Svet mladých

Oči, v ktorých je odpoveď

Dnes nás už neprekvapuje fakt, že Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavených oveľa viac mužov a žien ako ktorýkoľvek jeho predchodca. Benedikt XVI. túto tradíciu neprerušil, iba ak ju veľmi málo spomalil. Od posledného koncilu sa prirodzenejšie pozeráme aj na samotný pojem „svätosť“. Stal sa nám bližší silou svedectva veľkého počtu nových blahoslavených laikov, matiek a otcov rodín. Dokonca aj keby sa zdalo, že človek je ľahostajný voči príkladom kresťanskej dokonalosti, opak je pravdou. Svedčia o tom aj nedávne prípady Matky Terezy a Pátra Pia a mnohé iné, im podobné. Už sme sa nad týmito skutočnosťami prestali pozastavovať.

Ale ako je možné, že jedno na prvý pohľad obyčajné dievča dokázalo za niekoľko mesiacov „dosiahnuť brány nebies“? Ako bola schopná odmietnuť morfium, ktoré jej ponúkali lekári na zmiernenie strašných bolestí spôsobených metastázami? Túžila ešte po „niečom, čo môže obetovať…“. Odkiaľ brala tú silu? Bol to príbeh, ktorý by za iných okolností možno vyvolal spomienku so slzami v očiach, možno by ho pripomínal krátky článok v miestnych novinách alebo typické konštatovanie: „Úbohé dievča, veď bola taká mladá.“ Avšak tento príbeh pokračuje v myšlienkach ľudí a mnohí ho nasledujú. Jednoducho všetci si kladieme otázku, ako je možné, že toto obyčajné dievča sa za pár rokov dostalo na vrchol duchovného života?

Tieto riadky píšem hľadiac na jednu z jej posledných fotografií, z obdobia, keď už bola pripútaná k lôžku vo svojej malej izbietke v mestečku Sassello. Prikrývka škótskeho vzoru v modrej, žltej, ružovej a bielej farbe a ona. Hľadí na človeka, s ktorým sa práve zhovára, s rukou založenou za hlavou. Tmavé páperie jej pokrýva hlavu bez vlasov. Nie je to posledný výstrelok módy, ale kruté svedectvo nedávnej chemoterapie. A predsa, jej tvár sa nepodobá tvári chorého, zomierajúceho človeka.

Predstavuje skôr výraz dievčaťa, ktoré rýchlo dospelo. Usmieva sa. Usmieva sa tak, ako to mnohí mali na nej radi. V tej chvíli boli s ňou v izbe traja priatelia z Janova; prehodili s chorou zopár slov, prežívali jednu z tých chvíľ žitého evanjelia, ktoré mala dievčina tak rada. Nazývala ich „okamihy jednoty“. Nebo zostúpilo medzi nich – dosvedčuje to jej úsmev. Ale predovšetkým ten pohľad jej veľkých očí, od ktorých sa nemôžem odtrhnúť. Sú to oči, v ktorých je odpoveď, sú pokojné a úprimné. Vedia, že „medicína zložila svoje zbrane,“ ale aj to, že „nad všetkým zvíťazí láska.“

Toto je osemnásťročná Chiara Badanová. Alebo skôr Chiara Luce, čo po taliansky znamená Jasné Svetlo.

Ako píše Abbé Pierre: „Svätých nemožno obmedziť len na určitú skupinu. Stretáme ich v každodennom živote.“ A mladé dievča zo Sassella bola určite jednou z nich.

Chiara Luce Badano

Chiara Badano sa narodila 29. októbra 1971 v severotalianskej dedinke Sassello. Bola jediným a vytúženým dieťaťom svojich rodičov – Marie Teresy a Ruggera, čakali na ňu necelých 11 rokov.

V rodine Badanovcov bola viera súčasťou bežného života. Chiara odmala počúvala biblické príbehy od svojej matky, bola priateľská a temperamentná, občas jej padlo zaťažko poslúchnuť rodičov – také úplne normálne dieťa. Rodičia ju viedli k veľkodušnosti a k láske k chudobným. Ako malá darovala svoje najlepšie hračky chudobným deťom a túžila sa stať detskou lekárkou v Afrike.

Milovala prírodu a šport: lyžovanie, plávanie, bicyklovanie, hrala na klavíri. Mala zmysel pre spravodlivosť, súcit s najslabšími a lásku k pravde. Klamstvo jej bolo cudzie, ak urobila niečo zlé, nepokúšala sa vyhovárať.

Keď mala 10 rokov, pripojila sa k dievčenskej skupinke hnutia Focolare, ktoré založila počas druhej svetovej vojny Chiara Lubichová. Malá Chiara bola nadšená z týchto dievčat, ktoré boli iné ako ostatní, a v tomto období zatúžila „dať Boha na prvé miesto vo svojom živote“.

Veľa času trávila so svojou najlepšou kamarátkou Chiccou. Spolu počúvali modernú hudbu, chodili na výlety a rozprávali sa o skúsenostiach s evanjeliom. V škole sa jej pre vieru niekedy posmievali a nazývali ju rehoľnou sestričkou, ale rozhodla sa túto bolesť znášať pre Ježiša.

Chiara sa na strednej škole veľmi veľa učila, napriek tomu z matematiky „prepadla“ a musela opakovať ročník. Bola to pre ňu veľká bolesť a sklamanie. Aj keď mnohí si mysleli, že učiteľka ju nechala prepadnúť neprávom, Chiara o nej nikdy nepovedala zlé slovo.

V roku 1988 sa dostavili bolesti ramena. Najprv to nevyzeralo vážne, ale po vyšetreniach prišla zdrvujúca diagnóza: rakovina kostí s nádorom na rebrách. Po prvej operácii ju počuli povedať: „Ak to chceš ty, Ježiš, chcem to aj ja.“

Čoskoro sa ukázalo, že nie je nádej na vyliečenie. Chiara len postupne začínala chápať, v akom vážnom stave sa nachádza. Keď sa to dozvedela, ležala polhodinu nehybne na posteli a nechcela s nikým hovoriť. Potom vstala a usmievala sa. Neskôr povedala, že to boli najťažšie chvíle jej života.

Chiara podstúpila chemoterapiu a vypadali jej vlasy, čo ju veľmi trápilo. Všetkých prekvapovala jej odvaha a schopnosť znášať veľké bolesti bez sťažností. Často hovorila: „Pre teba, Ježiš!“ Ťažký úder bol, keď už viac nemohla chodiť. Cítila, že Boh žiada od nej niečo viac, niečo väčšie. Zaujímala ju iba Božia vôľa. Chiara Lubichová, ako to bola zvykom v hnutí Focolare, jej darovala ako životné motto biblický citát: „Kto ostáva vo
mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia“ (Jn 15,5). Čerpala z toho silu v najťažších chvíľach. Dala jej tiež nové meno „Luce“, čo znamená Svetlo.

Napriek tomu, že bolesti sa zhoršovali, odmietala morfium. Tvrdila, že chce mať jasnú hlavu, a že jediné, čo môže ešte darovať Ježišovi, je bolesť. Povzbudzovala tých, ktorí ju navštevovali a dodávala im odvahy. Zriedka rozprávala o sebe a svojej chorobe.

Chiara išla pokojne a vedome v ústrety smrti. Spolu s najlepšou kamarátkou vybrala čítania a pesničky na pohreb, sama pripravila prosby. Trvala na tom, aby si rodičia kúpili nové šaty, chcela, aby to bola radostná slávnosť bez plaču. Krátko pred smrťou sa rozhodla, že daruje očné rohovky. Jej posledné slová boli: „Čau, mama, buď šťastná, lebo ja som šťastná.“

Zomrela 7. októbra 1990, mala necelých 19 rokov. Za blahoslavenú bola vyhlásená 25. septembra 2010.

Súvisiace články

Katolíčky musia byť kočky

Mária Oravcová

Anka Kolesárová – naivná obeta života?

Mária Oravcová

Genfest, vzťahy a racionalita

Michele Zanzucchi

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies