Spoločnosť

Starosta, ktorý sa stará o svojich najslabších obyvateľov

Foto: Flickr/toastbrot81

Články, ktoré vám prinášame, sme nezamkli, môžete ich tak voľne čítať a zdieľať na sociálnych sieťach. Aby sme mohli šíriť kultúru dialógu v spoločnosti aj naďalej, potrebujeme vašu pomoc. Keď vám záleží na tom, aby sme tu na Slovensku boli, podporte nás, prosíme, pravidelnou mesačnou sumou. Ďakujeme!

Príbeh sardínskeho mesta Alghero, ktoré sa stalo miestom solidarity a bratstva, v ktorom ľudia majú záujem jeden o druhého.

Som primátorom v meste Alghero, ktoré má 44 000 obyvateľov a leží na severozápadnom pobreží ostrova Sardínia v Taliansku. Je to turistické mesto a v lete sa počet jeho obyvateľov strojnásobuje. Zastávam tento úrad od roku 2014.

Jedným z cieľov, ktoré sme si na začiatku spoločne s ďalšími pracovníkmi zastupiteľstva a aktívnymi obyvateľmi dali, je vytvoriť z nášho mesta pohostinné miesto, v ktorom sa všetci budú cítiť dobre aj napriek rôznorodosti, takej charakteristickej pre dnešné mestá. Vytvoriť z Alghera mesto solidarity a bratstva, v ktorom ľudia majú záujem jeden o druhého.

Porozprávam vám o dvoch aktivitách, ktoré poukazujú na to, ako sa nám tieto ciele darí plniť. Prvá sa udiala hneď po mojom uvedení do úradu, tá druhá pred niekoľkými týždňami. Po zvolení som sa ocitol pred jedným veľkým problémom. Bola ním rómska osada, ktorá vznikla pred tridsiatimi rokmi blízko algherského letiska, pri mori. Toto miesto si protiprávne v minulosti zabrali a magistrát sa tým nezaoberal.

Zašiel som na Krajskú samosprávu s projektom integrácie Rómov do života mesta, riešenia ich bývania v domoch v rôznych častiach mesta. Projekt rátal s pomocou čerpania európskych fondov, ktoré by spravovala Krajská samospráva, aby tu už viac neboli rómske osady ako getá pre tisíce rómskych rodín a detí bez budúcnosti.

Cieľom je vytvoriť z nášho mesta pohostinné miesto, v ktorom sa všetci budú cítiť dobre aj napriek rôznorodosti.

Základom tohto úsilia je vzájomná dôvera a osobné vzťahy, nechýbajú však ani konflikty, ktorým treba s odvahou čeliť. V našom 44-tisícovom meste je asi 12-tisíc nezamestnaných, preto nebolo ľahké vysvetľovať a obhájiť, že tieto peniaze budú určené na „štátnu stratégiu integrácie Rómov“.

Od Krajskej samosprávy som nakoniec dostal tri milióny šesťstotisíc eur na výstavbu dvadsaťosem ubytovní. Príliš málo ako rozpočet pre 480 rodín bez domova v meste, ktoré je plné bytov na prenájom, na druhej strane to však bolo dostatočné znamenie pre všetkých, ktorí vytvárali a podporovali nepokoje medzi Rómami a ostatnými obyvateľmi.

Dnes už majú všetky tieto rodiny svoje domovy, kde sa môžu umyť, zohriať, variť, študovať, tak ako je to bežné vo všetkých ostatných rodinách.

Tridsať detí pochádzajúcich z osady pokračuje v ďalšom štúdiu, problémom je však ich následné začleňovanie do pracovného procesu. Ide o legalizáciu takzvanej práce načierno. Jedna z rodín začala podnikať s obrábaním kovov a dnes zamestnáva ďalších troch robotníkov, obyvateľov Alghera.

Najmä na mladých vidím vôľu prispôsobiť sa prostrediu, je to nádej pre budúcnosť, ich schopnosť prekonávať lákavé nelegálne ponuky. Konečným cieľom tohto projektu nie je doživotná starostlivosť, ale postupné sprevádzanie počas siedmich rokov ich života až po úplnú sebestačnosť.

Je to projekt, ktorý prebieha bez triumfalizmu, ale s trpezlivosťou toho, kto sa pokúša otvoriť cestu, ktorou môžu ísť aj ostatní. Mnohí majú o tento projekt záujem, pozvali ma do Talianskeho senátu, do komisie pre ľudské práva aj na Mestské zastupiteľstvo do Ríma, aby som o tejto skúsenosti porozprával.

Záujem je naozaj taký seriózny, že Nils Muižnieks, litovský politológ, komisár pre ľudské práva v Rade Európy, ho spomenul ako príklad, ktorý by mali nasledovať ďalšie zastupiteľstvá. Pre mňa je to iba prvý krok k otvorenému multikultúrnemu mestu.

Starosta mesta Alghero Mario Bruno, Foto: Thomas Klann – CSC Audiovisivi

Dojemné je vidieť deti Vesny, dnes už pekne oblečené a upravené, ako navštevujú detskú univerzitu, a je príjemné dostať pozvánku od Samanty a Omara na slávnostné otvorenie ich podnikateľskej činnosti v oblasti turizmu. Alebo sledovať starého Boza, ktorý požiadal o miesto strážnika priemyselnej haly a chce žiť v priemyselnom prostredí namiesto toho, aby sa ubytoval v penzióne pre seniorov, ktorý sme tiež otvorili. A byť prítomný na odovzdávaní ceny Panathlon jednému z Vanesiných synov, Rómovi, ktorý patrí medzi najlepších mladých futbalistov mesta.

Oblasť, kde ležala rómska osada, bola bonifikovaná a čoskoro bude vrátená do spoločného užívania ako kvalitná časť nášho teritória, zatiaľ čo Rómovia žijú spoločne s ostatnými obyvateľmi Alghera v našich štvrtiach.

Základom tohto úsilia je vzájomná dôvera a osobné vzťahy, nechýbajú však ani konflikty, ktorým treba s odvahou čeliť.

Ďalšia udalosť je z 23. decembra minulého roka. Mladú mamičku žijúcu na periférii nášho mesta zavraždil vlastný manžel, bola obeťou domáceho násilia. Po Michaele zostali dve deti, dvanásť- a osemročné. Manžel skončil vo väzení. Čo robiť? Hneď som zašiel do toho domu.

Stretol som sa s rodinou Michaely, so strýkom a tetou, s matkou, babkou i deťmi. Najviac ma zaujímali deti. Po mne prišiel psychológ a pracovníci zo sociálneho oddelenia, aj s nimi som sa zhováral. Porozprávali mi veľa vecí, ktoré si odnášam v srdci. Starší chlapec sa mi zdôveril, že matka mu k jeho nadchádzajúcim narodeninám sľúbila ako darček, že ho zoberie na futbalový zápas Juventusu do Turína.

„a teraz…?“ „Teraz ťa tam zoberiem ja,“ odpovedal som. „Zoberieš aj mňa?“ Spýtal sa mladší. „Iste, aj teba!“ „Ale loďou, pretože mám strach z lietania.“ Zrodilo sa priateľstvo, ktoré pretrvá.

Rozhodol som sa osloviť rôzne združenia, aby sme spoločne videli, čo môžeme urobiť. Výsledkom bolo, že na Vianoce sa na námestí zišli ľudia, ktorý sa tichým pochodom rozhodli podporiť matku Michaely a jej rodinu. Ľudia chceli reagovať, a tak sa v banke zriadil fond, nie je to jednorazová zbierka, ale kolektívna adopcia Michaeliných detí obyvateľmi mesta. Ide o pravidelné mesačné príspevky.

K dnešnému dňu má už 340 prispievateľov, sú to bežní občania, inštitúcie, farnosti. Všetko s jediným cieľom – zabezpečiť budúcnosť Michaeliných detí. Na ich štúdium, na pokrytie bežných potrieb, zdravotného ošetrenia, športových a spoločenských aktivít až po začlenenie do pracovného procesu, do dvadsiateho šiesteho roku ich života. Mesto si adoptuje svoje deti. Tento príklad je teraz podkladom pre návrh zákona, aby sa zabezpečila budúcnosť pre deti – obete domáceho násilia v Taliansku.

Ľudia chceli reagovať, a tak sa v banke zriadil fond, nie je to jednorazová zbierka, ale kolektívna adopcia Michaeliných detí obyvateľmi mesta.

Celé vianočné sviatky sme s mojou rodinou strávili s deťmi a rodinou Michaely. Hrali sme rôzne hry, chodili do lunaparku, do divadla, hrali sme futbal. Rodí sa veľmi pekný a hlboký vzťah i s celou komunitu, ktorú zastupujem. Mamu im nikto nemôže nahradiť, ale verím, že intuitívne cítia lásku celého mesta cez futbalové mužstvo, biskupa, rodinu, ktorá im zostala, cez všetkých aktívnych obyvateľov. A azda aj cez primátora a jeho manželku.

Pred niekoľkými dňami išli deti za babkou do Janova. Pred odchodom ma prišli pozdraviť do úradu. Kristián, ten mladší, ma v istej chvíli požiadal o pero a papier, nakreslil naň srdce, napísal moje meno, podpísal to a dal to podpísať aj svojmu staršiemu bratovi. To srdce je vyjadrením vďačnosti celému mestu a pevné objatie prísľubom skorého stretnutia, možno aj skôr ako na Juventuse.

Zdroj: Kongres Co-Governance, január 2019

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Moji kolegovia a súdy zlyhali, lebo rozhodli, že Vincent Lambert zomrie

Zuzana Hanusová

Tému žena v Cirkvi pokladám za ústrednú

Giulio Meazzini

Naše bubliny nevedú dialóg, pripomína to skôr súťaž, kto koho kopne viac

Zuzana Hanusová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies