Stĺpčeky

Keď sa ozve „ten hlas“

Spolu s manželom vychovávame tri deti od 9 do 17 rokov. Náš najmladší syn nám svojou bezprostrednosťou ešte pripomína detstvo a jeho čistú radosť. Každý vek má však svoju krásu, a tak je úžasné vidieť, ako sa v rodine deti navzájom dopĺňajú, prinášajú do každodenného života humor, inokedy napätie. „Všetko je dobre tak…“, napísal básnik a mal pravdu.

Foto: Flickr/nicoleta gramada

Každé obdobie má svoje plody, radosti i námahu. A hoci nám neraz večer v hlave víria najrôznejšie otázky spojené s výchovou, na ktoré často ani nemáme okamžité odpovede, sme vďační za dar otcovstva a materstva, pretože sa sami presviedčame, že Učiteľ je len jeden.

Ako rodičia sme povolaní viesť deti odmala k posvätnu, otvárať ich rozmeru, ktorý presahuje aj nás. Ťažko to vyjadriť zopár slovami, len ťažko sa dá písať o vzťahu. Ten musia deti zažiť. A my, dospelí, ktorí denno-denne stojíme vedľa nich, aby sme ich sprevádzali, máme byť vyjadrením svojho osobného vzťahu s nadprirodzenom.

Cez nás môžu deti s bázňou vstupovať na posvätnú pôdu, otvárať sa rozhovoru, priateľstvu s Bohom. Keď sa naučia vnímať potreby tých najbližších, dať do služby seba samých, keď sa aj prostredníctvom spoločnej modlitby, účasti na sviatostiach, čítania Písma naučia zachytávať Boží hlas v sebe, akoby našli vzácny drahokam pre celý život. Nejde o ukončený proces, je to celoživotná „hra“. Nejde o nedostupný mysticizmus, odtrhnutie sa od reality, práve naopak.

Tieto dni som varila a náš najmladší ma prekvapil otázkou: „Čo je ten hlas, ktorý mi povedal, že sa mám vrátiť a zdvihnúť to, čo som videl ležať na koberci?“ Kuchyňa sa zmenila na chrám, výpary z jedla mi voňali ako kadidlo a dieťa predo mnou ma pozývalo do najväčšieho tajomstva. „Tento hlas si chráň, uč sa ho vnímať a nestratiť kontakt s ním. Je vzácny, lebo ťa vedie k dobru.“

Podvečer, v ten istý deň, keď sme sa spolu vracali z futbalového tréningu, sme sa so psom zastavili v parku. Zrazu mi náš syn zmizol z dohľadu. V šere večera som ho zbadala, ako zbiera odpadky po celom trávniku a nosí ich do koša. Povedal mi, že je teraz spokojný, lebo opäť počúvol „ten hlas“. Po návrate domov mi pomáhal a v učení bol samostatný. V ten deň zaspával načas a sám, nepotreboval pri sebe staršieho brata ako zvyčajne. Zdalo sa mi, že podrástol, že je snáď zrelší než ja, lebo nevyšiel z Božej prítomnosti. V tej niet veku ani rolí, tam sme si rovní…

Deti môžeme uprostred všednosti viesť k hĺbke a kráse poznávania nestvoreného. Ak s manželom máme na pamäti, že náš vzťah je nielen zväzkom dvoch hlboko ľudsky milujúcich sa osôb, no je každodennou pozvánkou k napodobňovaniu Kristovej lásky k nám, všetko nadobúda iný rozmer.

Sami sa nestíhame diviť nad priestorom, ktorý sa pred nami otvára. Vťahuje nás do prirodzeno-nadprirodzenej reality samotného Boha. Isteže, je za tým vedomie, poznanie, úsilie, vynaložená vôľa v prospech Lásky, ktorá si tak medzi nami môže nachádzať svoje miesto. A neustále začínanie, lebo Boh si neraz slúži práve našou nedokonalosťou.

Ak sa potom deti dotýkajú tejto skutočnosti, ona ich pretvára a sú schopné „anténkami duše“ zachytiť to posvätné, čo z nich robí šťastných ľudí.

Súvisiace články

Jedna aj druhá sú ženy z inej planéty

Peter Kuchár

Eucharistia a ekuména, niekoľko postrehov

Terézia Lenczová

Modlitba silne spája

Terézia Lenczová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies