Spoločnosť

Rana rozdelenia otvára naše srdcia nádeji

Ekumenický patriarcha Arcibiskup Konštantínopolský Bartolomej I.

Niektoré médiá začiatkom októbra informovali, že Svätá synoda Ekumenického patriarchátu oznámila svoje rozhodnutie udeliť autokefálnosť Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi. Iné zdroje to dementovali.V celom ortodoxnom svete to však vyvolalo veľký otras. Ruská pravoslávna cirkev následne prerušila „eucharistické spoločenstvo“ s Ekumenickým patriarchátom v Konštantínopole. Čo sa naozaj udialo? Odpovede sme hľadali s prof. Antonom Konečným, ktorý pôsobí ako kňaz na Ukrajine. Vzhľadom na vzdialenosť sme mu otázky poslali mailom.

Foto: archív A. Konečného

Delikátnou problematikou na Ukrajine je rozdelenie príslušnosti pravoslávnych veriacich do viacerých cirkví. Sú tieto cirkvi rovnocenné?

Na Ukrajine je väčšina obyvateľstva pravoslávna, tvorí ju 75 percent veriacich a pôsobia tu tri pravoslávne cirkvi: Moskovský patriarchát (viac ako polovica pravoslávnych veriacich), Kyjevský patriarchát (menší, ale výrazný) a Autokefálna pravoslávna cirkev – má metropoliu (najmenšia časť).

Pri jednom-dvoch ekumenických občianskych stretnutiach som sa stretol s predstaviteľmi všetkých troch pravoslávnych cirkví. Komunikáciu navonok by som označil ako diplomaticky rezervovanú. Celkové spolužitie veriacich pravoslávnych cirkví vnímam ako „inertné“ – o spolupráci, ale ani o otvorenom nepriateľstve neviem.

Na Zakarpatí, kde žijem – napriek tomu, že Pravoslávna cirkev tu vznikla až príchodom komunizmu a to násilným prechodom gréckokatolíkov k pravoslávnym –, je spolužitie bez vonkajších problémov. Rád som pozoroval určité priateľské vzťahy medzi biskupom Kyjevského patriarchátu Vorsonofijom a metropolitom Moskovského patriarchátu Feodorom.

Z vnútro cirkevného i z ekumenického hľadiska stav troch pravoslávnych cirkví v jednom štáte musíme považovať za provizórny.

O urovnanie tejto zložitej situácie sa pokúša Ekumenický patriarchát v Konštantínopole. Udelil Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi autokefálnosť alebo nie?

Carihradský patriarchát v roku 1686 dal moskovskému patriarchovi právo vysväcovať kyjevského metropolitu. Teraz rozhodol, že odvoláva toto rozhodnutie, ktoré platilo v podmienkach jedného štátu – teda situácia pretrvávala až do súčasnosti. Ak mohol toto právo dať, tak v zmenených podmienkach, keď je Ukrajina od Ruska nezávislá, sa rozhodol odvolať ho a taktiež rozhodol, že Pravoslávnu cirkev na Ukrajine bude znova spravovať Carihradský patriarchát. Vyhovel žiadosti odvolať vylúčenie z Pravoslávnej cirkvi obidvoch cirkevných lídrov z Kyjeva (vylúčených Moskovským patriarchátom). Udelenie autokefálie však podmienil dohodou o zjednotení troch cirkví. Tak v podstate začalo zjednocovanie troch denominácií Pravoslávnej cirkvi na Ukrajine. Ide o prechod z neprirodzeného stavu, ktorý by mohol skončiť udelením autokefálie.

Je to proces, ktorého výsledok ešte nie je známy.

Moskva považuje Ukrajinu za svoje kánonické územie. Nevyvoláva snaha Konštantínopolu o urovnanie tejto situácie väčšie napätie vnútri samotnej Pravoslávnej cirkvi?

Rozhodnutie udeľovať autokefáliu Ukrajinskej cirkvi spôsobuje myšlienkový pohyb v celom ortodoxnom svete. Členovia Svätej synody Ruskej pravoslávnej cirkvi na nedávnom stretnutí v Minsku vyhlásili za „nemožné zotrvať v eucharistickom spoločenstve s patriarchátom Konštantínopolu“. Zatiaľ ho teda odmietajú, avšak o presvedčivých argumentoch neviem.

Patriarcha Ján X. z Antiochie poukazuje na potrebu jednoty pravoslávnych cirkví a vyzýva usporiadať panortodoxnú synodu. Sýrsky patriarcha vyzýva na horlivú modlitbu, aby Pán odvrátil „vlny politických pascí, historických prevratov a deštruktívneho ducha individualizmu, aby v ňom svietil Duch jeho slávy“.

Je nejaká nádej na zjednotenie týchto cirkví?

Celý kresťanský svet sleduje tento proces s touto túžbou. Aj na Ukrajine medzi jednoduchými ľuďmi nejestvujú v tomto smere problémy. Tie sú medzi patriarchátmi, biskupstvami a štátmi.

Rektor Univerzitného inštitútu Sophia (Loppiano, Florencia) a člen Medzinárodnej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a pravoslávnymi cirkvami prof. Piero Coda hovorí, že rana v spoločenstve pravoslávnych cirkví trápi Ježišových učeníkov a zakrýva krásu a silu svedectva kresťanov, ktorí chcú byť jedno ako Otec, Syn a Svätý Duch. Rana však otvára naše srdcia nádeji a svetlu vzkrieseného Ježiša. Toto je čas modlitby, čakania, lásky.

Ako vnímajú túto situáciu veriaci?

Ak sa porovnám ako veriaci občan zo Slovenska s veriacim občanom na Ukrajine, tak ma tu niekedy udivuje ich apatia. Možno ich tak „vytrénoval“ dlhotrvajúci komunizmus a tiež to, že nádejný Majdan nepriniesol výsledky, ale situácia sa tu ešte zhoršila.

Prieskumná náboženská agentúra zverejnila zaujímavé konštatovanie, že najväčší záujem o zjednotenie pravoslávnych cirkví zaregistrovala u gréckokatolíkov.

Medzi ľuďmi (najmä medzi duchovnými) sa otvorene hovorí o obavách z možného zneužitia na politické ambície, v prepojení na vedenie oboch zainteresovaných štátov. Hovorí sa aj o hrozbe konfliktu, na ktorý sa ľahko nájdu zámienky. Počul som o tom i vo vysielaní rádia.

Ako sa na to dívajú politici? 

Vzťah duchovnej a svetskej moci (cirkev – štát) má svoje pravidlá, ktorých ideálom je vzájomné rešpektovanie kompetencií v prospech obidvoch. V západnom katolíckom svete „boj o investitúru“ (uvedenie biskupa do funkcie) už nejestvuje. V celosvetovom meradle a v súvislosti s pravoslávím sú však väzby štát – Cirkev zložitejšie. Niekedy i v pozitívnom zmysle, napríklad i predchádzajúci prezidenti Ukrajiny žiadali v Istanbule o autokefáliu jednej Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi.

Politici majú celú škálu názorov na model spolužitia a spolupráce. Problémy na Ukrajine sú priamoúmerné percentu veriacich (počíta sa 75 percent pravoslávnych) a politickej situácii (vojnový konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou).

Médiá podávajú vzhľadom na toto rozhodnutie rôzne informácie. Ktoré máme považovať za relevantný zdroj v tejto téme?

Zainteresovaných je niekoľko odlišných subjektov. Dôležitý je uhol pohľadu na daný mnohostranný proces.

Riešenie konštantínopolského patriarchu je na prvý pohľad konfliktné, ale v skutočnosti prevratné a nádejné. Opustilo navonok pokojnú prakticistickú rovnováhu a otvorilo sa namáhavému hľadaniu jednoty v pravde a láske.

Zjednotenie pravoslávnych cirkví na Ukrajine je spojené so svetovým pravoslávím a je to prirodzený, zákonitý a nádejný náboženský vývoj, silne poznačený politicky. A práve preto sa tak mobilizujú i záujem verejnosti, i modlitby kresťanov.

Súvisiace články

Nechcem, aby si ma ľudia pamätali ako operného speváka

Mária Oravcová

Napriek kontrastom nás Jeruzalem predsa len spája

Zuzana Hanusová

Tento film je bránou k nádeji.

Tanino Minuta

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies