Stĺpčeky

Keď sa ozve „ten hlas“

Spolu s manželom vychovávame tri deti od 9 do 17 rokov. Náš najmladší syn nám svojou bezprostrednosťou ešte pripomína detstvo a jeho čistú radosť. Každý vek má však svoju krásu, a tak je úžasné vidieť, ako sa v rodine deti navzájom dopĺňajú, prinášajú do každodenného života humor, inokedy napätie. „Všetko je dobre tak…“, napísal básnik a mal pravdu.

Foto: Flickr/nicoleta gramada

Každé obdobie má svoje plody, radosti i námahu. A hoci nám neraz večer v hlave víria najrôznejšie otázky spojené s výchovou, na ktoré často ani nemáme okamžité odpovede, sme vďační za dar otcovstva a materstva, pretože sa sami presviedčame, že Učiteľ je len jeden.

Ako rodičia sme povolaní viesť deti odmala k posvätnu, otvárať ich rozmeru, ktorý presahuje aj nás. Ťažko to vyjadriť zopár slovami, len ťažko sa dá písať o vzťahu. Ten musia deti zažiť. A my, dospelí, ktorí denno-denne stojíme vedľa nich, aby sme ich sprevádzali, máme byť vyjadrením svojho osobného vzťahu s nadprirodzenom.

Cez nás môžu deti s bázňou vstupovať na posvätnú pôdu, otvárať sa rozhovoru, priateľstvu s Bohom. Keď sa naučia vnímať potreby tých najbližších, dať do služby seba samých, keď sa aj prostredníctvom spoločnej modlitby, účasti na sviatostiach, čítania Písma naučia zachytávať Boží hlas v sebe, akoby našli vzácny drahokam pre celý život. Nejde o ukončený proces, je to celoživotná „hra“. Nejde o nedostupný mysticizmus, odtrhnutie sa od reality, práve naopak.

Tieto dni som varila a náš najmladší ma prekvapil otázkou: „Čo je ten hlas, ktorý mi povedal, že sa mám vrátiť a zdvihnúť to, čo som videl ležať na koberci?“ Kuchyňa sa zmenila na chrám, výpary z jedla mi voňali ako kadidlo a dieťa predo mnou ma pozývalo do najväčšieho tajomstva. „Tento hlas si chráň, uč sa ho vnímať a nestratiť kontakt s ním. Je vzácny, lebo ťa vedie k dobru.“

Podvečer, v ten istý deň, keď sme sa spolu vracali z futbalového tréningu, sme sa so psom zastavili v parku. Zrazu mi náš syn zmizol z dohľadu. V šere večera som ho zbadala, ako zbiera odpadky po celom trávniku a nosí ich do koša. Povedal mi, že je teraz spokojný, lebo opäť počúvol „ten hlas“. Po návrate domov mi pomáhal a v učení bol samostatný. V ten deň zaspával načas a sám, nepotreboval pri sebe staršieho brata ako zvyčajne. Zdalo sa mi, že podrástol, že je snáď zrelší než ja, lebo nevyšiel z Božej prítomnosti. V tej niet veku ani rolí, tam sme si rovní…

Deti môžeme uprostred všednosti viesť k hĺbke a kráse poznávania nestvoreného. Ak s manželom máme na pamäti, že náš vzťah je nielen zväzkom dvoch hlboko ľudsky milujúcich sa osôb, no je každodennou pozvánkou k napodobňovaniu Kristovej lásky k nám, všetko nadobúda iný rozmer.

Sami sa nestíhame diviť nad priestorom, ktorý sa pred nami otvára. Vťahuje nás do prirodzeno-nadprirodzenej reality samotného Boha. Isteže, je za tým vedomie, poznanie, úsilie, vynaložená vôľa v prospech Lásky, ktorá si tak medzi nami môže nachádzať svoje miesto. A neustále začínanie, lebo Boh si neraz slúži práve našou nedokonalosťou.

Ak sa potom deti dotýkajú tejto skutočnosti, ona ich pretvára a sú schopné „anténkami duše“ zachytiť to posvätné, čo z nich robí šťastných ľudí.

Súvisiace články

„Oci, strácam sa!“

Ak naša reč nie je jasná, môže mať vážne následky

Jana Trizuljaková

Prečo sa spomienka na našich Otcov viery týka všetkých

Terézia Lenczová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies