unikla prítomnosť pomedzi prsty (a priznám sa, často mi uniká) – a nebola by som na tú chvíľu pripravená, preto by ani nemohla prísť.

Anka ma neučí čakať na veľké chvíle. Skúsila som to. Je to tenký ľad. Človek ľahko spyšnie. Veď robím toľko dobrého. Tu pomáham, tamtým pomáham… Alebo sa zapojím do protestov, hej, to je ono! Budem mať prehľad o všetkom, začnem to sledovať, isto nájdem odpovede a budem stáť na správnej strane! A popritom neurobím zápočet, lebo chcem sledovať najnovšie správy, a preto ponocujem, a tak ochoriem. A začnem písať tento článok. A pritom si uvedomím, ako ľahko utekám od „malých vecí“. Od „malých chvíľ”.

Nechápte ma zle, občiansku angažovanosť a prehľad o dianí vo svete považujem za nevyhnutné. Anka ma však učí všímať si malé chvíle. Žiť v nich.

Anka ma pozýva k svätosti, paradoxne – jej smrť povzbudzuje mladých k životu. Je patrónkou mladých a obetí zneužitia, je mučeníčkou čistoty. No myslím si, že ide o čistotu a život v zmysle „blahoslavených čistého srdca“, nie „sterility“ a strachu z vlastnej sexuality či pasívneho prizerania sa, ako život iba plynie.

Bližšie informácie o blahorečení a o aktivitách vo Vysokej na Uhom nájdete na stránkachhttp://annakolesarova.sk/ a http://www.domcek.org/.

 

Súvisiace články

Oči, v ktorých je odpoveď

Michele Zanzucchi

Katolíčky musia byť kočky

Mária Oravcová

Genfest, vzťahy a racionalita

Michele Zanzucchi

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies