Spoločnosť

Skutočnú cenu má len vytrvať až do konca

Foto: Flickr/Top Ten Alternatives

„Ako vydatá máš jednu bolesť: nikdy nepocítiš žiadnu sladkosť, ktorá by nepatrila všetkým.“ Davide Maria Turoldo, L’Uomo

Najnáročnejšia výzva, ktorá stojí pred každým spoločenstvom, je zaviesť do života pojem „my“ tak, aby neprerástol do potláčania pojmov „ja“ jednotlivcov, ktorí to spoločenstvo vytvorili. Kolektívne názvy sú dobré a napomáhajú život len vtedy, ak pred nimi stoja alebo ich sprevádzajú osobné mená či zámená. Tie „my“ bez tých „ja“ sú zárodkom všetkých patologických javov komunít a rôznych režimov, ktoré neposkytujú slobodu, aj keď sa prezentujú jej prísľubom a zaodievajú sa spásonosným habitom.

Komunity slúžia svojim členom, len ak si uvedomujú, že ony sú na druhom mieste, a umožňujú, aby prvá osoba jednotného čísla bola pred prvou osobou množného čísla. Ak sa toto prirodzené usporiadanie množného a jednotného čísla preklápa, ničia sa osobné cesty jednotlivcov, vädnú povolania a komunita zrádza samu seba.

Poslaním každého povolania je dávať zrod novému životu, vyslobodzovať otrokov za morom spod faraónov. Každé povolanie je však aj veľký príbeh lásky. Jeho správny vývoj v čase je závislý od konkrétnej možnosti udržať pohromade povolanie vyslobodzovať utláčaných s pozornou kontrolou narcistických pocitov, ktoré sú pri zamilovanosti vždy prítomné.

Na začiatku je to eros. Ozve sa hlas, ide nám v ústrety, volá nás, vábi a ocitáme sa v tom najkrajšom sne. Všetko navôkol kvitne, je prežiarené novým vnútorným slnkom, ktoré je skutočnejšie a jasnejšie než to vonku. Prebudia sa všetky city, srdce je v pohnutí dojaté, hlas, ktorý nás volá, doslova počuť, je hmatateľný ako chlieb, ako ľudia.

Poslaním každého povolania je dávať zrod novému životu, vyslobodzovať otrokov za morom spod faraónov.

Táto povznášajúca skúsenosť je neodmysliteľnou súčasťou počiatkov každého letu vysoko na oblohu. Kto ju zakúsil, bude sa o ňu snažiť po celý život. Ak má však vývoj povolania napredovať správne, potrebné je dozrievanie erosu na fíliu – philia (priateľstvo). Keď sa to udeje, prvotné povolanie prechádza do skúsenosti s kolektívom a bratstvom. Opúšťa ten jediný počiatočný postoj, v ktorom prevládajú city a zápal, a začína sa obdobie budovania komunít.

Netvrdíme, že city a zamilovanosť zmiznú, nie sú však už ani jediným, ani prevažujúcim postojom. Nastáva veľmi pekné a zväčša aj veľmi dlhé životné obdobie, keď povolanie buduje nové mestá, zakladá nové diela, dospeje k vnímaniu novej inej plodnosti a nových detí. K Izmaelovi, synovi podľa tela, sa pridá Izák, syn zasľúbenia. Mení sa aj viera, z citovej vnútornej skúsenosti prechádza do veľkého príbehu ľudu, rozvíja sa v komunite. V láske druhých vybadá obdobnú prvú lásku a spoločne slávia nové zväzky.

Povolanie sa otvára, je čoraz viac pre spoločenstvo. Aj v období fílie zostáva eros, pretože každá forma lásky je koesenciálnou (spolu podstatnou) súčasťou dobre prežívaného života: bez erosu neexistuje dobrá fília (ani pravá autentická agapé). Dospievanie vo fílii však navždy mení eros – otvára ho pre všetkých a poľudšťuje ho.

Oslobodenie, ktoré sľubovalo prvotné povolanie, tu dosahuje svoj prvý horizont: dospievame k oslobodeniu sa od vlastnej komunity, ktorá nám bola darovaná.

V povolaniach, ktoré sa na tejto ceste nepremárnia, potom fília, pochádzajúca z dospievajúceho erosu, v pravom čase rozkvitne do agapé. Je to obdobie plnej zrelosti, keď sa z jarných kvetov stávajú plody leta. Komunita, ktorá si uchránila prvotné povolanie a umožnila mu rozvinúť sa na spoločné, plodné dobrodružstvo, na ktorom sa podieľajú všetci, sa stáva odrazovým mostíkom nových horizontov ducha.

Komunita plní svoju úlohu dobrého pedagóga a konečne vovádza jednotlivca do dospelosti. Pokračuje život s ostatnými a pre ostatných spolupútnikov, ale v úplne novej pravde a slobode. Oslobodenie, ktoré sľubovalo prvotné povolanie, tu dosahuje svoj prvý horizont: dospievame k oslobodeniu sa od vlastnej komunity, ktorá nám bola darovaná.

Pochopíme, že sme určení pre širšie spoločenstvo ako to naše vlastné – sme pre všetkých. Zisťujeme, že rodina, ktorá nás prijala, to ešte nie je posledný stupienok, ale len predposledný. Uvedomujeme si, že sme určení pre tie miesta, kde sú všetci ostatní, že nebo nad našou domovskou záhradkou je primalé na to, aby pojalo naše poslanie pre nekonečno. A tak vyrážame, aj keď zostávame v tom istom dome.

Najopravdivejšia, najradikálnejšia sloboda tryská z agapé, vtedy sa skutočne stávame anima mundi – naša duša nadobúda svetový rozmer a spoznávame nezištnosť. Kto natrafí na tieto duše v agapé, vníma tep celého vesmíru, ony už nie sú obmedzované hranicami jednej komunity alebo určitej špecifickej charizmy. Ich identita je v plnom rozsahu univerzálna, ich spoločenstvá majú vždy dvere otvorené.

Pochopíme, že sme určení pre širšie spoločenstvo ako to naše vlastné – sme pre všetkých.

Nie každé povolanie dospeje až do svojej vrcholnej fázy – agapé. Mnohé, až príliš mnohé sa zastavia v predchádzajúcich fázach. Najčastejšie sa vyskytuje zastavenie vo fáze „eros“. V škále citov, pocitov a romantizmu sa dá zostať po celý život. Do tohto narcizmu v povolaní upadajú osoby, ktoré sa nikdy nedostanú z prvého sna, keď sa skončí, opäť si ho vymyslia a vytvoria. Namiesto toho, aby si uvedomili, že koniec fázy zamilovanosti je pozvaním k prechodu na inú a zrelšiu formu lásky, zostávajú opantaní osídlami vlastných citov, sú v nepretržitom narcistickom hľadaní „duchovných“ emocionálne povzbudivých zážitkov, ktoré dokážu stimulovať zmysly a vášne.

Zo života sa stáva nepretržité poletovanie z kvetu na kvet, hľadanie vždy nových, sviežich a opojných peľov. Je to sústavné hľadanie, „užívanie“ a po krátkom čase opúšťanie priateľstiev, stretnutí a nových spoločenstiev, len čo sa potrava vyčerpala. Život sa stáva jediným monotónnym a opakujúcim sa zážitkom citového „konzumizmu“, nikdy nedosiahne fázu „plodnosti“ a vyslobodzovania otrokov.

City a pocity sú v povolaní úsvitom, nie poludním. Z toho počiatočného, výnimočného a napĺňajúceho dialógu sa musí časom stať dialóg s ľuďmi, s chudobnými, s otrokmi, so všetkými hlasmi, čo sa vo svete ozývajú, s hlasom vtáčikov, mora aj skál. Jeden jediný hlas dnes nestačí na vyjadrenie prvotného hlasu včerajšieho povolania.

Do tohto narcizmu v povolaní upadajú osoby, ktoré sa nikdy nedostanú z prvého sna, keď sa skončí, opäť si ho vymyslia a vytvoria.

Priveľa ľudí stráca vieru v pravdivosť hlasu z prvého stretnutia preto, lebo ju hľadajú na nesprávnych miestach, v detskom období povolania, v pocitoch, v poryvoch srdca. No to bola len kolíska, dospelým však kolísky musia slúžiť na to, aby sa postarali o deti, o svoje a tiež o ostatné.

Biblická viera nikdy nie je individuálnou potravou: vždy je to generovanie ešte nenaplnenej spásy, pre druhých a niekedy pre nás. Noe nastúpil do archy spásy, jeho povolaním bola jej stavba. Mojžiš zas nevstúpil do zasľúbenej zeme, uvidel ju len z diaľky. Keď prijímame určité povolanie, nevieme, či sa zachránime aj my, alebo zachránime len druhých. To, na čom skutočne záleží, je vytrvať až do konca. Vrch Nebo môže byť dobrým miestom na smrť, ak sme predtým videli, že náš ľud dosiahol spásu.

Keď sa prirodzený sklon k emóciám u týchto zablokovaných povolaní zredukuje tak, že úplne stratia schopnosť zakúšať pôžitok z potravy pre city, zväčša upadnú do vážnej krízy. Prichádza úplná citová vyprahnutosť, zamieňaná za duchovnú vyprahnutosť, a pretože bolo povolanie stotožňované s prvotnou a jedinou potravou, zostanú zmätení.

Niekedy môže táto nesmierna vyprahnutosť otvoriť cestu pre novú fázu a stáva sa predzvesťou duchovného života. No toto šťastnejšie riešenie je zriedkavé, pretože ten, kto sa ocitol v tejto „erotickej“/citovej vyprahnutosti, je namiesto pomoci smerujúcej k radikálnej zmene postojov veľmi často nabádaný, aby pokračoval vo svojom vnútornom konzumizme, s cieľom obnoviť si stratené city. A choroba sa stáva neliečiteľnou. Chýba pochopenie, že na prechod z určitého vekového životného obdobia k ďalšiemu sa treba naučiť len zomierať.

Podobne je bežné, že sa povolanie zastaví aj vo fáze fílie. Vtedy je však náročnejšie rozpoznať, že niečo neklape, a nastáva zlyhanie v povolaní, hranica medzi fíliou a agapé je totiž podstatne menej ostrá ako hranica medzi erosom a fíliou.

Chýba pochopenie, že na prechod z určitého vekového životného obdobia k ďalšiemu sa treba naučiť len zomierať.

Osoby, ktoré dosiahnu fázu fílie, vidia plody, ktoré sa podobajú na plody, čo sú charakteristické pre agapé. Keď sa z individuálneho erosu dosiahne súlad v komunitnom živote, prežívame novú plodnosť, najmä v porovnaní so sterilitou, keď fáza erosu presiahla prirodzený časový rámec trvania.

Preto je veľmi ľahké zostať zatvorený v klietke komunity-fílie (v komunite na úrovni fílie) a nikdy nedôjsť do skutočnej fázy agapé. Pri dosiahnutí obdobia fílie sa individuálna identita takmer nevyhnutne stotožní s komunitnou identitou. Stotožnenie je až do tej miery, že osoba viac nedokáže vysloviť „ja“, ale len „my“.

Príchod fázy agapé sa tak stáva vyslobodením z komunitnej fílie a je nesmiernym požehnaním, prichádza však ako rana, ktorá môže byť veľmi hlboká a bolestivá. Z obdobia erosu sa nedá prejsť do obdobia agapé bez prechodu fázou fílie, pretože komunity-agapé sú zmŕtvychvstaním komunít-fílií, tieto sú teda podstatné.

Keď sa totiž osobná identita celé roky stotožňovala s kolektívnou identitou, prechod k novej slobode v agapé je spojený so zažívaním skutočnej vlastnej smrti. Komunita-fília sa musí vytratiť a prenechať miesto komunite-agapé. Táto strata sa týka všetkého: charizmy, našej osobnosti, neraz aj viery. Nastáva totálne a radikálne rozpoloženie, no inej cesty, ako dosiahnuť agapé, však niet.

Táto strata sa týka všetkého: charizmy, našej osobnosti, neraz aj viery.

Múdrosť toho, kto sprevádza osobu počas krízy fílie, spočíva v tom, že vie ukázať na zasľúbenú zem, ktorá je za tou riavou, čo so sebou všetko strháva, vie tam na druhej strane mora ukázať strom omnoho košatejší a omnoho plodnejší ako odumierajúci bonsaj.

Toho, kto práve zápasí v brode, by mal sprevádzať len ten, kto už sám prešiel cez fázu fílie (a fázu eros). Priveľa ráz nebol Jordán prebrodený práve preto, lebo sprievodcovia naň nikdy neupozornili, alebo si ho splietli s Nílom prastarého otroctva.

l.bruni@lumsa.it

 

Súvisiace články

Napriek kontrastom nás Jeruzalem predsa len spája

Zuzana Hanusová

Tento film je bránou k nádeji.

Tanino Minuta

Míľniky na ceste ekumenizmu

Rastislav Dluhý

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies