Spoločnosť

Šťastie, to je príliš málo

Foto: Flickr/Shiny Things

„Nie je možné budovať vlastné šťastie, ak pritom nevytvárame šťastie druhých, to je zákon vesmíru.“ Vlastné šťastie sa nedá dosiahnuť bez vytvárania šťastia iných, to je zákon vesmíru.

Antonio Genovesi, Lettere (Listy)

„Jedného dňa ti poviem, že som sa zriekol svojho šťastia pre teba.“ Prvý verš piesne skupiny Stadio, s ktorou vyhrala festival Sanremo 2016, je dobrou príležitosťou pouvažovať nad vlastným šťastím aj nad šťastím tých druhých. Naša civilizácia postavila hľadanie individuálneho šťastia do stredobodu svojho humanizmu, stále viac pritom odsúva ostatné hodnoty a šťastie druhých – okrem situácií, keď sú nástrojom pre rast nášho šťastia.

A tak už viac nemáme kategórie, ktoré umožňujú pochopiť voľby (ktoré ešte existujú) tých, čo sa vedome zrieknu svojho šťastia v prospech šťastia iného človeka. Vydumali a vybudovali sme takú etiku, a je pomaly jediná na pľaci dostupná, ktorá už neobsahuje nástroje na pochopenie rozhodnutí a životných štýlov, ak v nich nie je na prvom mieste dosiahnutie vlastného šťastia.

Celé storočia sme si mysleli, že jediné šťastie, hodné toho, aby sme sa oň snažili, je šťastie druhých a šťastie všetkých.

Dejiny šťastia sú veľmi staré. Kresťanský humanizmus priniesol v porovnaní s gréckou a rímskou kultúrou významnú inováciu. Od začiatku predkladal víziu „obmedzeného šťastia“, kde sa hľadanie vlastného šťastia nepovažuje za konečný životný cieľ, pretože bolo podriadené iným hodnotám, ako napríklad šťastie spoločnosti, rodiny alebo raj. Celé storočia sme si mysleli, že jediné šťastie, hodné toho, aby sme sa oň snažili, je šťastie druhých a šťastie všetkých. Uholným kameňom pri výchove generácie našich rodičov bolo klásť šťastie detí pred svoje vlastné.

Je nespočetne veľa žien, ktoré sa, niekedy slobodne, zriekli svojho šťastia a tak umožnili, aby ich deti mohli byť šťastné alebo aspoň šťastnejšie ako ony. Cieľom obiet a úspor rodičov bolo šťastie ich detí a vnúčat – svet bez detí a ich šťastia už viac nerozumie úsporám, a tak sa z nich stávajú investície a špekulácie. Práve táto „cezčasová prepojenosť šťastia“ spájala a zbratala generácie medzi sebou, pobádala emigrantov k odchodu a aby posielali väčšiu časť svojho trpkého zárobku domov, často ich viedla aj k návratu. „Úroková miera“ nášho šťastia ku dnešnému bola mínusová, väčšiu váhu totiž malo budúce šťastie a šťastie našich detí.

V modernej dobe sa prastará a zakorenená idea o šťastí dostala do hlbokej krízy, na jej miesto si razí cestu postoj typický pre predkresťanský svet, podľa neho je naše šťastie konečným a absolútnym dobrom, je cieľom, pred ktorým sa akýkoľvek iný stáva vedľajším a jemu podriadeným. Tak veru, v Amerike bolo „úsilie o šťastie“ (1776) vyhlásené za neodňateľné osobné právo a spolu so životom a slobodou tvorí tri piliere modernej civilizácie.

Latinský a katolícky svet, ktorý je viac pripútaný k svojim stredovekým koreňom, naďalej nepovažuje individuálne šťastie za postačujúci výraz, ktorý by mal definovať základy spoločnosti. Hľadanie individuálneho šťastia nahrádza „spoločenským šťastím“ a v talianskej ústave stojí ako prvé slovo práca, odkazuje teda na iné hodnoty ako šťastie: na námahu, povinnosť, úsilie.

Aj čistý altruista nie je nič inšie ako osoba, ktorá hľadá vlastné šťastie a dosahuje ho práve svojím altruistickým konaním.

Súčasná ekonomika so svojím anglosaským modelom sa dokonale snúbi s ideálom individuálneho šťastia. V ekonomickej logike sa každé, aj to najveľkodušnejšie rozhodnutie vníma ako maximalizácia vlastného subjektívneho blahobytu. Čo sa týka šťastia, ľudia majú veľmi veľa rôznorodých chutí a požiadaviek, a tak ho každý hľadá a maximalizuje po svojom, logicky nepripadá do úvahy predstava, že by si niekto zvolil niečo, od čoho jeho vlastné šťastie neporastie. Aj čistý altruista nie je nič inšie ako osoba, ktorá hľadá vlastné šťastie a dosahuje ho práve svojím altruistickým konaním.

Matka sa môže rozhodnúť pre určité voľby v záujme šťastia svojej dcéry, ale ak to robí slobodne, práve tá jej voľba ukazuje, že by bolo horšie, ak by spravila inú voľbu ako tú, čo práve robí. Z pohľadu ekonomiky je celý svet obývaný ľuďmi, ktorí chcú čo najviac uspokojiť svoje šťastie, a tí, čo sa nám zdajú nešťastní, v skutočnosti majú len iné šťastie ako my, alebo nemajú dostatok prostriedkov na dosiahnutie vlastného šťastia, alebo nie sú dobre informovaní, aby si vybrali to, čo naozaj chcú. Pri takomto pohľade, ktorý ovláda ekonomiku a čoraz viac aj život, nie je teda možné dobrovoľne si zvoliť zmenšenie vlastného šťastia. Predpokladá sa, že len hlupáci sa vedome rozhodnú ubrať zo svojho blahobytu.

Takýto popis ľudského rozhodovania dokáže vysvetliť mnoho vecí, neposlúži však, alebo je zavádzajúci, keď máme vysvetliť tých niekoľko málo, no rozhodujúcich volieb, od ktorých závisí skoro celá morálna a duchovná kvalita nášho života. Keď sa Abrahám rozhodol vydať sa s Izákom na cestu k vrchu Morja, iste nemyslel na vlastné šťastie. Možno myslel len na šťastie svojho syna, no istotne išiel za mimoriadne bolestným hlasom, ktorý ho volal. A tak ako on aj mnohí ďalší naďalej vystupujú na hory Morja svojich životov.

Keď sa Abrahám rozhodol vydať sa s Izákom na cestu k vrchu Morja, iste nemyslel na vlastné šťastie.

Okamihy, skutky a voľby, ktoré sa tiahnu naším životom, nie sú všetky rovnaké. V mnohých, vo veľmi mnohých, ba skoro vo všetkých dokáže sémantika ekonomickej logiky úsilia o šťastie zdôvodniť veľa, či takmer všetko. Sú však aj iné skutky a voľby, pri ktorých nám úsilie o vlastné šťastie osvetlí len málo alebo vôbec nič. Na pochopenie toho, čo sa odohráva v takýchto okamihoch, si však musíme uvedomiť, že sme povolaní robiť výber spomedzi rôznych hodnôt alebo zásad, ktoré sú navzájom protichodné.

V našom živote je množstvo dobrých vecí, ktoré sa nedajú merať mierou nášho šťastia, a niektoré ani mierou šťastia druhých. Najdôležitejšie voľby sú skoro vždy voľby tragické, keď sa nerozhodujeme medzi dobrom a zlom, ale medzi dvoma alebo viacerými dobrami.

My sme omnoho väčší ako naše šťastie.

A sú aj voľby, pri ktorých sa ocitáme mimo akýchkoľvek vyčísliteľných hodnôt. V niektorých momentoch si ani nedokážeme vybrať, ale možno v odovzdanosti vyslovíme len „áno“. Na zemeguli žije množstvo žien a mužov, ktorí sa v určitých rozhodujúcich okamihoch neusilujú o vlastné šťastie.

Aj keď nás Aristoteles učil, že šťastie (eudaimonia) je konečný cieľ, najvyššie dobro, v živote je tých konečných, finálnych cieľov a najvyšších dobier viac než jedno a môžu byť navzájom v rozpore. Mnoho významných vecí, pre ktoré hodno žiť, sa nachádza v priesečníku tých viacerých dobier, a práve tam sa robia rozhodujúce voľby.

Najdôležitejšie voľby sú skoro vždy voľby tragické, keď sa nerozhodujeme medzi dobrom a zlom, ale medzi dvoma alebo viacerými dobrami.

Šťastie, pravda, spravodlivosť, vernosť, toto všetko sú prvotné, pôvodné dobrá, ktoré sa nemôžu vzťahovať k jednému jedinému, aj keby to hneď malo byť šťastie. Môžeme mať jasnú predstavu o tom, ktorá voľba nás urobí šťastnejšími, môžeme do toho šťastia zahrnúť takmer všetky krásne veci v živote, aj tie najvyššie, no napriek tomu sa môžeme slobodne rozhodnúť a nevybrať si naše šťastie, ak sú v hre iné hodnoty, ktoré nás oslovujú. A nakoniec možno objavíme jedno nové slovo: radosť, ktoré sa na rozdiel od šťastia nedá hľadať, dá sa len prijať ako dar.

Ten, po kom tu na zemi zostalo niečo dobré, nežil život zameraný na vlastné šťastie. Považoval ho za príliš malé. Občas ho zahliadol, no nezastavil sa, aby sa mu venoval; kráčal ďalej, dal prednosť pokračovaniu v ceste za hlasom. Až dobehneme do cieľa, nezostane po nás šťastie, ktoré sme nazhromaždili, ale ak niečo zostane, budú to veci omnoho skutočnejšie a vážnejšie. My sme omnoho väčší ako naše šťastie.

Skutočne je teda možné „zrieknuť sa svojho šťastia pre teba“. S jediným rozdielom, tieto veci sa nikdy nemajú hovoriť deťom. Nemajú sa hovoriť nikomu, vari ani nám samotným. Stačí ich robiť, občas, aspoň raz.

 

Súvisiace články

Človek na svojom mieste

Ignác Brosch

Dvaja filmári o „dobrej smrti“

Jana Trizuljaková

Rómovia robiť chcú, len ich to potrebujeme naučiť

Mária Oravcová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies