Spoločnosť

Zdravá komunita potrebuje schopnosť kritiky

Foto: Július Kotus

Články, ktoré vám prinášame, sme nezamkli, môžete ich tak voľne čítať a zdieľať na sociálnych sieťach. Aby sme mohli šíriť kultúru dialógu v spoločnosti aj naďalej, potrebujeme vašu pomoc. Keď vám záleží na tom, aby sme tu na Slovensku boli, podporte nás, prosíme, pravidelnou mesačnou sumou. Ďakujeme!

Chodí po svete a  pomáha rôznym komunitám nájsť svoju pravú identitu. Španielsky psychológ a psychoterapeut Iňaki Guerrero prišiel aj na Slovensko do komunity Hnutia fokoláre hovoriť o zvládaní konfliktov, ktoré akoby na prvý pohľad nešli dokopy so spiritualitou jednoty.

Iňaki Guerrero pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na univerzite v Madride. Od roku 2005 pracoval desať rokov pre Cirkev ako psychológ v diecéze Bilbao v oblasti psychologického poradenstva a párovej psychoterapie. Dnes žije a pracuje v komunitnom mestečku Hnutia fokoláre v talianskom Loppiane, kde pôsobí na univerzitnom inštitúte Sophia a zároveň pracuje ako lektor, poradca a psychoterapeut pre vnútorné potreby Hnutia fokoláre.

 

V týchto dňoch ste navštívili viaceré komunity Hnutia fokoláre na Slovensku, s ktorými ste hovorili aj o tom, ako zvládať konflikty. Keď to porovnáte s inými regiónmi, kde ste ako profesionál tiež pomáhali, aký je váš pocit, sme schopní riešiť problémy, alebo sa konfliktov skôr bojíme?

Keďže som tu bol len pár dní, ide o prvé dojmy. Zaujali ma však dve veci. Videl som ľudí, ktorí – a teraz hovorím ako psychológ – pôsobili na mňa ako zdraví ľudia, nevidel som tu čudné veci, ale zdravú komunitu, čo je dobrý znak.

Tieto dni som vás aj trochu provokoval, aj som niekedy ostrejšie veci formuloval, páčilo sa mi, že sa nikto nepohoršoval, ľudia boli otvorení niečomu novému. Asi je však pravda, že možno bolo cítiť sklon vyhýbať sa konfliktom, aj tým názorovým. To je však len prvý dojem.

Vašou veľkou témou ako psychológa je konflikt, čo môže znieť trochu paradoxne v spoločenstve, pre ktoré sú veľmi dôležité pojmy ako jednota. Asi nebolo pre vás vždy jednoduché hovoriť práve o tom, že konflikty sú nevyhnutné a často aj zdravé, len ich treba riešiť?

Pravda je, že ešte pár rokov dozadu bolo v prostredí, ktoré žije spiritualitu jednoty, takmer nemožné hovoriť otvorene o týchto témach.

Prečo?

Samozrejme, veľmi to záviselo od miesta, vývoj nebol všade rovnaký, niekde sa hovorilo slobodne, inde menej. Nezáviselo to ani tak od geografie, ale od ľudí, ktorí tam boli zodpovední, a od ich nastavenia.

Schopnosť kritiky a jej prijímania je veľmi dôležitá, je to znak zrelosti, osobnej aj skupinovej.

No všímal som si, že napríklad v Latinskej Amerike sa ľudia vyjadrovali slobodnejšie, aj keď to nebolo v súlade s oficiálnou líniou vedenia komunity. To mi imponovalo, napokon to vidíte aj pri pápežovi Františkovi, ktorý je z Argentíny, aj on je veľmi slobodný.

Ako je to u vás v Španielsku?

Posledných 20 rokov som vnímal veľmi pozitívny vývoj, hovorilo sa otvorene, bez strachu. No nie vždy bolo jednoduché vyjadrovať aj kritické postoje. Pritom schopnosť kritiky a jej prijímania je veľmi dôležitá, je to znak zrelosti, osobnej aj skupinovej. Komunita, v ktorej je to možné, je zdravou komunitou.

Samozrejme, aj tu si treba dávať pozor, aby to neupadlo do samoúčelného kritizovania všetkého za každú cenu. Malo by ísť o zdravý, zrelý proces reflexie, kritika nemá slúžiť kritike, ale tomu, aby sa veci okolo nás zlepšovali. Takýto kritický postoj v hnutí chýbal, a to treba pomenovať, aj z dôvodu istej naivity.

Ako to myslíte?

Myslím, že všetky charizmatické hnutia, ktoré vzniknú so silnou ideou, so sebou prinášajú aj istú naivitu či utopizmus. Ich prívrženci si myslia, že problémy ľudstva sa zrazu vyriešia novou myšlienkou. Toto naivné presvedčenie, ktoré je súčasne aj hlboko ľudské, však nezodpovedá realite. Znakom zrelosti je prijať limity, uznať realitu, že vždy budú ťažkosti a veci, ktoré nefungujú dobre, treba sa o nich baviť, aj polemizovať.

Prirodzené je aj to, že v takýchto charizmatických hnutiach sa vytvára fundamentalistické prostredie, ale opakujem, je to normálny sklon, preto je mimoriadne dôležité začať s procesom dozrievania, rozvíjať zmysel pre kritiku bez toho, aby sme rezignovali na naše ideály.

Ideál je veľký, ale my ľudia sme omylní, preto sa nemôžeme usilovať udržať nejaký ideál v domnienke, že my sme tí lepší a väčší než tí ostatní.

Ideál je veľký, ale my ľudia sme omylní, preto sa nemôžeme usilovať udržať nejaký ideál v domnienke, že my sme tí lepší a väčší než tí ostatní.

Faktom je, že aj vďaka nepodmienečnému a nekritickému postoju sa mnohé veci v zakladateľských časoch podarilo uskutočniť, bola to fáza, keď mnohé pochybnosti išli nabok, a bolo to tak aj správne.

Lenže toto obdobie nadšenia sa skončilo. Teraz je na nás, aby sme tento ideál uchovali, ale aby sa tak stalo, treba prejsť celým procesom dozrievania na individuálnej aj kolektívnej úrovni. Našou úlohou je totiž uviesť do praxe, čo priniesla zakladateľka na základe inšpirácie Bohom. Z toho dôvodu je potrebný aj kritický postoj, aby sme vedeli rozlišovať, ako tento ideál správne realizovať.

Naivita na začiatku ignorovala ťažkosti, hovorili sme si, medzi nami niet problémov, pretože nás držia vznešené ideály. Lenže pozor, my naozaj máme vďaka Chiare Lubichovej veľké ideály, ale sme rovnako malí, zlí a hriešni ako tí ostatní.

O problémoch, ktoré vyplynuli z prvotného nadšenia, ste hovorili priamo aj s Chiarou Lubichovou za jej života?

Nie, žiaľ, nikdy som sa s ňou o tom nerozprával. Musím však povedať, že aj ja sám som prešiel procesom dozrievania, aj ja som bol na začiatku naivný. Isté pokušenia však vo mne vyvažovala moja kultúra, my Baskovia sme totiž veľmi kritickí. (Smiech.)

Vieme, čo si zakladateľka Hnutia fokoláre myslela o konfliktoch?

Ona bola veľmi slobodná osoba a mala veľký zmysel pre kritiku. Napokon, veď sama bola kritická k mnohým javom v Cirkvi, niektoré jej postoje boli revolucionárske.

Naivita na začiatku ignorovala ťažkosti, hovorili sme si, medzi nami niet problémov, pretože nás držia vznešené ideály.

Ak to opäť vyjadrím psychologicky, Chiara bola veľmi zrelá osoba. Faktom však je, že my, ktorí sme stáli za Chiarou, sme boli často veľmi nekritickí. Vravievam, že my sme síce robili to, čo Chiara hovorila, ale nerobili sme to, čo robila ona sama. To bola chyba.

Tej chyby sme sa dopúšťali už od samotného začiatku, alebo to prišlo časom?

V hnutí bolo od začiatku veľa veľmi schopných ľudí, ale aj oni neraz akceptovali niektoré nekritické postoje, lebo mali pocit, že sa nedajú v tom čase zmeniť, že to chce vývoj.

Chiara bola veľmi zrelá osoba. Faktom však je, že my, ktorí sme stáli za Chiarou, sme boli často veľmi nekritickí.

Smerom vpred sa teda išlo i napriek týmto chybám, no veľmi dôležité je, že ten proces sa už začal.

Už ku Chiare sa dostávali rôzne informácie o problémoch, napokon ona sama hovorila, že vtelenie ideálu leží na druhej generácii, nie na prvej. Ona si veľmi presne uvedomovala, že úlohou prvej generácie bolo, aby ju podporovala pri zakladaní ideálu, ale až nasledujúca generácia ho môže vteliť a uskutočniť. Bola inteligentná, poznala limity zakladateľskej generácie.

Pre ľudí formovaných v Hnutí fokoláre sú v rovine ideálu veľmi dôležité pojmy jednota a Ježiš Opustený. V praktickom živote sa niekedy vykladali aj ako nástroj na riešenie problémov. Keď niekto trpel, bral to tak, že musí milovať Ježiša Opusteného a veriť, že tak problém prekoná. 

Tu treba rozlišovať. Keď sa nachádzam v ťažkej situácii, nestačí, aby mi niekto povedal, miluj Ježiša Opusteného a samo sa to vyrieši. Takto to nefunguje. Milovať Ježiša Opusteného je krok, ktorý ma pripravuje na to, aby som ja sám dokázal prechádzať ťažkými skúškami, a to s vnútorným pokojom. Lenže ten problém treba riešiť aj navonok.

Teda ak hovoríme o tom mysticky aj psychologicky, koncept Ježiša Opusteného je krásny, len mu treba správne rozumieť.

Keď sa nachádzam v ťažkej situácii, nestačí, aby mi niekto povedal, miluj Ježiša Opusteného a samo sa to vyrieši.

Ak totiž takto naozaj vnútri žijeme, vieme potom aj vonkajšie problémy riešiť bez strachu, so zmyslom pre realitu. No ak to niekto chápal tak, že je na mne, aby som si vyriešil všetko trápenie v sebe, v takom prípade sa človek paralyzuje a nie je schopný urobiť už nič.

Rovnako naivný bol názor, že ak budem milovať, alebo začnem odznovu, problém sám od seba zmizne. Občas sa to môže stať, ale nie je to návod, ako riešiť problém. Ak nezasahujeme, keď je to potrebné, vzniknú rany, ktoré budú hnisať.

Ako sme dnes na tom?

Ešte je čo zlepšovať, ale už je to oveľa lepšie než pred mnohými rokmi. Boli časy, keď sa pozeralo na tých, ktorí chceli aktívne riešiť problémy a nebáť sa ich priamo pomenovať, temer ako na heretikov. To už máme za sebou, dnes sa vníma ako najdôležitejšie to, akú máš vnútornú pohnútku.

Teraz však môžeme čeliť opačnému nebezpečenstvu – ak otvorene a kriticky diskutujeme, môže sa stať, že v konflikte nenájdeme spoločný názor, čo môže viesť k tomu, že sa síce vieme otvorene pozhovárať, ale nedokážeme spoločne konať. Ako sa tomu vyhnúť?

Ideál nám dáva niečo mimoriadne – našou motiváciou, naším cieľom by mala byť vždy láska. Teda to nie je tak, že by som mal chcieť dosiahnuť to, čo sa mi páči, a odmietať to, čo sa mi nepáči. Naším cieľom je chcieť to najlepšie pre všetkých. Ak máme v našom vnútri ukotvený tento postoj, dokážeme stratiť aj niečo zo seba, vzdať sa svojho v prospech niekoho iného či celku.

S týmto nastavením môžeme viesť veľmi plodné debaty, ak máme Ježiša uprostred, problémy sa riešia o poznanie ľahšie.

Ak nezasahujeme, keď je to potrebné, vzniknú rany, ktoré budú hnisať.

Umožňuje nám to, aby sme sa nenechali vláčiť vlastnými psychologickými sklonmi.

Vyžaduje to veľmi hlboký dialóg, v ktorom sa musíme naučiť chápať, prečo ten druhý chce niečo iné, chápať jeho potreby.

Hnutie prežíva zložité obdobie, zakladateľka odišla, povolaní ubúda, čo vyzerá ako dlhodobý trend. Ako niesť ideál jednoty ďalej?

Isteže, dnes prežívame krízu, ktorá vyplýva z faktu, že zakladateľka, ktorá priťahovala charizmou masy ľudí, už nie je medzi nami. Chýba teda táto mimoriadna hybná sila. Po druhé, najmä na Západe dochádza k silnej sociálnej zmene, tradičné hodnoty slabnú, preto je ťažšie nasledovať charizmu, ako je tá naša.

Ešte je tu tretia vec, nenašli sme silu, ktorá by nahradila príťažlivosť zakladateľky.

Naším cieľom je chcieť to najlepšie pre všetkých.

Táto sila príde, keď zvládneme vteliť ideál. Teda osobnú charizmu Chiary Lubichovej musíme preniesť do života jednoty medzi nami, kde zažijeme priateľstvá, radosť z toho, že sme spolu. Sme už na istej úrovni, ale pred nami je ešte veľký kus cesty.

Veríte, že tú cestu prejdeme?

Som o tom hlboko presvedčený.

Odkiaľ čerpáte nádej?

Vnímam potenciál charizmy. Od Chiary Lubichovej sme sa naučili schopnosti milovať druhých, to je mimochodom postoj, ktorý si v hĺbke srdca želá každá ľudská bytosť.

Charizmu Chiary Lubichovej musíme preniesť do života jednoty medzi nami, kde zažijeme priateľstvá, radosť z toho, že sme spolu.

Ak ho dokážeme žiť medzi nami, bude to priťahovať ďalších. Ak to dokážeme robiť stabilne, spontánne, prirodzenou radosťou, bude to priťahovať, ale chce to ešte istý čas.

Ako si predstavujete Hnutie fokoláre o sto rokov? 

Ako veľké skupiny ľudí, ktoré bude spájať životný štýl nesený ideálom, pričom tieto skupiny budú vplývať na väčšie spoločenstvá, budú príťažlivé tým, že bude medzi nimi viac vzájomnej lásky, veľkorysosti

 

Foto: Július Kotus

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Reformy duše a komunít, budú mať úspech, ak dokážeme zostať v novej tme

Luigino Bruni

Prinášame nové poradenstvo pre dnešnú dobu zlomových zmien

Sylvia Hamadejová

Sme v hybridnej vojne – a Európa sa začína brániť

Christian Heitmann

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies