Rodina

Nikto nevie všetko, ani pápež, ani Trump a ani ja

Foto: Jakub Šimoňák

„Slovensko je pre mna mojim druhym domovom. Tu mám vela priatelov a moje oblubené jedlo su halusky. Ale, nie hovorim velmi dobre po slovensky,“ začína Madeleine Rivest, ktorá prežila desaťročie na Slovensku. Osemdesiatročná kanadská autorka knihy Mať tak krídla – zvesť o sexe, láske, čistote a slobode – rozpráva o búrlivých rokoch dospievania, o chvíľach na pokraji psychického zrútenia a o tom, čo nasledovalo.

Kto je Madeleine Rivest?

Som v poradí deviata z desiatich sestier, žijem v hlavnom meste Kanady. Ottawa je tiež domovom hokejového tímu Senators, ktorí minulého roku v NHL skončili predposlední. Šlo nám to oveľa lepšie, keď za nás kedysi hrali Chára a Hossa. Nie som vydatá, ale mám stovky duchovných detí.

Mám veľkú úctu voči rodinám aj voči kňazom a rehoľníkom. Len som nikdy necítila povolanie byť vydatá či žiť zasvätený život. Boh chcel, aby som mala slobodného ducha. Zvolila som si slobodný život, aby som lepšie slúžila Bohu. Všetky povolania sú potrebné, a potrební sú podľa mňa aj slobodní ľudia, aby mohli ísť kamkoľvek treba. Každý musí nájsť ten svoj chodníček s Bohom. Stačí, že budeme sami sebou.

Boli ste vždy veriaca?

Nie.

Aké ste mali detstvo a aké boli vaše tínedžerské roky?

Vôbec som nebola príkladné dieťa. Bola som tak trocha rebel. V šestnástich som sa strašne pohádala s mamou a odišla som z domu. Dovtedy som chodila štyri roky do katolíckej internátnej školy a zdalo sa mi, že už aj stačilo, naši mi však odmietli platiť za štátnu strednú školu. Samozrejme, mali pravdu, ale ja som to vtedy odmietala priznať – jedna z mojich najväčších chýb v živote.

Odišli ste teda z domu. Kde ste bývali a z čoho ste žili?

Nemala som z čoho žiť. Bývala som v malinkej izbičke v jednom penzióne. Každý deň som bola od deviatej do štvrtej v škole, od pol piatej do šiestej som pracovala v potravinách a potom som do desiatej večer predávala v kine pukance a cukríky. Tam som si robila úlohy a jedla som pukance, nemohla som si dovoliť nakúpiť iné jedlo, lebo mi po zaplatení podnájmu a školy už nič neostalo.

Jedného dňa som v triede odpadla, bola som podvyživená. Učiteľka vtedy kontaktovala jednu katolícku organizáciu, volali sa Kolumbovi rytieri, a tí mi odvtedy pomáhali, až sa mi podarilo dostať na Ottavskú univerzitu, kde som vyštudovala učiteľstvo. Nasledujúcich šesť rokov som bola dokonale šťastná, učila som na viacerých školách.

Vtedy ste sa rozhodli napísať knihu Mať tak krídla?

Nie, vôbec nie. Od vyučovania detí som sa dostala k vzdelávaniu dospelých odborníkov v rôznych oblastiach a zmenila som priateľov. Mala som po dvadsiatke a chcela som skúsiť niečo nové. Dostala som sa medzi ľudí, ktorí drogovali, pili a žili voľným sexom. Môj svet sa začal pomaly rozpadať.

Vtedajšia spoločnosť vravela: Ženy by mali piť, brať drogy a žiť rovnakým sexuálnym životom, ako to môžu robiť muži! Ruka v ruke s alkoholom som sa zapojila do sexuálnej revolúcie 60. a 70. rokov a desať rokov som žila hotové peklo! Zdalo sa mi, že spoločnosť ma nabáda: Never v Boha! Boh neexistuje. Nevydávaj sa. Len ži s tým, kto sa ti páči, a ušetríš. A keď ťa to prestane baviť, proste si nájdeš iného.

Ruka v ruke s alkoholom som sa zapojila do sexuálnej revolúcie 60. a 70. rokov a desať rokov som žila hotové peklo!

A určite nezabúdaj na antikoncepciu, detí sa už nezbavíš. Ži slobodne! Zabudni na zodpovednosť. Veď každý to robí! Kašli na cirkev. Je to nuda. Len ti dookola omieľajú „Nerob toto, nerob tamto atď.“ Takto sa nikdy nezabavíš. A už vôbec nie si zodpovedný za to, čo sa deje s ľuďmi okolo teba. Život je krátky, tak si ho uži!

Užili ste si ho?

Najväčšou zábavou bolo, kto vypije najviac, kto vydrží najväčšiu dávku drogy a kto má najviac sexuálnych zážitkov. Nikto nepomyslel na zničenú kariéru. Nikto nepozeral na riziko AIDS či iných pohlavných chorôb. Nikto nemyslel na potratené deti či vynútené manželstvá bez lásky. Nik sa netrápil, že uráža Boha, ani na život po smrti nikto nepomyslel. Nikto nebol za nič zodpovedný. Myslela som si, že viem všetko, ale nevedela som vôbec nič.

Malo vaše zabávanie sa s priateľmi aj nejaké negatívne dôsledky na vašom zdraví?

Po nejakom čase som zakaždým, keď som pila, ostala načas ochrnutá na niektorú časť tela. Bola som neustále chorá. Raz sa mi stalo, že som šoférovala a dostala som silný kŕč do pravej nohy a nemohla som ňou pohnúť. Mala som ju práve na plyne. Blížila som sa k semaforu, kde svietila červená. Stočila som volant na krajnicu, rukou som si stiahla nohu z pedála a zabrzdila som. Bola som vydesená.

V tom čase mi veľmi chýbali moja rodina a skutoční priatelia. Hrozilo, že ma vyhodia z práce a neustále som mala z niečoho strach. Nechcela som žiť, no bála som sa zomrieť.

Nechcela som žiť, no bála som sa zomrieť.

Niekto sa však za mňa vtedy modlil, konečne som si uvedomila, že mám vážny problém a potrebujem pomoc. Nechcela som ďalej takto žiť. Porozprávala som sa s jednou zo svojich sestier a spolu s manželom mi pomohli nastúpiť na liečenie v istom rehabilitačnom centre v USA.

Zachránilo mi to život po duchovnej, fyzickej, duševnej aj morálnej stránke. Stratila som vieru, prišla som o zdravie a takmer som zničila samu seba, pričom som sa zakaždým snažila zvaliť vinu na niekoho iného.

Liečenie býva pre ľudí závislých od alkoholu veľmi náročné. Ktorý moment bol pre vás v tomto procese kľúčový?

Jedného dňa ma náš rehabilitačný poradca vyzval, aby som si pripravila prednášku na tému Ako nájsť Boha. Bol to od neho figliarsky kúsok. Nemohla som tomu uveriť. Nechcela som mať s Bohom absolútne nič spoločné a on odo mňa chcel, aby som o tom niečo pekné porozprávala. No nežartoval, tak som si to prichystala. Po konferencii som dostala samé pozitívne ohlasy, až na jeden.

Jedna dievčina za mnou prišla so slovami: „V skutočnosti neveríš ničomu z toho, čo si práve povedala, však?“ Poriadne ma to zaskočilo, ale moja odpoveď znela: „Nie.“ „Čo keby si sa skúsila rozprávať s Bohom, akoby existoval?“ spýtala sa ma. „Akoby existoval?“ odpovedala som užasnuto. „Áno, akoby existoval,“ usmiala sa a odišla.

Šla som späť do svojej izby a nemohla som prestať na to myslieť. Zdalo sa mi to hlúpe, no skúsila som už naozaj všetko, aby som prestala s pitím, a nič nezaberalo. Tiež som sa bála. Napadlo mi, že ak by teda naozaj existoval, bola by som v poriadnej kaši, no nechcela som sa vrátiť do toho strašného starého života. A tak som veľmi, veľmi nesmelým hlasom povedala: „Bože, ak skutočne si, prosím, pomôž mi. Nechcem už viac takto žiť.“

Dostali ste odpoveď na vašu zúfalú prosbu?

Nezačula som vôbec nič, ani som nič neuvidela. Ale vedela som, že je v tej chvíli skutočne prítomný okolo mňa a vo mne. Cítila som, že v mojom vnútri je zrazu všetko jasné a čisté, vnímala som teplo, radosť a lásku, ktorú som nikdy v živote predtým nezakúsila, a ktorú by mi nijaký človek nemohol dať. Nemala som najmenšej pochybnosti o tom, že Boh existuje a že ma miluje. Jedinečne a osobne.

Ozval sa váš strach z toho, že naozaj existuje, keď ste si spomenuli na svoju minulosť?

Cítila som, že mi odpustil do poslednej bodky všetko, čo som urobila, aj všetko, čo som urobiť mala a neurobila som, čo som povedala aj nepovedala a že je tu pre mňa vždy a navždy, v každej chvíli. Nemala som dôvod na strach, pretože mi rozumel a miloval ma.

Predtým som túžila po láske, no bez zodpovednosti.

Prosím vás všetkých, nech vás nikdy, nikdy neodradí, že robíte chyby.

Taká neexistuje. Musela som zmeniť svoj život a prebrať zodpovednosť za vlastné konanie. Za to, čo sa mi stalo, som bola zodpovedná jedine ja a bola som pripravená tomu čeliť. A chcela som pomáhať aj ostatným. Zrazu som bola naplnená láskou k ľuďom okolo seba.

Nemali ste po tomto zážitku pocit, že musíte byť do konca svojho života dokonalá a nesmiete urobiť už žiadnu chybu?

Dodnes robím chyby, ale snažím sa nevzdávať. Pozbieram sa, oprášim, idem na spoveď a vravím: „Nuž, tak som zasa tu, Pane, no ty vieš, aký problém mi robí to a to.“ Viem, že ma miluje, rozumie mi a dodáva mi odvahu. Prosím vás všetkých, nech vás nikdy, nikdy neodradí, že robíte chyby. Nezúfajte! Prosím, nikdy nepomyslite na samovraždu!

Všetci robíme chyby. Vždy si spomeniem na Ježiša, ktorý mal nekonečnú trpezlivosť so svojimi učeníkmi. Matúš bol posadnutý peniazmi. Tomáš neveril ničomu, čo sa nedalo vidieť na vlastné oči. Niektorí apoštoli sa hádali, kto dostane najlepšie miesto v nebi, a všetci sa hádali, či len Židia môžu nasledovať Ježiša.

Peter bol často zmätený a nechápal, čo Ježiš robí, napríklad keď sa rozprával so ženami či dokonca prostitútkami. Judáš Ježiša zradil. No a keď prišli vojaci, celá tá banda sa rozpŕchla. Pavol zabíjal kresťanov.

To všetko ma vlastne teší! Myslím, že je to povzbudzujúce. Boh je s nami neuveriteľne trpezlivý. Ježiš nám tým chcel niečo povedať a jeho odkaz je: nikto nie je dokonalý.

Čo nasledovalo po vašom pobyte v liečebni?

Môj život sa úplne zmenil, keď som zistila, že alkoholizmus je choroba. Prestala som piť a začala som skutočne žiť. Pomohli mi aj stretnutia Anonymných alkoholikov. Udržala som si prácu, dokonca ma povýšili na riaditeľku a začala som cestovať po celej Kanade aj po svete.

Môj život sa úplne zmenil, keď som zistila, že alkoholizmus je choroba.

Neskôr som viedla jazykové kurzy v Kanade, Číne, Rakúsku, Nemecku a na Slovensku. Keď som odchádzala z Číny, opýtali sa ma: „Máš nás tak rada preto, že si kresťanka?“ Uvedomila som si, že je to práve kvôli tomu – aj oni sú deťmi Boha. A tak som cítila, že potrebujem darovať ďalej všetko, čo som sama dostala.

Z Číny ste sa presťahovali do Rakúska, kde ste po páde železnej opony učili mladých ľudí z európskych krajín na Inštitúte katechetiky a angličtiny. Tam sa začali vaše prvé kontakty so Slovákmi. Prečo ste sa rozhodli prísť nakoniec do našej krajiny?

Po dva a pol roku v rakúskom Gamingu ma zavolali učiť do Košíc, bolo to v roku 1995. Tak som sa presťahovala a žila som tu 11 rokov. Najprv som učila dominikánskych bratov a bohoslovcov angličtinu. Pracovala som aj na preklade knihy doktora Silvestra Krčméryho To nás zachránilo do angličtiny. Je to silné svedectvo o prenasledovaní počas socializmu.

V tom čase ma jeden môj priateľ, ktorý pripravoval dospelých na 1. sväté prijímanie a birmovku, poprosil, či by som si pre nich nachystala jednu hodinu. Netušila som, o čom mám hovoriť. Tak vravím: „Bože, ty vyberaj!“

Zobudila som sa o druhej v noci a na papierik som si napísala: sexualita. Každý s tým zápasí. Takto som začala rozprávať o tomto nádhernom dare, ktorý máme od Boha. Boh vie o sexe viac než ktokoľvek iný. Stvoril ho. Stalo sa to mojím životným projektom.

V roku 2001 vyšlo prvé vydanie vašej knihy Mať tak krídla. Prečo ste sa ju vtedy rozhodli napísať?

Jedného dňa mi zaklopali na dvere traja vysokoškolskí študenti so slovami: „To je síce pekné, čo nám rozprávaš, ale ty raz odídeš, a čo tu zostane nám?“ Mala som vlastne napísať knihu svojich prednášok, ale nechcelo sa mi, je to kopec roboty! No presvedčili ma, tak som ju napísala, Mikuláš Hučko ju preložil a v roku 2001 bola Mať tak krídla na svete.

Vložila som do nej aj 50 najčastejších otázok, ktoré som dostávala na svojich cestách. Je to fascinujúce, ľudia po celom svete si kladú tie isté otázky.

Tohto roku vyšlo druhé vydanie vašej knihy, ktorú ste predstavili verejnosti v Ružomberku, Prešove a v Košiciach. V čom sa nové vydanie odlišuje od prvého?

Prišla nová generácia, a tak mi môj priateľ František Petrík z Novej Ľubovne v roku 2014 navrhol, aby som knihu aktualizovala a urobila ju dvojjazyčne. Pridala som tam informácie o nových technológiách a ďalšie svoje osobné svedectvá o chybách, ktoré som v živote urobila. Zdá sa mi, že spoločnosť je dnes v istom zmysle slova horšia ako predtým.

Ako to myslíte?

Technológie môžu slúžiť na veľa dobrých vecí, no môžu nás zbavovať ľudskosti. Nahrádzajú komunikáciu z tváre do tváre. E-maily a SMS-ky a Facebook a Twitter – to všetko nás zbavuje akejkoľvek zodpovednosti za to, čo vyslovíme alebo urobíme.

Sex sa využíva na predaj veľkého množstva produktov a využíva sa na všeličo iné než na to, pre čo bol stvorený.

Mobil pohltil človeka a ten si už nevšíma svet okolo seba. Ak sa dnes priznáš, že veríš v Boha, ľudia sa ti budú smiať a rovnako to platí, keď sa dozvedia, že chceš so sexom a deťmi počkať do manželstva.

Sex sa využíva na predaj veľkého množstva produktov a využíva sa na všeličo iné než na to, pre čo bol stvorený. Z lásky sa stal počet „lajkov“. Tak som sa rozhodla knihu aktualizovať a pridala som do nej aj ďalšie skúsenosti, ktoré som zažila na vlastnej koži.

Druhé vydanie knihy ste venovali Františkovi Petríkovi a Anne Kolesárovej in memoriam. Prečo práve oni dvaja?

František bol môj blízky priateľ. O Anke som prvýkrát počula na konci 90. rokov, odvtedy ju beriem ako slovenskú Máriu Goretti. Podľa mňa je Anka nádherným vzorom pre každého. Často sa s ňou rozprávam, mám priateľku v nebi.

Komu je kniha Mať tak krídla určená?

Pôvodne som ju napísala mladým, no začali sa mi ozývať rodičia, kňazi, učitelia, ako im pomohla. Keď som ju chystala, povedala som si: to, čo si myslím, poviem na rovinu. Môžete to prijať alebo odmietnuť. Chcem ňou dodať odvahu aj rodičom, aby sa nebáli deťom vysvetľovať, prečo je niečo nesprávne alebo prečo by to a to nemali robiť. A nech sa neboja povedať: „Neviem.“ Nikto nevie všetko, ani pápež, ani Trump a ani ja!

Aké je posolstvo tejto knihy?

Aby sme milovali. V tých najobyčajnejších veciach.

Na čo budú využité peniaze získané predajom knihy?

Výťažok z kúpy darujeme na projekt Up 2 Me – Je to na mne. Osobne poznám rodiny a ľudí stojacich za týmto projektom. Je určený pre mladých vo veku od 9 do 17 rokov, takisto pre ich rodičov. Jeho silnou stránkou je kontinuita, pretože ide o 10 až 15 stretnutí v malých skupinkách podľa veku, na témy ako chápanie ľudskej identity, stereotypy a obraz  muža a ženy v médiách, rodičovský konflikt, pochybnosti v sexuálnej orientácii, potrat, antikoncepcia a mnohé ďalšie.

Chcem ňou dodať odvahu aj rodičom, aby sa nebáli deťom vysvetľovať, prečo je niečo nesprávne.

Lektori – odborníci v danej oblasti, manželia alebo dvojica muž a žena – využívajú situačné hry, videoklipy, prezentácie, diskusie, prijímajú podnety od samotných účastníkov, aby zaujali mladého človeka dnešnej doby. Inými slovami: sami mladí si prejdú počas trvania projektu cestou, ktorá ich dovedie ku schopnosti zhodnotiť rôzne životné štýly (vrátane vlastného) a následne sa rozhodovať.

Aký dojem vo vás zanechali Slováci a Slovensko?

Zo Slovenska síce odchádzam, ale ostávate v mojom srdci. A ostane tu s vami aj moja kniha! Vaša krajina sa pre mňa stala akoby základňou, odtiaľto som cestovala do Litvy, Ruska, Maďarska. Boh môže vložiť človeku do srdca nejakú krajinu, mne takto daroval Slovensko.  Obdivujem na vás najmä jednu vec: my v Kanade máme slobodu a stratili sme vieru, vy ste si udržali vieru, keď ste mali slobody len veľmi málo.

Spomínali ste, že už ako dieťa ste boli tak trocha rebel. Ostalo vo vás aj po rokoch niečo z tejto neposednosti?

Myslím, že ja aj zomriem ako rebel. Keď prídem pred nebeskú bránu, budem búchať z celej sily: „Peter, otvor mi tie dvere, už som unavená, to som ja!”

Foto: Jakub Šimoňák

Súvisiace články

Zostarnúť múdro je už dnes raritou

Katarína Jančišinová

Vychovávať znamená uvádzať chlapcov a dievčatá do úplnej reality

Katarína Jančišinová

Túžba a zväzok

Jesús Morán

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies