Stĺpčeky

Jedna aj druhá sú ženy z inej planéty

Jednou z najdôležitejších udalosti v detstve Chiary Amirante bol medzinárodný kongres gen 3  (deti z Hnutia fokoláre) v Rocca di Papa, kde sa stretla mládež zo všetkých kontinentov sveta. Bolo to v novembri 1977, keď sa Chiara Amirante prvýkrát osobne stretne s Chiarou Lubichovou. Chiara mala vtedy len jedenásť rokov, ale tento kongres sa pre ňu stane v jej živote zásadným a nezabudnuteľným. Slová Chiary Lubichovej, ako spomína, „zostali ´vygravírované´ v mojom srdci ´ohnivými´ písmenami a silno ovplyvnili dôležitú etapu môjho života“.

Chiaru Lubichovú privítali mladí skutočnou explóziou nekontrolovanej radosti a pripravili pre ňu veľa otázok. Odpovede počúvali s posvätným tichom tak, aby prenikli hlboko do ich duší. Chiara Amirante spomína: „Bola som očarená neuveriteľným svetlom, ktoré nám priniesla a keď sme ju poprosili, aby nám otvorila srdce a povedala nám svoje tajomstvo, naše emócie vzrástli ešte viac. Stále som sa sama seba pýtala, aké tajomstvo sa skrývalo za skutočnosťou, že jednoduché dievča bolo schopné založiť také rozsiahle medzinárodné hnutie (Fokoláre). Aké bolo to tajomstvo, ktoré jej umožnilo niesť v živote veľa krížov s takou silou a pokojom a stať sa pre mnohých nástrojom radosti a svetla.“

Je ohromujúce, s akou posvätnou túžbou a zvedavosťou malá jedenásťročná Chiara čaká na odhalenie tohto veľkého tajomstva. Hovorí: „Bola som tým úplne ohromená. Nie je možné vysvetliť, čo som za tých pár chvíľ prežila. Mala som takmer pocit, ako keby sám Ježiš urobil transplantáciu môjho srdca. Už to nebola viac moja myseľ, moja osoba ktorá počúva: “Živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu bláznovstvom.“(1 Cor 2,14). Mala som srdce z mäsa schopné vychutnávať si prítomnosť Boha a bolo to také dojemné, že iba tí, ktorí to zažili, to môžu pochopiť. Zrazu sa všetko v mojom srdci zdalo jasné, dokonca aj neopísateľné tajomstvo kríža! Bola som v prvom rade a mohla som v Chiariných očiach vidieť milujúcu bytosť úplne zamilovanú do ukrižovaného a opusteného Krista. A láska, ktorá rezonovala medzi nami a našimi srdcami, odhaľovala niečo z lásky zahrnutej vo výkriku: “Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27,46). Tajomstvo lásky Boha, ktorý berie na seba našu temnotu, aby nám dal svoje svetlo, našu úzkosť, aby nám daroval svoj pokoj, ten ktorý berie na seba naše utrpenie, aby nám dal svoju radosť, berie na seba našu slabosť, aby nás učinil silnými v Ňom, našu odlúčenosť od neba, aby nás zmieril s Otcom, berie na seba našu pochybnosť, aby nám odhalil, že on je odpoveď a pravda, našu smrť, aby nám dovolil zažiť Vzkriesenie, berie na seba naše peklo, aby nám dovolil vstúpiť do raja života s Ním!“

Chiara Lubichová im vtedy vysvetlila, že pre ňu každá bolestná situácia, každý trpiaci blížny už nepredstavoval stretnutie sa s utrpením, ale príležitosť stretnúť ukrižovaného a opusteného Krista a že každé utrpenie prežité s Ním a z lásky k Nemu sa zmenilo na “pšeničné zrno, ktoré odumrelo, ale aby prinieslo viac ovocia!“

Svätá Omša, ktorá sa konala hneď po stretnutí s Chiarou Lubichovou, bola pre Chiaru príležitosťou zasvätiť svoj život Bohu. „Bola to veľmi slávnostná chvíľa,“ spomína Chiara. „A ak na jednej strane prekypovalo moje srdce radosťou, na druhej strane som si bola až príliš vedomá, že som sa rozhodla opakovať so svätým Pavlom: „Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného.“(1Kor 2,2). Vybrala som si zostať priklincovaná k tým dvom kusom dreva s Ježišom. Rozhodla som sa nasledovať „úzku cestu kríža“ bez obzerania sa späť. Tiekli mi slzy, ale bola som šťastná, pretože som vedela, že som sa rozhodla nasledovať Lásku lások a kráčať po ceste, ktorá bola pre mňa pripravená od večnosti a na ktorej budem môcť kontemplovať jeho nádheru. Prosila som o milosť zostať verná tomuto zasväteniu a cítila som sa znovuzrodená, zdalo sa mi, že lietam…!“,

Keď s,a Chiara Amirante vrátila do svojho mesta – v tom čase žila v Brindisi – cítila veľmi silnú túžbu povedať svojim priateľom o všetkom, čo sa stalo. Nemohla sa dočkať, ako to všetkým vyrozpráva, ale nevedela ako.

Hovorila som si: „Ako môžem vysvetliť nevysvetliteľné: stretnutie s ohromujúcou a obnovujúcou Mocou Božej lásky? Naše slová sú obmedzené a limitované, nemôžu vyjadriť skúsenosť s Nekonečnom! Ale nevzdala som sa: Aj ostatní to musia spoznať a tak som vymyslela rôzne spôsoby, aby som mohla zdieľať svoj entuziazmus z môjho objavu. A mnohí to pochopili…“

„V náš neprospech hovoril jeden dôležitý faktor: stále sme boli deťmi a nemohli sme zaškatuľkovať ´nesmiernosť´ do našich malých vlastných mentálnych kategórií, kde by nikdy nenašla miesto! Páčila sa nám jednoduchosť a On, ktorý je jednoduchý, sa rád skrýva pred múdrymi, aby sa zjavil maličkými: “Veru hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.“ (porov. Mk 10,15). Tak sme sa spolu s pár kamarátmi začali stretávať, aby sme spolu prehĺbili niektoré pasáže Evanjelia,“ spomína Chiara.

 

 

Súvisiace články

„Oci, strácam sa!“

Ak naša reč nie je jasná, môže mať vážne následky

Jana Trizuljaková

Prečo sa spomienka na našich Otcov viery týka všetkých

Terézia Lenczová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies