Stĺpčeky

Aby láska nebola po záruke

V parku som sa stretla so ženou v strednom veku, ktorú občas vídam pri prechádzkach so psom. Zarozprávali sme sa. „Nemám rodinu, deti“, povedala mi. „Nenašla som nikoho, kto by sa so mnou chcel deliť viac ako len o spoločný byt. Nepatrím však medzi ,skrachovancov‘, žijem pre iných.“

Foto: Flickr/makelessnoise

Isteže, rodina nie je len o spolužití ľudí, ale je spoločenstvom osôb, ktoré žijú jedna pre druhú. Bývať spolu pod jednou strechou, mať spoločnú chladničku a poprípade sa stretávať za jedným stolom ešte neznamená, že dvojica či rodina je aj živým spoločenstvom. To z nás robia vzťahy. Život jednotlivca sa stáva v manželstve spoločným príbehom, individuálny rozmer prestupuje do spoločného „my“.

Vo svojom okolí stretávam veľa ľudí, ktorí túžili po manželstve, no z rôznych dôvodov im vzťah buď nevyšiel, alebo sa ani nikdy neodhodlali k tomuto zodpovednému kroku. Nedá sa hodnotiť, ani porovnávať. Každý z nás je iný, každý príbeh má svoju osnovu. No dezilúzia, sklamanie sa v tom druhom, ktoré medzi ľuďmi neraz vládnu, sa dotýkajú nás všetkých. Občas sa pýtam sama seba: „Ako pomôcť ľuďom opäť uveriť v krásu rodiny, vzťahu?“

Aby sme mohli niečo realizovať, musíme tomu najprv veriť, zapáliť sa pre to, dať sa viesť vnútorným odhodlaním a istotou, že náš plán má zmysel. O čo ľahšie sa niečo buduje, pokiaľ sme to sami mohli zažiť vo vlastných rodinách. Alebo pokiaľ sme vďaka niekomu zakúsili, že život pre druhých je možný. Pani, s ktorou som sedela na lavičke v parku mi povedala: „Môj otec žil pre rodinu, pre mamu a pre nás deti. Keď som na nejaké obdobie musela odísť za prácou do Afriky, písal mi listy. Keď nefungovala pošta, nevzdal to a našiel človeka, ktorý nás spájal raz do týždňa cez akúsi rádiostaničku. Hľadal spôsob, ako byť so mnou.“

To je ono, pomyslela som si, hľadať spôsoby, ako byť pre druhého. Mať v hlave jeho svet, byť jeho súčasťou. Ako na začiatku, keď sa dvaja zaľúbia a sú ochotní zniesť si modré z neba. Nepoľaviť. Robiť druhého šťastným.

Do dňa sa snažím vstávať s myšlienkou nehy, pozornosti voči milovanej osobe. Nie som vydatá prvý rok, a tak niekedy potrebujem impulz vôle, ktorý ma pohne smerom k druhému. O to vzácnejší a precítenejší je však skutok, ktorý druhého zasiahne. Spojí, naplní, obnoví… Drobné gestá ma vždy zachraňujú, dávajú môjmu naoko všednému dňu zmysel. A som si istá, že vysielajú signál aj smerom von. Najprv si ich uvedomia naše deti, ktoré tak majú ešte šancu aj uprostred tohto sveta, v ktorom sa hodnota pravej lásky neraz nahrádza niečím iným, veriť, že vzťah medzi mamou a otcom stojí za to. Keď som raz pri stole nahlas povedala: „Viete, ako vášho ocka ľúbim?!“, náš najmladší zareagoval: „Zdá sa, že vaša láska nikdy nebude po záruke.“

O tom to je, dávať si stále znova šancu, vrátiť sa občas k prvým okamihom lásky, aby sme nezabudli, čo je za naším spoločným rozhodnutím. Prekvapovať sa navzájom drobnými skutkami lásky a vyjadrovať si ju. Nedať sa zaplaviť rutinou či únavou. Pripomínať si, že sme tu preto, aby sme boli spolu. Radosť z každodennosti vzťahu nás vlastne podrží a tí druhí budú mať možnosť vidieť spokojných manželov, rodičov, deti, ktorým je spolu dobre. To je to, čo môžeme každý deň urobiť pre svet, byť verný v malom…

Súvisiace články

Keď sa ozve „ten hlas“

Katarína Jančišinová

Ak by nebolo Fokoláre, neboli by ani Nové horizonty

Peter Kuchár

Pozvanie na ekumenické modlitby

Terézia Lenczová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies