Túžba a zväzok

Musím ešte hovoriť o láske. Istí mladí snúbenci, ktorí sa chcú brať v kostole, ma pozvali na večeru. Láska medzi nimi neustále rástla. Ju som poznal už niekoľko rokov; s ním som sa stretol prvýkrát. Ani jeden ani druhý už nie sú deti, no ani nie celkom dospelí. Obaja majú prácu a peknú rodinu. Ona je veriaca, on je agnostik. Ich situácia je teda podobná situácii mnohých mladých ľudí.

Najprv som sa zaujímal o ich osobný život a na záver večere som im položil otázku, ktorej sa nedalo vyhnúť: ako to, že sa chcete vziať a prečo v kostole? Vedeli, že sa k tejto otázke dostanem. To bol napokon hlavný dôvod, prečo ma pozvali: posledný úsek na ich ceste rozlišovania. Hovorím posledný, pretože sa rozhodli už dávno a začali teda vybavovať rôzne potrebné záležitosti. Odpoveď ma prekvapila.

Aby túžba zostala živá, ľudia si myslia, že je nevyhnutné zrelatívniť všetko trvalé.

Ako vieme, výsledky Centrálneho štatistického úradu za posledné roky sú veľavravné: stále menej zväzkov a nárast civilných manželstiev. Zdá sa, že Taliani sa neradi sobášia. Dôvody sa rôznia: chýbajúca ekonomická stabilita, zvyk zostávať čo najdlhšie v rodičovskom dome, nestálosť zväzkov, kultúrna tendencia odsúvať zo života alebo dokonca z neho celkom vytesniť dôležité rozhodnutia na dlhé obdobie, ktoré by mohli uhasiť túžbu po niečom novom. Sme pri jadre problému: naša kultúra radikálnym spôsobom rozpojila túžbu a zväzok. Aby túžba zostala živá, ľudia si myslia, že je nevyhnutné zrelatívniť všetko trvalé. Vitalita sa tak stáva synonymom mobility: sloboda sa spája s túžbou bez koreňov, bez ukotvenia.

Kvôli tejto kultúrnej klíme ma teda odpoveď mojich priateľov prekvapila. On prišiel s návrhom zosobášiť sa, nie ona: „Nechcel som lásku bez zväzku; chcel som svoj život spojiť s jej životom.“ Ona dodala: „Ak to chcel a cítila som, že jeho túžba je úprimná, priala som si, aby bol tento zväzok postavený na Bohu, na jeho živej prítomnosti medzi nami. Aspoň pre mňa, ktorá som veriaca.“ Prijal to, pretože rešpektoval jej vieru. Rozhodnutie proti prúdu: už teda nie túžba bez zväzku, no túžba viazaná a zaväzujúca.

Veľkou výzvou našej doby je zachrániť alebo obnoviť súčinnosť medzi túžbou a zväzkom.

Prečo sa spojiť s inou osobou navždy? Zdá sa, akoby mnoho našich súčasníkov hľadalo lásku, pokiaľ trvá. Nepatrí však túžba po nekonečne práve láske? Ako hovoril jeden veľký francúzsky filozof: keď človek povie láska, znamená to, že milovanej osobe povie nikdy nezomrieš. Skutočne, v každej skúsenosti lásky máme pocit, že víťazíme nad smrťou.

„Chcel som svoj život spojiť s jej životom.“ V láske je istý druh prebytku citu a vášne, ktoré zachvátia všetky dimenzie života. Nestačí teda spojenie, ku ktorému láska vedie: ono je ako zrelý plod, v ktorý láska vyústi, jednota celého života milujúcich sa osôb. V tej chvíli láska prestáva byť súkromnou záležitosťou dvoch osôb a stáva sa dobrom pre spoločnosť. To je manželstvo. V kostole táto jednota prekročí prah pozemskej konečnosti, aby nás voviedla do Božej večnosti. Veľkou výzvou našej doby je zachrániť alebo obnoviť súčinnosť medzi túžbou a zväzkom.

Uverejnené v Città Nuova.