Rodina

Dar odlišnosti

Foto: Flickr/Evan Forester

V posledných článkoch som sa snažil načrtnúť fenomenológiu lásky na pozadí reality manželstva a rodiny, podľa teológa Jeanronda „inštitúcie lásky“, ktorá si dnes najmä na západe prechádza hlbokou krízou. Človek sa uchýli až k tomu, že „zabije z lásky“ vlastného partnera (ako napríklad pri vražde ženy – feminicídium), pokiaľ už nezodpovedá požiadavkám, ktoré „vlastná láska“ nariadila vzťahu.

Problém vzniká, keď svoje ja vnímame ako východiskový bod vzťahu: som to ja, ktorý robí, ja, ktorý chce, ja, ktorý miluje. Dávať napríklad v tlači priestor istým medializovaným osobám (umelcom alebo športovcom), ktoré svoje deti počali umelým oplodnením za pomoci prenajatej maternice, je úplne neprimerané.

Ide stále o tú istú dynamiku: aroganciu vlastného ja. No keďže je čisto egoistická či egocentrická osoba príliš zraniteľná voči tomu, ako ju vníma verejnosť, jav, na ktorý narážam, je ešte jemnejší: povýšenosť vlastného ja je maskovaná pod rúškom individuálnej realizácie.

Aby bolo možné prekonať prevahu vlastného ega, navrhol som indikátor kvality spolužitia medzi osobami: bohatstvo vzťahov. Spolužitie je z antropologického pohľadu o to význačnejšie, o čo viac vzťahov ho napĺňa. Dovolím si teda jednu vetu, ktorá svojím obsahom ide proti prúdu: z antropologického pohľadu je heterosexuálne manželstvo najdôležitejším vzorom spolužitia medzi osobami, pretože je najbohatšie na vzťahy. Potom aj vzor rodiny, ktorý z neho vychádza, je najviac bohatý na vzťahovosť a antropologicky je najvýznamnejší. Najvýznamnejší, pretože je aj najviac symbolický.

Slovo symbol pochádza z gréčtiny a je spojením predpony sym (spolu) a slovesa ballo (dať): dať dokopy, spojiť. Znázornením par excellence slova „symbol“ sú dva odlišné prstienky, ktoré sú prepojené. Spojenie muža a ženy je vo svojej podstate hlboko symbolické, je najvyššou mierou, akú si možno v živote človeka predstaviť. Prispieva k tomu aj pohlavná odlišnosť so všetkým, čo k nej patrí, ako aj prirodzená otvorenosť voči splodeniu novej ľudskej bytosti, ktorá je s telesným stykom vnútorne spojená. Ak je potom tento zväzok sociálne (pred spoločnosťou) aj sviatostne (pred spoločenstvom a pred Bohom) spečatený, je následne ešte viac obohatený o vzťahy.

Preto Cirkev („bohatá na ľudskosť“) požehnáva iba heterosexuálne manželstvo, pričom ho pokladá za znak spojenia medzi Kristom a Cirkvou. To božie je vždy uskutočnením toho ľudského. Heterosexuálne manželstvo dáva vyznieť antropologicky dôležitému údaju: daru odlišnosti. Je zvláštne, že dar, ktorý má v tomto globalizovanom svete takú hodnotu, je tak málo docenený v oblasti medziľudských vzťahov a rodu.

Uvedomujem si, že za týmto postojom je odmietanie patriarchálneho (a matriarchálneho) modelu rodiny. Takýto vzor však nemožno prekonať zatemnením daru odlišnosti. Na konci svojho života budeme súdení z lásky a jedine Boh-láska je skutočne kompetentný v láske. My môžeme z antropologického pohľadu povedať, že keď sa kategória vzťahovosti stane jednotkou miery, heterosexuálne manželstvo a rodina, ktoré z neho vychádzajú, vo svojej sile predstavujú plnosť realizácie lásky.

Chcel by som zakončiť peknou básňou židovského básnika Ericha Frieda (1921 – 1988):

Je to absurdné, hovorí rozum. Je tým, čím je, hovorí láska.

Je to nešťastie, hovorí predpoklad. Je to len bolesť, hovorí strach.

Je to zbytočné, hovorí úsudok. Je tým, čím je, hovorí láska.

Je to výsmech, hovorí pýcha. Je to nerozvážne, hovorí obozretnosť.

Je to nemožné, hovorí skúsenosť. Je tým, čím je, hovorí láska.

(na pokračovanie)

uverejnené v Città Nuova

Súvisiace články

Nenechajme zakrpatieť dušu

Christa Mevés

Nadprirodzenosť lásky

Jesús Morán

Ľudia sa už nechcú baviť, chcú, aby ich niekto zabával

Zuzana Hanusová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies