Rodina

Smrť dieťaťa sa nedá porovnávať

Foto: archív I.Š.

Rozhovor s českou psychologičkou, Ilonou Špaňhelovou, o podpore a pomoci rodičom, ktorým zomrelo dieťatko pred pôrodom alebo krátko po ňom.

Ilona Špaňhelová, je psychologička a psychoterapeutka. Vo svojej praxi sa najviac venuje deťom, témam ako detský vzdor, strachy a úzkosti detí, zvládanie emócií, súrodenecká rivalita, ale aj dospelým a rodine. Od roku 2005 spolupracuje so združením Dlouhá cesta, ktoré pracuje s rodičmi po smrti ich dieťaťa.

Je matkou štyroch detí, autorkou mnohých článkov a kníh s detskou problematikou.

Jej kniha Prázdná kolébka popisuje možné psychické prežívanie matky a otca, keď im v ranom období života zomrie dieťa. Ponúka spôsob, ako môže matka pracovať sama so sebou, ako k nej môže pristupovať okolie i príbuzní, čo jej pomáha a čo je naopak vo vzťahu k nej v takejto situácii nevhodné.

Prečo ste si vlastne vybrali túto tému a napísali ste knihu Prázdná kolébka?

Oslovilo ma nakladateľstvo Portál, či by som nechcela napísať knihu o strate, smrti dieťaťa v ranom veku. Nakladateľstvo už malo s touto témou skúsenosť, vydalo jednu knihu z tejto oblasti, ktorá bola preložená z angličtiny. V niektorých otázkach a prístupoch sa však líšila od českej reality, a preto chceli, aby som napísala knihu z českého prostredia.

Aj vďaka tomu, že už viac ako 10 rokov spolupracujem so združením Dlouhá cesta, vedela som, že rodičov treba ukotviť v tom, čo je norma v ich prežívaní, čoho sa nemajú báť, na čo si majú dať pozor, ako sa otvoriť druhému. Nevidela som v českej literatúre brožúru, ktorá by ich týmto obdobím previedla. Tak som sa do toho pustila.

Od vydania knihy už uplynulo niekoľko rokov. Máte dojem, že sa tejto téme dnes už venuje viac priestoru, že už nie je takým tabu?

Áno, Prázdná kolébka vyšla v roku 2015. Mám pocit, že sa tejto téme viac otvárajú cesty a viac sa o nej hovorí, viac sa pracuje s rodičmi a príbuznými. Samozrejme, pokiaľ oni sami majú záujem. Stretávam sa s tým, že aj mňa pozývajú do pôrodníc na semináre, ktoré sa venujú tejto tematike. Taktiež existujú e-learningové kurzy pre zdravotníkov, ako sa treba správať k rodičom, čo povedať a čo nepovedať. V mnohých českých pôrodniciach sú pripravení na to, aby si rodičia mohli dať pochovať svoje mŕtve bábätko, dovolia im, aby si urobili odtlačok jeho nožičky, vzali si pramienok vlasov, aby tak mali na svoje dieťatko nejakú spomienku.

Je rozdiel v tom, ako smútia rodičia, ktorým zomrie dieťatko počas tehotenstva alebo tesne po pôrode a tými, ktorí o dieťa prišli neskôr, počas jeho života?

Mám veľa skúseností s tým, že keď sa takíto rodičia stretnú, zvyknú sa niekedy porovnávať. Porovnávajú mieru smútku, straty. Rodičia, ktorým zomrelo dieťa v neskoršom veku, hovoria, že si s dieťaťom už niečo zažili, majú svoje skúsenosti s tým, aké bolo, ako vyzeralo, ako sa správalo, čo povedalo, ako sa spolu nasmiali aj pozlostili.

Rodičia, ktorým zomrelo dieťa v tehotenstve alebo tesne po pôrode hovoria, že síce toto všetko neprežili, ale si predstavujú, ako by ich dieťa vyzeralo v šiestich rokoch, čo by asi študovalo, ako by sa zamilovalo … A sú smutní, že tieto svoje predstavy o ňom nevideli naplnené.

Z mojej strany je veľmi dôležité viesť rodičov k tomu, aby sa navzájom neporovnávali.

Rodičia, ktorým zomrelo väčšie dieťa, majú neraz pocit viny a pýtajú sa, čo sme preň ešte mohli urobiť. Majú výčitky, hlavne pokiaľ ich dieťa spáchalo samovraždu.

Z mojej strany je veľmi dôležité viesť rodičov k tomu, aby sa navzájom neporovnávali. Každý veci prežíva inakšie, smrť, strata sa nedá porovnávať. Isteže, mnohým rodičom, ktorým zomrelo dieťatko v ranom štádiu, sa ešte narodí ďalšie dieťa. Iným však už nie.

Do akej miery vplýva povaha človeka či jeho ľudská zrelosť na zvládanie takejto ťažkej situácie?

Zo skúsenosti viem, že hneď na začiatku tejto straty je to pre každého veľký šok, ktorým si každý človek musí prejsť.

Ľudská zrelosť, životné skúsenosti, s ktorými človek prišiel do kontaktu, osobné hodnoty, ktoré vyznáva, ľudia v jeho okolí, ktorí sú mu blízki … to všetko mu môže pomôcť, aby túto veľmi náročnú životnú skúsenosť prijal ako výzvu. Čiže áno, aj povaha človeka môže byť pomocou. Napríklad melancholická osoba bude zrejme túto stratu prežívať zložitejšie než človek, ktorý je životným optimistom. Je však vždy potrebné prežiť si stratu dieťaťa až do hĺbky.

Ak už manželia majú deti, je pre nich ľahšie prijať stratu dieťaťa?

Pre niektorých áno, pre iných nie. Niektorí sa o to viac tešia z dieťaťa, ktoré už majú. Treba však byť opatrní, aby rodičia do tohto dieťaťa nevteľovali svoje priania, predstavy, ktoré mali alebo si ich vytvárali smerom k dieťaťu, ktoré sa malo narodiť.

Je dôležité jasne si zadefinovať svoje dieťa, ktoré už je jedinečné. Tak aj dieťa, ktoré zomrelo, bolo jedinečné.

Je vždy potrebné prežiť si stratu dieťaťa až do hĺbky.

Stalo sa mi napríklad, že do poradne prišla mamička, ktorá mala štvorročné dieťa a rozprávala sa s ním maznavo, stále mu ešte dávala cumeľ, všetko za neho robila, veľmi sa oň bála.

Keď sme sa rozprávali, zistili sme, že keď malo dieťa dva roky, hneď po narodení jej zomrelo ďalšie bábätko a ona sa tak veľmi upla na staršie dieťa, že mu „nedovoľovala“ vyrásť“, dozrieť. Je dobré, pokiaľ na to rodič príde sám alebo s určitou pomocou. Potom sám s tým chce niečo robiť, uvedomuje si, že to má viac vo svojich rukách.

Ako môže okolie pomôcť rodičom prekonať smrť ich dieťaťa?

Okolie pomáha tak, že s rodičom jednoducho je. Čiže svojím bytím a konkrétnou pomocou. Sprevádzať rodiča, dať mu priestor aby sa vyplakal, aby sa mohol vyrozprávať, pozvať ho na prechádzku, pýtať sa ho, čo mu vyhovuje, či už istú vec chce, alebo ešte sa na to necíti byť pripravený.

Ľudia z okolia týchto rodičov to nemajú ľahké. Mnohí vôbec nevedia, ako sa s nimi majú rozprávať. Môže sa stať, že niektoré veci či skutočnosti okolie zľahčuje a myslí si pritom, že je to pomoc. Napríklad používa vety – „to bude dobré“„Neboj sa, budeš mať ďalšie bábätko“„Čas všetko zahojí“… To sú vety, ktoré rodičia nechcú počuť, oni sú ešte len vo fáze trúchlenia a musia si ňou prejsť.

Aj samotní rodičia môžu okoliu pomôcť. Môžu sa pokúsiť vyjadriť, čo chcú, o čom by sa chceli rozprávať, alebo či viac túžia po tichu.

Prítomnosť druhého človeka často pomáha, rodičia nemajú dojem, že sa od nich ďalší ľudia odvrátili. Alebo človek z okolia môže povedať – „ja vôbec neviem, čo mám povedať, je mi to veľmi ľúto“, môžu ponúknuť objatie… Čokoľvek, čo vyjadruje ľudskú blízkosť, spoluúčasť.

Stáva sa však, že okolie môže matku tlačiť k tomu, aby zabudla a nevracala sa k bolestným spomienkam. Čo v takom prípade?

V tom prípade je dôležité, aby matka vyjadrila, že takýto nátlak nechce. Je dôležité, aby to vyslovila, ohradila sa. Okolie to pritom vôbec nemusí myslieť zle. Možno si nevie rady, preto je dôležité, aby sa ona ozvala.

Všeobecne je dané, že pre rodičov je náročných 4 – 6 mesiacov, keď smútia, spomínajú.

Okolie pomáha tak, že s rodičom jednoducho je.

U niektorých rodičov to môže trvať aj vyše roka. Viac sa „nadýchnu“, keď si potom prežijú prvé výročie smrti dieťaťa. U každého rodiča je to však iné. Je dôležité trúchliť a vidieť určité svetlo „v tuneli“.

Čo konkrétne zažíva v sebe matka, ktorá o dieťa prišla?

Mama zažíva všetko možné. Prázdnotu, všetko sa v jej živote zrútilo. Vo svojich predstavách si už naplánovala, aké to bude – materská dovolenka, bábätko, správanie bábätka, jeho úsmev, chodenie na prechádzky, dojčenie, stretávanie sa s ďalšími kamarátkami, ktoré tiež očakávali dieťatko. A zrazu tu NIČ nie je.

Môže tiež zažívať pocit viny – urobila som niečo nesprávne? Nemala som cestovať, chodiť tak často na prechádzky … Môže mať sama v sebe milión pochybností.

Môže sa dokonca hnevať – ako to, že kamarátka má zdravé dieťa a mne dieťa zomrelo? Urobili lekári chybu?

Foto: archív I.Š.

Akú rolu zohráva pri smútení otec?

Otec je pri smútení veľmi dôležitý. Rovnako je podstatné, aby si vedel priznať, že mu je ľúto, že ich dieťa zomrelo, aby sa s matkou delil o jej aj svoje zranenie, aby sa nebál plakať, ukázal manželke, že aj on so svojimi pocitmi pracuje.

Veľakrát mám skúsenosť, že otcovia chcú matku „podržať“. Byť jej oporu, vybavovať za ňu veci. A často sa oni sami „držia“. Takto však nedávajú najavo svoje emócie, pretože oni sú tí „silní chlapi“, čo musia všetko zvládnuť. Tento ich postoj je veľmi pekný a láskavý. Napriek tomu im odporúčam, aby sa aspoň trochu nebáli vyjadriť pred manželkou aj svoje emočné stránky.

Tak sa skutočne budú deliť o túto náročnú situáciu, stane sa to ich spoločná bolesť.

Čo sa stane, ak nedokáže rodič svoje emócie uvoľniť, rozprávať o nich?

Je dobré, ak sa ich snaží uvoľniť niekde inde ako v rozhovore. Pri športe, rúbaní dreva, pri speve … Niekomu môže pomôcť rozjímať alebo rozprávať o svojom vnútornom prežívaní pred Eucharistiou.

Je dôležité, aby pravdu pomenoval – nedokážem o tom hovoriť, je to pre mňa ťažké.

Stretávam sa s tým, že veľakrát práve otcovia túto situáciu nekomentujú, ako keby za tým všetkým chceli urobiť hrubú čiaru, akoby tá strata nikdy ani neexistovala.

Stretávam sa s tým, že veľakrát práve otcovia túto situáciu nekomentujú, ako keby za tým všetkým chceli urobiť hrubú čiaru.

Myslím si, že je to chyba. Ide o životné obdobie, ktoré pre každého človeka, ktorý má emócie, niečo znamená.

Niekedy sa stáva, že si to rodič „odnesie“ v podobe určitej psychosomatiky – bolí ho brucho, má žalúdočné vredy…

Inokedy nedokáže matka znovu otehotnieť a nie je na to žiadny fyzický dôvod. Môže sa tiež stať, že rodičia už nedokážu spolu ďalej žiť a rozídu sa.

Je dobré živých súrodencov chrániť pred toto bolesťou, alebo sa odporúča s nimi o tom otvorene hovoriť? Je vhodné zobrať deti aj na pohreb ich súrodenca?

Ja by som určite odporučila rozprávať sa s nimi o tom. Pokiaľ sa to dá a mŕtve bábätko má pohreb, vziať ich so sebou. Život a smrť patria do života detí. Netreba sa tomu vyhýbať. Často sa s tým potom dieťa ľahšie a rýchlejšie vyrovná, vie, čo sa stalo, je mu to jasnejšie.

Často sa atmosféra rodiny viac utuží, jednotliví členovia sú si bližší.

Dieťa má tak uzavretý životný kruh svojho brata alebo sestry. Vie, čo sa stalo a môže na cintorín za svojím súrodencom prichádzať a rozprávať sa s ním. Ako by s ním v myšlienkach a v prežívaní žilo ďalej. Dokáže sa vyznať v reakciách rodičov, neraz je schopné prejaviť viac citu a súcitu k rodičom. Často sa atmosféra rodiny viac utuží, jednotliví členovia sú si bližší.

Má význam dať mŕtvemu dieťaťu meno, nechať si istú pamiatku?

Určite to má zmysel. Je to dieťa, ktoré fakticky žilo. Nebolo „len“ v matkinom lone, alebo nebolo to „len“ niekoľko okamihov po narodení. Je to skutočná bytosť, ktorá mala a má veľký význam v živote mnohých ľudí. Ako som už spomínala, niekto túži napríklad po odtlačku ručičky či nožičky, alebo aj pramienok vláskov môže byť spomienkou na toto dieťa.

Ak rodičom zomrelo dieťa a po nejakom čase sa im narodí ďalšie, ktoré pomenovali po prvom súrodencovi, neriskujú, že si bude po celý život niesť istú psychickú záťaž, že sa nebude cítiť plnohodnotne?

Takéhoto postupu by som sa veľmi obávala. Až tak striktne by som povedala, že nikdy netreba dávať ďalšiemu dieťaťu to isté meno. Každé dieťa je unikát. I to, ktoré zomrelo, aj to, ktoré sa narodilo. Mohlo by sa totiž stať, že to ďalšie dieťa by vnímalo, že má splniť istý plán – to, čo si rodičia predstavovali, že vyrastie z dieťaťa, ktoré zomrelo.

Do akej miery pomáha rodičom pri smrti dieťaťa viera?

Viera môže byť pre rodičov veľkou pomocou. Často to znamená, že sa cítia byť v Božích rukách, že Boh vedie ich život a pomáha im aj v tejto ťažkej situácii. Dopustil ju, alebo sa to jednoducho stalo. On ich má nadovšetko rád, rodičia cítia, že ich nesie. To môže byť jedna strana prežívania.

Mám aj rodičov, ktorí na isté obdobie „zatrpkli“, prežili si veľkú krízu vo vzťahu k Bohu. Pýtali sa – prečo práve ja? Existuješ, Bože, vôbec? Mnohí na dieťatko čakali dlhú dobu, bolo to ich jediné dieťa a oni oň prišli.

Pokiaľ sa však snažia vzťah s Bohom opäť nájsť, nachádzajú ho úplne inak. Boh je im bližší, ich vzťah má väčšiu hĺbku. Poznám aj takých rodičov, ktorí po tejto životnej situácii vieru v Boha stratili. Preto je veľmi dôležité túto vieru a vzťah s Bohom pestovať každý deň, chvíľu za chvíľou.

 

Súvisiace články

Túžba a zväzok

Jesús Morán

Vernosť

Jesús Morán

Nikto nevie všetko, ani pápež, ani Trump a ani ja

Mária Oravcová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies