Stĺpčeky

Aby láska nebola po záruke

V parku som sa stretla so ženou v strednom veku, ktorú občas vídam pri prechádzkach so psom. Zarozprávali sme sa. „Nemám rodinu, deti“, povedala mi. „Nenašla som nikoho, kto by sa so mnou chcel deliť viac ako len o spoločný byt. Nepatrím však medzi ,skrachovancov‘, žijem pre iných.“

Foto: Flickr/makelessnoise

Isteže, rodina nie je len o spolužití ľudí, ale je spoločenstvom osôb, ktoré žijú jedna pre druhú. Bývať spolu pod jednou strechou, mať spoločnú chladničku a poprípade sa stretávať za jedným stolom ešte neznamená, že dvojica či rodina je aj živým spoločenstvom. To z nás robia vzťahy. Život jednotlivca sa stáva v manželstve spoločným príbehom, individuálny rozmer prestupuje do spoločného „my“.

Vo svojom okolí stretávam veľa ľudí, ktorí túžili po manželstve, no z rôznych dôvodov im vzťah buď nevyšiel, alebo sa ani nikdy neodhodlali k tomuto zodpovednému kroku. Nedá sa hodnotiť, ani porovnávať. Každý z nás je iný, každý príbeh má svoju osnovu. No dezilúzia, sklamanie sa v tom druhom, ktoré medzi ľuďmi neraz vládnu, sa dotýkajú nás všetkých. Občas sa pýtam sama seba: „Ako pomôcť ľuďom opäť uveriť v krásu rodiny, vzťahu?“

Aby sme mohli niečo realizovať, musíme tomu najprv veriť, zapáliť sa pre to, dať sa viesť vnútorným odhodlaním a istotou, že náš plán má zmysel. O čo ľahšie sa niečo buduje, pokiaľ sme to sami mohli zažiť vo vlastných rodinách. Alebo pokiaľ sme vďaka niekomu zakúsili, že život pre druhých je možný. Pani, s ktorou som sedela na lavičke v parku mi povedala: „Môj otec žil pre rodinu, pre mamu a pre nás deti. Keď som na nejaké obdobie musela odísť za prácou do Afriky, písal mi listy. Keď nefungovala pošta, nevzdal to a našiel človeka, ktorý nás spájal raz do týždňa cez akúsi rádiostaničku. Hľadal spôsob, ako byť so mnou.“

To je ono, pomyslela som si, hľadať spôsoby, ako byť pre druhého. Mať v hlave jeho svet, byť jeho súčasťou. Ako na začiatku, keď sa dvaja zaľúbia a sú ochotní zniesť si modré z neba. Nepoľaviť. Robiť druhého šťastným.

Do dňa sa snažím vstávať s myšlienkou nehy, pozornosti voči milovanej osobe. Nie som vydatá prvý rok, a tak niekedy potrebujem impulz vôle, ktorý ma pohne smerom k druhému. O to vzácnejší a precítenejší je však skutok, ktorý druhého zasiahne. Spojí, naplní, obnoví… Drobné gestá ma vždy zachraňujú, dávajú môjmu naoko všednému dňu zmysel. A som si istá, že vysielajú signál aj smerom von. Najprv si ich uvedomia naše deti, ktoré tak majú ešte šancu aj uprostred tohto sveta, v ktorom sa hodnota pravej lásky neraz nahrádza niečím iným, veriť, že vzťah medzi mamou a otcom stojí za to. Keď som raz pri stole nahlas povedala: „Viete, ako vášho ocka ľúbim?!“, náš najmladší zareagoval: „Zdá sa, že vaša láska nikdy nebude po záruke.“

O tom to je, dávať si stále znova šancu, vrátiť sa občas k prvým okamihom lásky, aby sme nezabudli, čo je za naším spoločným rozhodnutím. Prekvapovať sa navzájom drobnými skutkami lásky a vyjadrovať si ju. Nedať sa zaplaviť rutinou či únavou. Pripomínať si, že sme tu preto, aby sme boli spolu. Radosť z každodennosti vzťahu nás vlastne podrží a tí druhí budú mať možnosť vidieť spokojných manželov, rodičov, deti, ktorým je spolu dobre. To je to, čo môžeme každý deň urobiť pre svet, byť verný v malom…

Súvisiace články

Duša ľudu

Marika Bacher

Ako ďalej, rozdelení kresťania, v treťom tisícročí?

Terézia Lenczová

A my máme duchovného otca!

Marcel Olejár

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies