Stĺpčeky

A my máme duchovného otca!

Takto som to dôrazne vyhlásil, ako 13-ročný chlapec, na jednom tajnom, kresťanskom stretnutí chlapcov z Hnutia fokoláre v lesoch pri Prahe. Bolo to niekedy na začiatku 80. rokov.

Pamätám si, že sme sa ako rôzne skupinky chlapcov spoznávali a každý o sebe hovoril, ako sa volá, odkiaľ pochádza a z akej je farnosti. Jeden chalan hovoril, že vo farnosti majú farára, druhý, že oni majú kaplána, dokonca tam niekto povedal: „ … a náš pánko …“ Poviem vám pravdu, mňa to teda poriadne vyviedlo z miery a s hrdosťou som vyhlásil: „A my máme duchovného otca!“

Foto: kurima.eu

Až teraz si vlastne – a to v plnom zmysle slova – uvedomujem, čo som vtedy, ako chlapec, chcel intuitívne povedať. My sme naozaj v Kurime mali duchovného otca a to s veľkým D a O. Bol nielen duchovným otcom, ale aj otcom, ktorý mal veľké srdce. Vôbec, celého seba na rozdávanie.

Už doma som počúval od svojich rodičov, koľkým ľuďom a rodinám náš duchovný otec pomohol, vypočul a ochránil.

Ako miništrant nás duchovný otec často volal k sebe na faru a pamätám si, ako sme mu pomáhali nakladať do auta kopec jedenia, koláčikov, tort a sladkostí, ktoré on často dostával zo svadieb, krstín a od rôznych ľudí a roznášali sme ich ďalej. Tým, ktorí to práve potrebovali. On žil naozaj naplno evanjeliové slová: „Dávajte a bude vám dané. Mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchom nasypanú dajú vám do lona.“ Jasné, že z tých dobrôt sa ušlo aj nám chlapcom a to na rôznych výletoch, keď nás svojou škodovkou brával do prírody.

Čo nikdy nechýbalo, bola spoločná modlitba svätého ruženca. Všetko som to vnímal a neraz som sa naňho pozeral s veľkým obdivom a bázňou. Často som ho tajne pozoroval a nemohol som nájsť na ňom nič negatívne a to vyvolávalo u mňa až strach pred týmto veľkým človekom. Až raz som zažil situáciu, kde sa duchovný otec trocha pred nami miništrantmi rozčúlil a zvýšil hlas a mňa to skoro potešilo, že aj on je len človek.

Naozaj to bol silný muž s obrovskou sebakontrolou a disciplínou. O tej sa už teraz málo hovorí, ale nám to duchovný otec často prízvukoval: „Ozajstní muži sú disciplinovaní a obetaví.“ Som mu nesmierne vďačný za tieto slová!

Určite sa bude v týchto dňoch, na výročie otca Jozefa Pastira, veľmi veľa o ňom rozprávať, o jeho prínose pre Kurimu a pre Kurimčanov, pre Cirkev a pre spoločnosť. Preto sa zastavím len krátko a to pri niečom osobnom, kým bol pre mňa duchovný otec Pastir.

To osobné, s čím sa s vami chcem podeliť, sa týka môjho povolania. Viacerí z vás vedia, že už pekných 28 rokov žijem v spoločenstve fokoláre, ako zasvätená osoba. Moja skúsenosť s Hnutím fokoláre sa začala práve tu vo farnosti v Kurime s požehnaním, podporou a ochrannou rukou nášho vtedajšieho duchovného otca Jozefa Pastira. Nebudem vám opisovať svoju cestu s Bohom. Zastavím sa však pri momente, keď už vo mne dozrelo povolanie zasvätiť svoj život Bohu a to práve vo fokoláre.

To znamenalo opustiť moju milovanú a krásnu rodinku, moju farnosť, rodnú Kurimu a Slovensko, pretože ma čakala niekoľkoročná formácia, štúdium a komunitný život v Taliansku. Cítil som skoro povinnosť, že by som sa mal podeliť s touto mojou túžbou a povolaním aj s duchovným otcom Pastirom, pretože to bol práve on, ktorý ma viedol k Bohu už od útleho detstva. Budem otvorený a priznám sa vám, že som sa veľmi bál toho stretnutia. Čo na to duchovný otec povie? Ako zareaguje? Bude sklamaný? Neočakával odo mňa, že budem kňaz? Pochopí moje povolanie? Tieto a iné myšlienky mi vírili v hlave.

Ale Pastir bol Pastier! Bol to Otec! Dlho a ticho ma trpezlivo počúval, potom ma objal a povedal mi toto: „Vieš Marcel, v Cirkvi je veľmi silno prítomný Petrov profil, ktorý aj vďaka tomu tvorí jednotu Cirkvi a na ktorej je aj celá Kristová Cirkev postavená a je v nej veľa rôznych povolaní. No je tu ešte a aj bol stále prítomný profil Máriin. Možno tak trocha v úzadí a menej prezentovaný, ale o nič menej dôležitý. A medzi inými to bola práve Chiara Lubichová, ktorá dostala dar od Boha, aby toto Dielo, ktoré jej bolo zverené a volá sa ono Dielo Máriino, túto spiritualitu Máriinu, priniesla do sveta a ešte viac sprítomnila v Cirkvi. Aj tvoje povolanie Marcel, povolanie laika zasväteného Bohu, je veľmi dôležité, lebo to povolanie znamená byť vo svete malou Máriou, ktorá prináša svetu Ježiša. Vy fokolaríni ste v tejto modernej dobe veľmi potrební.“

Nepamätám si už všetko, čo mi rozprával, pretože to bolo ešte v lete v roku 1990, ale viem, že ma veľmi povzbudil na mojej, vtedy ešte neznámej, duchovnej ceste a čo bolo pre mňa najviac očakávané, dostal som od neho to najdôležitejšie – a to úprimné a plné lásky otcovské Božie požehnanie! A s jeho a teda aj Božím požehnaním som naozaj už nemal strach kráčať ďalej, ba mal som obrovskú radosť. A tá mi zostala do dnešného dňa!

Určite sa mu raz v Nebi pri stretnutí poďakujem!

 

 

 

 

Súvisiace články

Duša ľudu

Marika Bacher

Aby láska nebola po záruke

Katarína Jančišinová

Ako ďalej, rozdelení kresťania, v treťom tisícročí?

Terézia Lenczová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies