Spoločnosť

Napriek kontrastom nás Jeruzalem predsa len spája

Foto: archív Dominik Berberich

Takmer sedem rokov žije v Jeruzaleme ako zasvätený fokolarín v komunite Hnutia fokoláre. Dominik Berberich vyštudoval teológiu a už na Slovensku sa venoval medzináboženskému dialógu.

Dnes žije v meste, kde pulzuje život troch svetových náboženstiev. Rozprávali sme sa o výzvach, ktoré toto spolužitie prináša.

Ako ste sa ocitli v Jeruzaleme?

Predtým som ako fokolarín pôsobil dva roky v Bratislave a osem rokov v Košiciach. Takže dostať sa žiť do Jeruzalema bolo pre mňa veľkou zmenou. Teraz žijem s troma ďalšími spolubratmi, pričom každý je z inej krajiny. Eduardo je z Uruguaja, Claudio z Talianska a Louis je z Venezuely.

Aká bola vaša prvá reakcia, keď ste sa dozvedeli, že pôjdete práve do Svätej zeme, tak ďaleko od domova?

Veľmi som sa potešil, lebo už na Slovensku som sa venoval biblickým štúdiám a židovsko-kresťanskému dialógu, takže som mal túžbu ísť do Svätej zeme aspoň na nejaký čas. Keď som sa dozvedel, že pôjdem dokonca do fokoláre v Jeruzaleme, úprimne som sa potešil a s radosťou som ponuku prijal.

V čom bola tá zmena pre vás najväčšia?

Na jednej strane som pokračoval v realite, ktorú som žil aj doma. Život vo fokoláre, moje biblické štúdiá a medzináboženský dialóg, ktorému som sa venoval aj na Slovensku. Na druhej strane tam som dialóg žil istým spôsobom, ktorý dnes žijem inak. Na Slovensku som mal ideálne predstavy o tom, ako by mohol fungovať dialóg medzi náboženstvami. Lebo v slovenskom kontexte je to úplne iná vec ako tu v Izraeli a Palestíne.

Čo myslíte pod slovenským kontextom snahy o medzináboženský dialóg?

Na Slovensku som napríklad nenachádzal obzvlášť veľké ťažkosti v komunikácii medzi židmi a kresťanmi, s ktorými som prichádzal do kontaktu. Zatiaľ čo v izraelsko-palestínskom kontexte nie je medzináboženský dialóg vždy samozrejmosťou.

Musel som vymeniť okuliare a k dialógu pristupovať s oveľa väčšou pokorou.

Musel som vymeniť okuliare a k dialógu pristupovať s oveľa väčšou pokorou.

Musel som si uvedomiť, že vo Svätej zemi žijú skupiny obyvateľov so svojím náboženstvom a sú oveľa početnejšie ako tá moja. Pre mňa to znamenalo prispôsobiť sa tejto spoločnosti a uvedomiť si, že keď chcem ako kresťan vstúpiť do dialógu so židmi a moslimami, tak musím prijať ich odlišnosť.

V čom konkrétne ste narazili na odlišnosť náboženskej kultúry?

Spomeniem maličkosť, ktorá mi napadla ako prvá. V Jeruzaleme v soboty nefunguje verejná doprava, lebo sobotu vníma židovstvo ako deň pokoja, keď sa nepracuje. Teda náboženstvu sa prispôsobil aj rytmus života.

Na začiatku som sa musel naučiť akceptovať túto malú zmenu a prijal som, že sú tu ľudia, ktorí prežívajú svoj náboženský život inak ako ja. A takýchto situácií je mnoho, preto je to pre mňa škola prijímania druhého s jeho odlišnosťou.

Pre našu kultúru je to iné, lebo hoci máme nedeľu ako deň voľna, tak všetko funguje, obchody sú ešte stále otvorené…Takže vo Svätej zemi náboženstvo viac preniklo do bežného života?

Povedal by som, že áno. A je to obzvlášť viditeľné v Jeruzaleme. Ani Jeruzalem však nie je jednoliaty, je tu veľká pestrosť životných štýlov i kultúr. Čiže aj prežívanie náboženského života si môže každý vybrať na rôznych úrovniach.

Jedným z prívlastkov Jeruzalema je určite mesto modlitby.

Pravda je, že toto prežívanie náboženského života veľmi cítiť aj na verejnosti. Všetky tri zastúpené náboženstvá tu žijú svoju vieru aj viditeľným verejným spôsobom, v čom sa Jeruzalem iste líši napríklad od Tel Avivu, ktorý má ako mesto svetský a sekulárny ráz.

Dôvodom je aj akási vzájomná provokácia a istá ostentatívnosť, alebo je v tom aj niečo hlbšie?

Nie, nejde o provokáciu. Jedným z prívlastkov Jeruzalema je určite mesto modlitby. Tu je bežné, že sa ľudia modlia na verejnosti rôznymi spôsobmi. Vychádza to na jednej strane z prirodzenej potreby ľudí prejaviť svoju vieru a náboženskú príslušnosť, ale je to aj potreba zdôrazniť vlastnú identitu.

Je táto verejná modlitba aj zdrojom nepokojov alebo konfliktov?

Priamo nie, nie je to ten prvý dôvod, ktorý tu spôsobuje nepokoje.

Aká je dnes pozícia kresťanov v Jeruzaleme, viete ju charakterizovať?

Moje hodnotenie je dosť ohraničené, lebo som síce kresťan, ale prišiel som sem bývať ako kresťan zo zahraničia, takže nemám tú skúsenosť ako miestni kresťania, ktorí tu žijú od narodenia. Z toho, čo pozorujem, však možno usúdiť, že kresťania tu nemajú jednoduchú pozíciu.

Čo znamená, že nemajú jednoduchú pozíciu?

Cítim, že sa musím učiť zo skúseností kresťanov, ktorí tu prežili aj neľahké časy. Zložitosť tej situácie kresťanov tu spočíva v tom, že sa im tu neľahko hľadá identita v spleti rôznych kultúr a náboženstiev. Hoci keď sa prejdete po Jeruzaleme, je tu mnoho kostolov a miest, ktoré dýchajú kresťanskou kultúrou a minulosťou, na druhej strane sa kresťanská identita na kultúrnej a spoločenskej úrovni neprejavuje vždy naplno.

Snažíme sa vybudovať prostredie, kde sa každý môže slobodne vyjadriť, kde sa môže cítiť ako doma.

Zároveň však treba spomenúť, že práve kresťanské školy tu patria k najlepším a mnohí kresťania dosahujú výnimočné výsledky vo vzdelaní a výskume.

Všetci, čo žijú v Jeruzaleme, majú jedinečnú šancu viac sa otvoriť odlišnosti. Samozrejme, nie je to jednoduchý a spontánny proces. Hoci tu sú veľké napätia, Jeruzalem má príležitosť byť miestom, kde sa ľudia obohacujú svojou odlišnosťou. Táto šanca nie je vždy využitá a vôbec nie je jednoduché, aby tieto rôzne skupiny žili v harmónii a aby sa dialóg medzi nimi prehlboval.

To, že sú tam kresťania v totálnej menšine, spôsobuje, že sú viac konzervatívni a uzatvárajú sa do seba, alebo to má opačný efekt?

Je to veľmi rôzne. Kresťania tú nie sú jednoliata masa. Sú tu prítomné mnohé kresťanské cirkvi a kresťanské inštitúcie. A to je ďalšie pole pôsobnosti fokoláre vo Svätej zemi – snaha o jednotu medzi samotnými kresťanmi.

Vo vašom fokoláre, kde žijete ako zasvätení, ste všetci kresťania?

Áno. Rovnako aj komunitu hnutia tvoria v drvivej väčšine kresťania.

Aké máte kontakty so židmi?

Máme s nimi úzky kontakt pri rôznych príležitostiach, máme medzi nimi veľa priateľov. Nie sú to však veľké skupiny, ktoré oslovujeme, skôr jednotlivé rodiny a páry. Príležitostne spolupracujeme s organizáciami priamo zameranými na medzináboženský dialóg.

Stretávate sa na akciách zameraných na medzináboženský dialóg, alebo sú to spontánne kontakty?

Aj jedno, aj druhé. Stretávame sa pri rôznych rodinných príležitostiach, sviatkoch. Inokedy hnutie organizuje vyslovene medzináboženské stretnutia. Stále sa snažíme brať do úvahy aj naše rozdiely.

Napríklad sa snažíme hľadať termín mimo soboty. Keď sa chceme stretnúť spolu aj s moslimami, tam musíme brať ohľad na to, aké obdobie v roku je, či nemajú nejaké limity v dané obdobie. Na jednej strane to môže vyzerať ako bariéra, že ani nemáme veľa možností sa stretnúť, lebo nie každý môže hocikedy prísť na hocijaké miesto. (Smiech.) No aj tu sa snažíme, aby to, čo sa na prvý pohľad môže zdať ako prekážka, bola výzva lepšie sa spoznať. Pri spoločných stretnutiach sa dbá na to, aby pri občerstvení každý našiel jedlo, ktoré zodpovedá náboženským predpisom, ktoré dodržiava.

Aj z mojej strany to chcelo čas, kým som lepšie spoznal židovský a moslimský kalendár a začal som sa orientovať vo sviatkoch a tradíciách.

Čo sú témy takýchto spoločných stretnutí? Na akých témach sa viete prepojiť?

Témy nie sú problém. Sú body, na ktorých sa vieme prepojiť všetky tri náboženstvá. Potom sa každý z pohľadu svojho náboženstva vie vyjadriť k danej téme, tak ako ju preberajú ich jednotlivé posvätné texty a náboženská tradícia.

Spoločne sa vlastne snažíme vybudovať také prostredie, kde sa každý môže slobodne vyjadriť, kde sa môže cítiť ako doma.

Svojím spôsobom sa žid, kresťan a moslim cítia v Jeruzaleme ako doma.

Našou radosťou je už aj to, ak vôbec k vzájomnému stretnutiu dôjde. Lebo už to nie je vôbec v rámci Jeruzalema samozrejmé. Lebo už len prejsť z jednej časti Jeruzalema do druhej nie je samozrejmé. Bežne židia nechodievajú do arabských častí mesta a platí to aj opačne. Má to svoje historické, politické i sociálne dôvody, napriek tomu je to fascinujúce mesto.

V čom je Jeruzalem pre vás fascinujúci?

Má v sebe nábožensky príťažlivý náboj pre veriacich všetkých troch náboženstiev, preto každý cíti puto k jednotlivým svätým miestam svojho náboženstva. Svojím spôsobom sa žid, kresťan a moslim cítia v Jeruzaleme ako doma. Fascinujúce je pre mňa na tom to, že napriek prežívaným kontrastom nás to mesto predsa len akosi spája.

Nevnímate vašu kvapku, ktorou prispievate do medzináboženského dialógu, ako márnu snahu?

Keď som sa na podobných aktivitách v snahe o dialóg zúčastňoval na Slovensku, malo to pre mňa iný charakter, tým, že moja pozícia kresťana bola podporená stáročnou kresťanskou tradíciou v našej krajine.

Niekedy sa sám seba pýtam, či nie je jednoduchšie prispievať k medzináboženskému dialógu v Európe ako v Jeruzaleme. No možno práve preto, že je to tu ťažšie, tak keď sa podarí dospieť hoci len k obyčajnému stretnutiu malých rozmerov, s menšou skupinou ľudí, tak mám pocit, že sme urobili veľký krok, aj keď sme nezmenili celý svet. O to sú pre mňa tieto malé kroky cennejšie. Neraz aj aktivity zdanlivo malých rozmerov majú nezmerateľnú hodnotu, lebo sú založené na úprimnej snahe niekoľkých židov, kresťanov a moslimov s veľkým, otvoreným srdcom. A práve tieto autentické vzťahy medzi nami sú zárukou toho, že naše snahy nie sú márne.

Cítite sa v tomto meste bezpečne?

Čo sa týka mojej osobnej bezpečnosti, nikdy som nemal strach, po meste sa pohybujem úplne v pohode. Hoci v Jeruzaleme je niekedy rušno kvôli izraelsko-palestínskemu konfliktu, ja osobne som sa nikdy nedostal do situácie nejakého vážnejšieho ohrozenia.

Aké je vaše zamestnanie v Jeruzaleme?

Momentálne pracujem v knižnici na františkánskom inštitúte, ktorý sa nachádza v starom meste priamo na krížovej ceste. Pohybujem sa teda denne na miestach, ktoré boli kľúčové v histórií kresťanstva, teda udalosti ukrižovania a zmŕtvychvstania Ježiša.

Ježiš tu bol, Ježiš tu žil a chodil po tejto zemi.

Zároveň tiež vyučujem budúcich kňazov na saleziánskom teologickom inštitúte evanjeliá a Skutky apoštolov. Učím seminaristov rôznych národností a z rôznych reholí.

Čo pre vás znamená denne chodiť po miestach, ktoré sa viažu k Ježišovmu životu?

Keď idem do práce, tak často stretávam skupiny kresťanských pútnikov, ktoré sú každým rokom početnejšie. Považujem to za veľmi pekné, lebo po tých rokoch, čo prechádzam denne po tých miestach, sa to pre mňa už aj stalo rutinou. Preto mojej viere pomáha vidieť pútnikov, s akou nábožnosťou sa pohybujú po týchto miestach.

Videl som starenku zo Sibíri, ktorá sem prišla na púť, a bolo to asi jediný raz, čo mala možnosť prísť do Jeruzalema. Keď som videl, s akou vierou prechádza po krížovej ceste, bolo to pre mňa veľmi silné.

Jeruzalem je na jednej strane ako každé iné miesto na svete, s bežnými ľuďmi s každodennými starosťami. Na druhej strane má svoju jedinečnú históriu, Ježiš tu bol, Ježiš tu žil a chodil po tejto zemi. To sa nedá obísť. A aj dnes je to Ježiš, ktorý nás tu denno-denne sprevádza v našich snahách. Možnosť žiť tu je pre mňa veľkým obohatením a darom, za ktorý som vďačný Bohu.

Súvisiace články

Nechcem, aby si ma ľudia pamätali ako operného speváka

Mária Oravcová

Rana rozdelenia otvára naše srdcia nádeji

Mária Valigová

Tento film je bránou k nádeji.

Tanino Minuta

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies