Stĺpčeky

Eucharistia a ekuména, niekoľko postrehov

Články, ktoré vám prinášame, sme nezamkli, môžete ich tak voľne čítať a zdieľať na sociálnych sieťach. Aby sme mohli šíriť kultúru dialógu v spoločnosti aj naďalej, potrebujeme vašu pomoc. Keď vám záleží na tom, aby sme tu na Slovensku boli, podporte nás, prosíme, pravidelnou mesačnou sumou. Ďakujeme!

Čo je “eucharistické spoločenstvo? Otázka sa vynára v súvislosti so sporom Ukrajinskej Pravoslávnej cirkvi s Moskovským a Konštantinopolským patriarchátom. Zo strany Moskovského patriarchátu došlo totiž voči Konštantinopolskému patriarchátu ku zrušeniu eucharistického spoločenstva.

Od prvotnej cirkvi je práve eucharistické spoločenstvo najvyšším prejavom jednoty medzi miestnymi cirkevnými komunitami. V tom  čase  sa šírili rôzne  kristologické bludy, nesprávne náuky oproti náuke apoštolov. Aby sa zachovala jednota a čistota viery, miestni presbyteri a biskupi udeľovali sväté prijímanie, Eucharistiu, iba veriacim toho kňaza, s ktorým mali spoločnú vieru v sviatosť Eucharistie a bratské spoločenstvo. Bola to ochrana, aby najväčšie tajomstvo kresťanskej viery – prítomnosť Pána Ježiša pod spôsobmi chleba a vína, sprítomnenie jeho smrti a vzkriesenia – sa nenarušilo vplyvom nebiblických názorov.

Systematické ekumenické hnutie, ktoré vzniklo  pred viac ako sto rokmi, si  kladie za cieľ takú jednotu vo viere, aby kresťania rôznych tradícií a rôznych spoločenstiev  mohli postupne spoločne sláviť Eucharistiu. Pán Ježiš nám ju zveril pri poslednej večeri slovami: “Vezmite a jedzte: toto je moje telo.” Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho hovoriac: “Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov.” /Mt 26, 26-27/. V tomto božskom tajomstve Cirkev sprítomňuje obetu nevýslovnej lásky Ježiša na kríži na spásu všetkých ľudí. A prijala od samotného svojho počiatku Ježišov príkaz sprítomňovať Ježišovo veľkonočné tajomstvo “na jeho pamiatku” /Lk 22,19/,

Napriek napredovaniu teologických ekumenických dialógov po II. Vatikánskom koncile[1] zostáva otvorená popri iných práve téma spoločného slávenia Eucharistie. To súvisí s pretrvávajúcimi rozdielnymi názormi  na Cirkev, na úrad v Cirkvi a tým aj na  Eucharistiu.

Medzi kresťanskými cirkvami boli prijaté viaceré  dohody /Leuenbergská Konkordia, dokument O krste, Eucharistii a službe z Limy z roku 1982, stanovisko Skupiny z Dombes o Eucharistii z roku 1988 a i./. Mnohé protestantské cirkvi a cirkevné spoločenstvá dosiahli dohody o spoločnom slávení Večere Pánovej, čo môže prispieť k prehĺbeniu ich vzájomnej jednoty , to však ešte nie je tá očakávaná jednota kresťanov, potrebná na SPOLOČNÉ SLÁVENIE Eucharistie.

Túžba po spoločenstve v Eucharistii sa prejavuje v rôznych iniciatívach, ktoré usilujú o interkomúnio /prijímanie niektorej sviatosti v inej cirkvi bez zmeny príslušnosti/.

Vo vzťahu ku Katolíckej cirkvi všetkých obradov je to iné.  Tu sú rozdiely v chápaní Eucharistie podstatne hlbšie. Avšak vývoj smerom k širšiemu interkomúnio tu je a Cirkev ho aj usmerňuje. Sú to presné inštrukcie, ktoré vydáva Pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov  pod názvom Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme (dnes platné sú zo dňa 25.3.1993).

Interkomúnio medzi Pravoslávnou cirkvou a Katolíckou cirkvou je veľmi otvorené – sviatosť Eucharistie a sviatosť zmierenia je možno pomerne jednoducho prijímať.

Protestantskí účastníci častejšie prejavujú záujem, aby na katolíckej svätej omši mohli prijať Eucharistiu. Tento dar nie je pre nich nemožný: Direktórium stanovuje, že o tom rozhoduje miestny biskup. Na požiadanie veriaceho z protestantskej cirkvi a s vedomím jeho biskupa, za podmienky, že zdieľa katolícku vieru v Eucharistiu, a je duchovne disponovaný a pripravený prijať Kristovo Telo a že ide o “vážnu, bezprostredne naliehavú nutnosť”[2]. Táto cesta sa nevyužíva vo veľkej miere.

Ako príklad uvediem známu staršiu pani – evanjeličku. Bola vydatá za katolíka, poznala katolícku vieru o Eucharistii, lebo v nej napomáhala vyučovanie svojich detí. V pokročilom veku zatúžila po Eucharistii, ale chcela ostať a byť pochovaná ako evanjelička. Katolícky kňaz, ktorému sa zverila, veci dobre poznal a ochotne jej pomohol. V dome sociálnej starostlivosti, kde bývala, s radosťou pristupovala na prvé piatky.

Nevhodnou „skratkou“ interkomúnia je skúsenosť z Druhého ekumenického Kirchentagu v Mníchove v roku 2010. Medzi účastníkmi sa rozdávali letáčiky, kde je možno “dostať” prijímanie v katolíckom kostole. Malo to tak trocha nádych “partizánčiny”, proste nelegálneho prístupu k tomuto veľkému tajomstvu viery. Pri rozhovore s 3 tromi evanjelickými farármi na otázku, prečo u nich neslávia Večeru Pánovu každú nedeľu, keď je hlad po Ježišovom dare, odzneli takého námietky, prečo to nie je možné: Lebo “ľudia si odvykli”; “bohoslužba by trvala o 20 minút dlhšie, čo by nebolo ľuďmi priaznivo prijaté”; “časté prijímanie eucharistie povedie k prijímaniu zo zvyku a k neúcte voči Pánovmu Telu a Krvi.”

Nedávno sme sledovali vývoj diskusie v Nemeckej biskupskej konferencii, kde  katolícki biskupi usilujú pre konfesionálne zmiešané  manželstvá /alebo najnovšie sa používa aj  názov:  konfesie spájajúce manželstvá/ udeľovať výnimku a umožniť protestantskej stránke prijímať vo svätej omši Eucharistiu.[3]  Sedem biskupov /z celkového počtu 27 biskupov/ s týmto návrhom “z teologických dôvodov” nesúhlasilo a tak sa  preniesol spor k Svätému Otcovi do Ríma. Záverečný postoj Svätého Otca Františka k tomuto dokumentu – podľa vysielania Vatikánskeho rozhlasu v slovenskom jazyku  je, že “dokument ešte nie je zrelý, Vatikán sa k tejto veci vyjadrí.” Iný prameň cituje slová pápeža Františka :”situácia nie je zrelá”.

Aká je nádej na zmenu, na pokrok k spoločnému sláveniu Eucharistie medzi kresťanmi rozdielnych tradícií ? Kardinál Kurt Koch, súčasný predseda Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov v  súkromnom rozhovore sa vyjadril: “Môj návrh, aby zástupcovia cirkví  a cirkevných spoločenstiev pracovali na Spoločnom vyhlásení k téme Eucharistia, s časovým horizontom do roku 2030, keď si kresťania v Európe spomenú na prijatie Augsburgského vyznania viery, bol prijatý veľmi pozitívne.”

Veríme v Božiu milosť a preto sa na tento úmysel treba modliť o dar Svätého Ducha pre zainteresovaných ekumenických zodpovedných predstaviteľov, aby ich viedol Boží Duch a vernosť Ježišovej túžbe po jednote jeho učeníkov.[4]

Terézia Lenczová, december 2018

 

[1]     Pozri  kniha kardinála Waltera Kaspera, v tom čase predsedu Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov Harvesting the Fruits of  Ecumenical Dialogue – Basic Aspects of Christian Faith in Ecumenical Dialogue z  roku 2009 /Žatva plodov ekumenických dialógov o základných otázkach kresťanskej viery v ekumenickom dialógu./
[2] Katolický týdeník, č. 24/2018, s.1
[3] Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme  (SSV 1994, ISBN 80-7162-076-9)

[4]     “…Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja  v tebe, aby aj oni v nás boli jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.” Jn17,21

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Turíce a ekuména

Terézia Lenczová

Aby sa dvere za adolescentom nezabuchli

Ahoj!

Marcel Olejár

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies