Stĺpčeky

A my máme duchovného otca!

Takto som to dôrazne vyhlásil, ako 13-ročný chlapec, na jednom tajnom, kresťanskom stretnutí chlapcov z Hnutia fokoláre v lesoch pri Prahe. Bolo to niekedy na začiatku 80. rokov.

Pamätám si, že sme sa ako rôzne skupinky chlapcov spoznávali a každý o sebe hovoril, ako sa volá, odkiaľ pochádza a z akej je farnosti. Jeden chalan hovoril, že vo farnosti majú farára, druhý, že oni majú kaplána, dokonca tam niekto povedal: „ … a náš pánko …“ Poviem vám pravdu, mňa to teda poriadne vyviedlo z miery a s hrdosťou som vyhlásil: „A my máme duchovného otca!“

Foto: kurima.eu

Až teraz si vlastne – a to v plnom zmysle slova – uvedomujem, čo som vtedy, ako chlapec, chcel intuitívne povedať. My sme naozaj v Kurime mali duchovného otca a to s veľkým D a O. Bol nielen duchovným otcom, ale aj otcom, ktorý mal veľké srdce. Vôbec, celého seba na rozdávanie.

Už doma som počúval od svojich rodičov, koľkým ľuďom a rodinám náš duchovný otec pomohol, vypočul a ochránil.

Ako miništrant nás duchovný otec často volal k sebe na faru a pamätám si, ako sme mu pomáhali nakladať do auta kopec jedenia, koláčikov, tort a sladkostí, ktoré on často dostával zo svadieb, krstín a od rôznych ľudí a roznášali sme ich ďalej. Tým, ktorí to práve potrebovali. On žil naozaj naplno evanjeliové slová: „Dávajte a bude vám dané. Mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchom nasypanú dajú vám do lona.“ Jasné, že z tých dobrôt sa ušlo aj nám chlapcom a to na rôznych výletoch, keď nás svojou škodovkou brával do prírody.

Čo nikdy nechýbalo, bola spoločná modlitba svätého ruženca. Všetko som to vnímal a neraz som sa naňho pozeral s veľkým obdivom a bázňou. Často som ho tajne pozoroval a nemohol som nájsť na ňom nič negatívne a to vyvolávalo u mňa až strach pred týmto veľkým človekom. Až raz som zažil situáciu, kde sa duchovný otec trocha pred nami miništrantmi rozčúlil a zvýšil hlas a mňa to skoro potešilo, že aj on je len človek.

Naozaj to bol silný muž s obrovskou sebakontrolou a disciplínou. O tej sa už teraz málo hovorí, ale nám to duchovný otec často prízvukoval: „Ozajstní muži sú disciplinovaní a obetaví.“ Som mu nesmierne vďačný za tieto slová!

Určite sa bude v týchto dňoch, na výročie otca Jozefa Pastira, veľmi veľa o ňom rozprávať, o jeho prínose pre Kurimu a pre Kurimčanov, pre Cirkev a pre spoločnosť. Preto sa zastavím len krátko a to pri niečom osobnom, kým bol pre mňa duchovný otec Pastir.

To osobné, s čím sa s vami chcem podeliť, sa týka môjho povolania. Viacerí z vás vedia, že už pekných 28 rokov žijem v spoločenstve fokoláre, ako zasvätená osoba. Moja skúsenosť s Hnutím fokoláre sa začala práve tu vo farnosti v Kurime s požehnaním, podporou a ochrannou rukou nášho vtedajšieho duchovného otca Jozefa Pastira. Nebudem vám opisovať svoju cestu s Bohom. Zastavím sa však pri momente, keď už vo mne dozrelo povolanie zasvätiť svoj život Bohu a to práve vo fokoláre.

To znamenalo opustiť moju milovanú a krásnu rodinku, moju farnosť, rodnú Kurimu a Slovensko, pretože ma čakala niekoľkoročná formácia, štúdium a komunitný život v Taliansku. Cítil som skoro povinnosť, že by som sa mal podeliť s touto mojou túžbou a povolaním aj s duchovným otcom Pastirom, pretože to bol práve on, ktorý ma viedol k Bohu už od útleho detstva. Budem otvorený a priznám sa vám, že som sa veľmi bál toho stretnutia. Čo na to duchovný otec povie? Ako zareaguje? Bude sklamaný? Neočakával odo mňa, že budem kňaz? Pochopí moje povolanie? Tieto a iné myšlienky mi vírili v hlave.

Ale Pastir bol Pastier! Bol to Otec! Dlho a ticho ma trpezlivo počúval, potom ma objal a povedal mi toto: „Vieš Marcel, v Cirkvi je veľmi silno prítomný Petrov profil, ktorý aj vďaka tomu tvorí jednotu Cirkvi a na ktorej je aj celá Kristová Cirkev postavená a je v nej veľa rôznych povolaní. No je tu ešte a aj bol stále prítomný profil Máriin. Možno tak trocha v úzadí a menej prezentovaný, ale o nič menej dôležitý. A medzi inými to bola práve Chiara Lubichová, ktorá dostala dar od Boha, aby toto Dielo, ktoré jej bolo zverené a volá sa ono Dielo Máriino, túto spiritualitu Máriinu, priniesla do sveta a ešte viac sprítomnila v Cirkvi. Aj tvoje povolanie Marcel, povolanie laika zasväteného Bohu, je veľmi dôležité, lebo to povolanie znamená byť vo svete malou Máriou, ktorá prináša svetu Ježiša. Vy fokolaríni ste v tejto modernej dobe veľmi potrební.“

Nepamätám si už všetko, čo mi rozprával, pretože to bolo ešte v lete v roku 1990, ale viem, že ma veľmi povzbudil na mojej, vtedy ešte neznámej, duchovnej ceste a čo bolo pre mňa najviac očakávané, dostal som od neho to najdôležitejšie – a to úprimné a plné lásky otcovské Božie požehnanie! A s jeho a teda aj Božím požehnaním som naozaj už nemal strach kráčať ďalej, ba mal som obrovskú radosť. A tá mi zostala do dnešného dňa!

Určite sa mu raz v Nebi pri stretnutí poďakujem!

 

 

 

 

Súvisiace články

Keď sa ozve „ten hlas“

Katarína Jančišinová

Ak by nebolo Fokoláre, neboli by ani Nové horizonty

Peter Kuchár

Pozvanie na ekumenické modlitby

Terézia Lenczová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies