Rodina

Nostalgia po láske

Foto: Flickr/vasse nicolas,antoine

Posledný článok som zakončil zamyslením nad antropologickým základom lásky: nestačí hovoriť o manželstve z lásky, alebo o rodine založenej na láske, ak tomuto pojmu nedáme presný význam, pričom budeme vychádzať z presnej vízie človeka a relacionality. Neskrývam, že ide o stávku. Oblasť základných pohnútok, ktoré vedú náš život, je plná stávok. Nikto totiž nevychádza z istých a nesporných predpokladov. Vsádzam na antropológiu, ktorej inšpirácia vychádza zo srdca kresťanského tajomstva: je to trojičná antropológia. Hoci je ukotvená v Zjavení, považujem ju za rozumnú a teda z ľudského pohľadu za legitímnu.

Na akých zásadných ideách spočíva láska, ktorá je bázou manželstva a rodiny? Prvou myšlienkou je skutočnosť, že dynamika ľudského života v sebe zahŕňa dávanie a dostávanie. Toto dávanie znamená prijať seba samého od druhého a dostávanie je výrazom darovania sa druhému. Tento jednoduchý obraz prevracia individualistickú schému, ktorá ja vníma ako absolútno a teda ako východiskový bod každého spoločenského vzťahu. Ja sa však nevynucuje, ale sa prijíma. Svoj život budujeme, len keď sa druhému dávame a prijímame sa od neho.

Snubnosť sa týka všetkých ľudí, tých, čo žijú v manželstve, ale aj slobodných.

Od druhého človeka neprijímam len „niečo“ (lásku, prácu, peniaze, prijatie), no od toho, kto ma miluje, získavam aj seba samého. Osvetľuje to jednu zásadnú vlastnosť osoby: snubnosť. Vo svojich katechézach o láske venoval Ján Pavol II. nezabudnuteľné strany práve tomuto pojmu. Snubnosť sa týka všetkých ľudí, tých, čo žijú v manželstve, ale aj slobodných: aj rehoľnej sestry v klauzúre, rovnako aj starého mládenca, vdovy či osoby s fyzickým alebo psychickým postihnutím. Všetci môžu viesť snubný život, ak sa vložia do hry lásky. A naopak, ženatý muž či vydatá žena, ktorí prežívajú v manželstve bez lásky, ktoré chápu ako dohodu alebo nástroj, žijú nesnubný život.

Druhou zásadnou ideou je vzťahový význam lásky. Často, aspoň v západnej kultúre, aj tej kresťanskej, sa láska vníma viac ako postoj než ako vzťah. V oblasti sexuality a manželstva sa nezriedka láska prežívala ako charakteristika vlastného ja, teda ako jednosmerná realita, hoci v očakávaní vzájomnosti. Znamená to vzdať sa možnosti viesť dynamiku lásky. Desivé uplatňovanie vôle moci, aj v kontexte lásky, môže mať tragické dôsledky, ako je tomu pri vraždách žien (feminicídia).

Láska tak ako všetky skutočne ľudské veci sa pestuje, tvorí, nanovo buduje, dokonca sa mení.

V láske je však niečo dôležité, čo nám nepatrí. Láska nepatrí ľuďom, ktorí sa milujú, ale ich predchádza. Láska tieto osoby, čo vytvárajú rodinné puto, ovíňa a strháva ich. Lásku nemožno nájsť, vystavať. Láska nie je iba vášeň. Láska tak ako všetky skutočne ľudské veci sa pestuje, tvorí, nanovo buduje, dokonca sa mení. Pretože v skutočnosti láska nájde moje ja, to láska nás nachádza a toto stretnutie nás radikálne mení. Naša realizácia je neraz nestála, pretože nezostupuje do hĺbky nášho bytia. Tá často spomínaná vernosť vo vzťahoch však nie je ničím iným ako trvalým pestovaním vlastného ja a my, ktoré sme dosiahli láskou. Nevera teda znamená, že stratíme nielen druhého, ale tak trochu aj seba samých. Ak stratím druhého, stratím seba. Nostalgia po stratenej láske je v tomto zmysle nostalgiou po našom lepšom ja.

(na pokračovanie)

uverejnené v Città Nuova, č. 7 2017

Súvisiace články

Dar odlišnosti

Jesús Morán

Nenechajme zakrpatieť dušu

Christa Mevés

Nadprirodzenosť lásky

Jesús Morán

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies