Stĺpčeky

Eucharistia a ekuména, niekoľko postrehov

Čo je “eucharistické spoločenstvo? Otázka sa vynára v súvislosti so sporom Ukrajinskej Pravoslávnej cirkvi s Moskovským a Konštantinopolským patriarchátom. Zo strany Moskovského patriarchátu došlo totiž voči Konštantinopolskému patriarchátu ku zrušeniu eucharistického spoločenstva.

Od prvotnej cirkvi je práve eucharistické spoločenstvo najvyšším prejavom jednoty medzi miestnymi cirkevnými komunitami. V tom  čase  sa šírili rôzne  kristologické bludy, nesprávne náuky oproti náuke apoštolov. Aby sa zachovala jednota a čistota viery, miestni presbyteri a biskupi udeľovali sväté prijímanie, Eucharistiu, iba veriacim toho kňaza, s ktorým mali spoločnú vieru v sviatosť Eucharistie a bratské spoločenstvo. Bola to ochrana, aby najväčšie tajomstvo kresťanskej viery – prítomnosť Pána Ježiša pod spôsobmi chleba a vína, sprítomnenie jeho smrti a vzkriesenia – sa nenarušilo vplyvom nebiblických názorov.

Systematické ekumenické hnutie, ktoré vzniklo  pred viac ako sto rokmi, si  kladie za cieľ takú jednotu vo viere, aby kresťania rôznych tradícií a rôznych spoločenstiev  mohli postupne spoločne sláviť Eucharistiu. Pán Ježiš nám ju zveril pri poslednej večeri slovami: “Vezmite a jedzte: toto je moje telo.” Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho hovoriac: “Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov.” /Mt 26, 26-27/. V tomto božskom tajomstve Cirkev sprítomňuje obetu nevýslovnej lásky Ježiša na kríži na spásu všetkých ľudí. A prijala od samotného svojho počiatku Ježišov príkaz sprítomňovať Ježišovo veľkonočné tajomstvo “na jeho pamiatku” /Lk 22,19/,

Napriek napredovaniu teologických ekumenických dialógov po II. Vatikánskom koncile[1] zostáva otvorená popri iných práve téma spoločného slávenia Eucharistie. To súvisí s pretrvávajúcimi rozdielnymi názormi  na Cirkev, na úrad v Cirkvi a tým aj na  Eucharistiu.

Medzi kresťanskými cirkvami boli prijaté viaceré  dohody /Leuenbergská Konkordia, dokument O krste, Eucharistii a službe z Limy z roku 1982, stanovisko Skupiny z Dombes o Eucharistii z roku 1988 a i./. Mnohé protestantské cirkvi a cirkevné spoločenstvá dosiahli dohody o spoločnom slávení Večere Pánovej, čo môže prispieť k prehĺbeniu ich vzájomnej jednoty , to však ešte nie je tá očakávaná jednota kresťanov, potrebná na SPOLOČNÉ SLÁVENIE Eucharistie.

Túžba po spoločenstve v Eucharistii sa prejavuje v rôznych iniciatívach, ktoré usilujú o interkomúnio /prijímanie niektorej sviatosti v inej cirkvi bez zmeny príslušnosti/.

Vo vzťahu ku Katolíckej cirkvi všetkých obradov je to iné.  Tu sú rozdiely v chápaní Eucharistie podstatne hlbšie. Avšak vývoj smerom k širšiemu interkomúnio tu je a Cirkev ho aj usmerňuje. Sú to presné inštrukcie, ktoré vydáva Pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov  pod názvom Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme (dnes platné sú zo dňa 25.3.1993).

Interkomúnio medzi Pravoslávnou cirkvou a Katolíckou cirkvou je veľmi otvorené – sviatosť Eucharistie a sviatosť zmierenia je možno pomerne jednoducho prijímať.

Protestantskí účastníci častejšie prejavujú záujem, aby na katolíckej svätej omši mohli prijať Eucharistiu. Tento dar nie je pre nich nemožný: Direktórium stanovuje, že o tom rozhoduje miestny biskup. Na požiadanie veriaceho z protestantskej cirkvi a s vedomím jeho biskupa, za podmienky, že zdieľa katolícku vieru v Eucharistiu, a je duchovne disponovaný a pripravený prijať Kristovo Telo a že ide o “vážnu, bezprostredne naliehavú nutnosť”[2]. Táto cesta sa nevyužíva vo veľkej miere.

Ako príklad uvediem známu staršiu pani – evanjeličku. Bola vydatá za katolíka, poznala katolícku vieru o Eucharistii, lebo v nej napomáhala vyučovanie svojich detí. V pokročilom veku zatúžila po Eucharistii, ale chcela ostať a byť pochovaná ako evanjelička. Katolícky kňaz, ktorému sa zverila, veci dobre poznal a ochotne jej pomohol. V dome sociálnej starostlivosti, kde bývala, s radosťou pristupovala na prvé piatky.

Nevhodnou „skratkou“ interkomúnia je skúsenosť z Druhého ekumenického Kirchentagu v Mníchove v roku 2010. Medzi účastníkmi sa rozdávali letáčiky, kde je možno “dostať” prijímanie v katolíckom kostole. Malo to tak trocha nádych “partizánčiny”, proste nelegálneho prístupu k tomuto veľkému tajomstvu viery. Pri rozhovore s 3 tromi evanjelickými farármi na otázku, prečo u nich neslávia Večeru Pánovu každú nedeľu, keď je hlad po Ježišovom dare, odzneli takého námietky, prečo to nie je možné: Lebo “ľudia si odvykli”; “bohoslužba by trvala o 20 minút dlhšie, čo by nebolo ľuďmi priaznivo prijaté”; “časté prijímanie eucharistie povedie k prijímaniu zo zvyku a k neúcte voči Pánovmu Telu a Krvi.”

Nedávno sme sledovali vývoj diskusie v Nemeckej biskupskej konferencii, kde  katolícki biskupi usilujú pre konfesionálne zmiešané  manželstvá /alebo najnovšie sa používa aj  názov:  konfesie spájajúce manželstvá/ udeľovať výnimku a umožniť protestantskej stránke prijímať vo svätej omši Eucharistiu.[3]  Sedem biskupov /z celkového počtu 27 biskupov/ s týmto návrhom “z teologických dôvodov” nesúhlasilo a tak sa  preniesol spor k Svätému Otcovi do Ríma. Záverečný postoj Svätého Otca Františka k tomuto dokumentu – podľa vysielania Vatikánskeho rozhlasu v slovenskom jazyku  je, že “dokument ešte nie je zrelý, Vatikán sa k tejto veci vyjadrí.” Iný prameň cituje slová pápeža Františka :”situácia nie je zrelá”.

Aká je nádej na zmenu, na pokrok k spoločnému sláveniu Eucharistie medzi kresťanmi rozdielnych tradícií ? Kardinál Kurt Koch, súčasný predseda Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov v  súkromnom rozhovore sa vyjadril: “Môj návrh, aby zástupcovia cirkví  a cirkevných spoločenstiev pracovali na Spoločnom vyhlásení k téme Eucharistia, s časovým horizontom do roku 2030, keď si kresťania v Európe spomenú na prijatie Augsburgského vyznania viery, bol prijatý veľmi pozitívne.”

Veríme v Božiu milosť a preto sa na tento úmysel treba modliť o dar Svätého Ducha pre zainteresovaných ekumenických zodpovedných predstaviteľov, aby ich viedol Boží Duch a vernosť Ježišovej túžbe po jednote jeho učeníkov.[4]

Terézia Lenczová, december 2018

 

[1]     Pozri  kniha kardinála Waltera Kaspera, v tom čase predsedu Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov Harvesting the Fruits of  Ecumenical Dialogue – Basic Aspects of Christian Faith in Ecumenical Dialogue z  roku 2009 /Žatva plodov ekumenických dialógov o základných otázkach kresťanskej viery v ekumenickom dialógu./
[2] Katolický týdeník, č. 24/2018, s.1
[3] Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme  (SSV 1994, ISBN 80-7162-076-9)

[4]     “…Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja  v tebe, aby aj oni v nás boli jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.” Jn17,21

Súvisiace články

Jedna aj druhá sú ženy z inej planéty

Peter Kuchár

Modlitba silne spája

Terézia Lenczová

Keď sa ozve „ten hlas“

Katarína Jančišinová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies