Rodina

Nadprirodzenosť lásky

Foto: Flickr/Chilanga Cement

V závere posledného článku som hovoril o trvalom pestovaní vlastného ja a my, ktoré sme dosiahli láskou. Pri istých ľudských postupoch, ktoré si vyžadujú trpezlivosť a ľudskosť, si vypomáhame obrazom remeselníka, ktorý starostlivo opracúva svoj materiál. V tomto prípade by tým najlepším vzorom mohol byť obraz roľníka, ktorý sadí, zavlažuje, čistí, orezáva bytosť nie bezduchú, no živú.

Keď sa na lásku pozeráme v celej jej veľkosti, nakoľko je základom manželstva a rodiny, vidíme, ako udržiava prepojený fyzický rozmer pripisovaný erosu a duchovný rozmer pripisovaný agape. Často vnímame eros zahalený do dvojzmyselnosti a nečistoty, zatiaľ čo agapé ako čosi ozdobené priezračnosťou a čistotou. Veľký teoretik manželskej lásky J. Bastaire však tvrdí, že „Na vine nie je rozkoš. Tyranom nie je pôžitok, no chorý človek, ktorý vytrháva potešenie zo svojho samozrejmého rozkvetu a legitímneho uspokojenia. To, že sexualitu v každom okamihu velebíme a vyzdvihujeme až do neba, je nakoniec jej kalváriou a v podstate je vysmievaná, pošpinená a vo svojom jadre otrávená.“

Kresťanské manželstvo predpokladá radikálnosť lásky (v zmysle návratu k podstate).

Všetci si uvedomujeme antropologickú devastáciu, ktorú už desaťročia produkuje redukcionistický erotizmus so svojou rovnicou „láska sa rovná pôžitok“. Nemá to však viesť k démonizovaniu túžby. Za veľmi múdry pokladám v tomto zmysle názor W.G. Jeanronda: „Zásadnou otázkou nie je problém týkajúci sa čistej či nečistej lásky, no lásky, ktorej sa tu na zemi dotkla večnosť alebo lásky, ktorá netúži po dotyku večnosti.“

Tu sa nám objasňuje rozmer nadprirodzena, ktorým chcem ukončiť túto sériu článkov o láske. Je to tretia dôležitá idea, na ktorej spočíva láska v manželstve a v rodine: ide o mysticko-sviatostný rozmer manželstva. Kresťanské manželstvo predpokladá radikálnosť lásky (v zmysle návratu k podstate). Podľa mňa ide o inkluzívny postoj: nič z toho, čo je ľudsky pozitívne a hodnotné nenecháva mimo. Nejde teda o zrieknutie sa, ale premenu.

Pri takomto chápaní, kresťanská antropológia v sebe zahŕňa závažný prvok, ktorý nemôže byť zastúpený ľudským rozmerom, ale ho prevyšuje, priam ho pretvára. Hovorím o sviatostnosti manželstva. V čom spočíva? Použijem ešte text od J. Bastaira: „V dialógu medzi milujúcimi sa osobami je to Boh, ktorý dáva Boha a dostáva Boha, nie oni samotní. Nie preto, že oni by boli iba pasívnymi divákmi výmeny, ktorá sa ich netýka. Sú jej súčasťou, pobáda ich k činnosti, aby bol medzi nimi zaistený slobodný kolobeh lásky.“ Zdá sa mi to úžasné: sviatosť má iba umožniť a napomôcť voľnému prúdeniu lásky! Z manželov sa tak stávajú skutoční mystici, a teda osoby, ktoré majú osobitný prístup k Bohu a vyjadrujú to svojím životom.

Ak chceme niečo dosiahnuť (a tu hovoríme o plnosti šťastia), treba sa zamerať na maximum.

Nedávno som bol v Madride, aby som požehnal manželstvo svojho bratranca. Scenéria miesta, kde sa sobáš konal, bola jedinečná a ženích s nevestou si pozvali mnoho priateľov. Pred večerou prišiel na rad prípitok. Podišlo ku mne isté slobodné dievča, ktoré už malo svojho priateľa a poďakovalo sa mi za to, čo som povedal v kázni. Zrazu sa opýtalo: „Nehovorí sa však, že láska trvá iba rok?“ Štatistiky sú skutočne kruté.

Vrátim sa k vyjadreniu Jeanronda. To najpodstatnejšie je, či dovolíme, aby sa lásky dotkla večnosť. Bastaire to vyjadruje ešte jasnejšie: „Sobáš prostredníctvom sviatosti, v smrti a zmŕtvychvstaní Krista, prekračuje aj smrť, ktorou sa vzťah nestráca. Manželstvo je nerozlučiteľné. Manželia sa podieľajú na večnosti, svoje úplné naplnenie dosahujú vo večnosti. Manželský súhlas, ktorý je jeho základom, nachádza vo večnosti [v Kristovi] svoju najplnšiu odpoveď.“

Ako sa dá netúžiť po takejto láske? Nikto nehovorí, že je to ľahké, no tisíce párov po celom svete môžu dosvedčiť, že to nie je nemožné. Je to fascinujúci horizont. Ak chceme niečo dosiahnuť (a tu hovoríme o plnosti šťastia), treba sa zamerať na maximum.

Kresťanské manželstvo je model spolužitia, ktorý je najviac bohatý na vzťahy a teda z antropologického hľadiska je aj najsúdržnejší (otázka, z ktorej sme vychádzali v prvom článku). Táto skutočnosť má samozrejme aj svoje dôležité etické dôsledky. To je však už ďalšia téma.

(na pokračovanie)

uverejnené v Città Nuova

Súvisiace články

Nenechajme zakrpatieť dušu

Christa Mevés

Ľudia sa už nechcú baviť, chcú, aby ich niekto zabával

Zuzana Hanusová

Nostalgia po láske

Jesús Morán

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies