Stĺpčeky

Duša ľudu

Už som veľa počula o národnej púti v Šaštíne, preto som sa veľmi tešila, keď sme sa na nej tento rok zúčastnili. Už odkedy žijem na Slovensku, vnímam tento sviatok, aj to, že sedembolestná Matka Božia tu má osobitné miesto. Sama chcem hlbšie porozumieť, čo všetko je s tým spojené, keďže tento pohľad na Máriu mi dosiaľ nebol taký známy. Fascinuje ma, že aj mladí ľudia, s ktorými sa tu rozprávam, mi hovoria, že sa ich život Márie najviac dotýka práve v bode, keď stála pod krížom, ako stabat mater.

Foto: bazilika.sk

Cestou do Šaštína som sa svojich spolusediacich v aute opýtala, akých sedem Máriiných bolestí sa tým myslí, no keďže ani oni nevedeli, odpoveď som hneď vygooglila: ide o sedem epizód z Máriinho života, keď prežívala bolestivé udalosti ako útek do Egypta, stratu Ježiša v chráme, ukrižovanie Ježiša.

Po príchode do Šaštína nás potešilo, že sme hneď pri vystupovaní stretli spriatelenú rodinu.

Zaželali sme si pekný deň a hneď bolo cítiť, že tu nie sme preto, aby sme sa spoločne potešili, ale kvôli niečomu inému: kvôli púti.

Pred bazilikou v Šaštíne už bolo zhromaždených množstvo ľudí. Zapôsobilo na mňa, že tu boli zastúpené všetky vekové ročníky, a u všetkých bolo badať rovnakú nábožnosť. Svätá omša mala špeciálnu hĺbku a sústredenosť. A aj ja som – azda spoločne s ostatnými prítomnými – zdôverila svoje a naše prosby šaštínskej Matke Božej.

Čím dlhšie trvala slávnosť a čím dlhšie som na seba nechala pôsobiť túto atmosféru, tým intenzívnejšie som cítila, že nezažívam iba momentku jednorazovej udalosti, ale že na tomto mieste môžem precítiť kus duše celého národa.

Duše národa, ktorá je spojená s Máriou stojacou pod krížom.

Mária pod krížom: tam sa ukazuje skutočná sila Márie. Zostala. Bola prítomná, hoci všetko bolo také absurdné. Jej syn, Boh, ukrižovaný. Vnútorne musela prežiť tragédiu. Jej duša bol azda jediný výkrik. A predsa zostala. Stála tam. Sama.

Schopnosť trpieť a znášať. To je vlastnosť, ktorá „nekričí“, ktorá je však silná, pretože je zakorenená a so sebou tak prináša schopnosť vytrvať.

Myšlienkami teraz trochu odbočím: ako právnička pracujúca pre istého dodávateľa stavieb mám okrem iného často dočinenia s nespokojnými zákazníkmi.

Len nedávno som sa s kolegyňou rozprávala o tom, že naši zákazníci sú čoraz náročnejší a agresívnejší a pri každej maličkosti zvyknú hroziť právnikom. Často bez toho aby sme sa predtým vecne porozprávali o probléme a my sme tak mali možnosť ujať sa jeho riešenia. Z toho dôvodu je moja práca neraz namáhavá a vyžaduje odo mňa, aby som bola nezávisle od nálady náprotivka vecná a ústretová.

Trvanie na vlastných právach verzus schopnosť trpieť a znášať.

Áno, je správne požadovať svoje práva, respektíve môcť ich požadovať, ale to nestačí. Ak sa len žiada, môže to ísť na úkor dobrého a zdravého spolunažívania a vzťahy tak vychladnú. Preto je žiadúce vedieť aj znášať.

A rovnako je dobré vedieť pretrpieť a zniesť aj najkomplikovanejšie situácie, ale ani to nestačí. Ak je utrpenie priveľké a trvalé, jednotlivca aj rodiny a spoločenstvá môže zvierať a ochromiť. Vtedy je správne vysloviť aj vlastné potreby a práva, aby sa našlo východisko problémov a neriešených situácií.

Prichádza mi na um myšlienka Chiary Lubichovej, keď pozývala k tomu, aby sme žili vzájomnú lásku medzi národmi a v tejto súvislosti načrtla víziu: „Nastúpi nový jav (Poznámka: ak bude žitá vzájomná láska medzi národmi), pretože láska zjednocuje a vzájomne približuje: jeden národ sa od druhého naučí to najlepšie a tak budú cnosti krúžiť od jedného k druhému a obohacovať všetkých.“

Som vďačná, že som sa v Šaštíne mohla dotknúť duše slovenského národa.

Súvisiace články

Ak by nebolo Fokoláre, neboli by ani Nové horizonty

Peter Kuchár

Pozvanie na ekumenické modlitby

Terézia Lenczová

Spiritualita výzvy

Tomáš Lencz

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies