Rómovia robiť chcú, len ich to potrebujeme naučiť

Byť riaditeľom rómskej školy je zrejme odlišné od rovnakej pozície v „klasickej“ štátnej základnej škole. Má vaša práca viac sociálny alebo riadiaci charakter?

Škola je najmä inštitúcia, musíme ju viesť a dodržiavať zákony, musíme plniť všetky – niekedy až nezmyselné – plány, ktoré zákon vyžaduje. My sme typicky „extrémna“ škola, je tu všetko, čo len v škole môžete mať, či už je to dvojzmenná prevádzka, alebo problematickí zamestnanci, problémy s rodičmi, so žiakmi, zlé sociálne pomery, rozvody a zložité rodinné vzťahy.

Človek sa tu naučí veľmi veľa, no zároveň je práve to najťažšie – keď vidím tie zložité rodinné prípady, problémy svojich zamestnancov. Už aj na nich dolieha náš sociálny systém, známa veta „prečo oni hej a my nie.“

Koľko percent vašich žiakov je Rómov?

100 percent. Kecerovce majú cca 3 500 obyvateľov, z toho je 3 000 Rómov, a k tomu máme šesť spádových obcí, kde je takisto väčšina obyvateľov rómska. Je to ťažké, pretože vieme, že sú tu samé rómske deti, vieme, že sú chudobní – aj chudobní, no nielen – a teraz napríklad nedostaneme z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny dotácie na stravu a pomôcky pre celú školu.

Smernica hovorí, že keď má škola nad 50 percent žiakov v hmotnej núdzi, dostanú všetci pomôcky a desiatu zadarmo. Z úradu však tvrdia, že nespĺňame túto podmienku, čo je úplne šialená vec, musíme bojovať o každého žiaka. Je náročné všetkých naraz preučiť, že si to musia zabezpečiť sami – a každé pero, ktoré im dáte, už sa vám nevráti (smiech).

Ako je možné, že vám z roka na rok neuznali potrebné percentá žiakov v hmotnej núdzi?

Nechápeme, nevieme prečo nám príspevky neuznali. Veľakrát sa nám stalo, že rodičia doniesli potvrdenie o hmotnej núdzi – a z úradu nám povedali, že sa musela ich kolegyňa pomýliť. Niekedy až žasnem, akoby vôbec za tým nevideli človeka.

Vráťme sa teraz trocha naspäť. Ako ste sa stali riaditeľkou?

Pán Boh si asi nejako vyberá ľudí, lebo inak to neviem vysvetliť (smiech). A potom vám pošle iných ľudí do cesty. Náhodou som sa stretla so starostom Keceroviec, akurát potreboval s niečím pomôcť a ani neviem, ako som sa zamiešala do rozhovoru. Nakoniec sa ma spýtal, či nechcem prísť na výberové konanie na riaditeľa školy, že ma rád podporí.

Prišlo výberové konanie a prešla som. Bol to náročný proces, ale vtedy som si povedala: Ak Pán Boh chce, aby som bola na tomto mieste, tak to vyhrám, a ak nie, tak tu nebudem.

Kecerovce majú cca 3 500 obyvateľov, z toho je 3 000 Rómov.

Pripravila som sa najlepšie, ako som vedela, no a v hlasovaní rozhodli ľudia. Teraz mi beží tretí školský rok.

Pokračuje dobrá spolupráca so starostom až dodnes?

V školstve je utópiou chcieť fungovať bez spolupráce so zriaďovateľom. Aj keď sme samostatný subjekt, rozpočet nám schvaľuje miestne zastupiteľstvo. A ak sa tam za vás nikto nepostaví, dostanete minimum peňazí, z čoho sa nedá urobiť takmer nič.

Počula som viacero prípadov, keď riaditelia fungujú so starostami len písomnou formou, to je pre mňa nepredstaviteľná vec. Často potrebujeme niečo od obce a pán starosta úžasne spolupracuje. S pánom starostom a pánom farárom si robíme stretnutia v trojici, kde si povieme potreby a pán starosta už vidí, čo vie urobiť z obecných peňazí. O tom to vlastne celé je, len vtedy môžete školu niekam posunúť, ak spolupracuje škola, obec, rodičia, farnosť, celá komunita – to je podľa mňa kľúčové, zvlášť v takejto malej obci.

S pánom starostom a pánom farárom si robíme stretnutia v trojici, kde si povieme potreby a pán starosta už vidí, čo vie urobiť z obecných peňazí.

Aké personálne obsadenie potrebuje takáto veľká škola?

Mám tu celé „osadenstvo“: tri zástupkyne, všetky tri Márie – smejem sa, že to tu Panna Mária ochraňuje, kam sa pozriete, samá Mária – ďalej tu mám personalistku, účtovníčku, hospodárku a 67 pedagógov. Pedagogický proces majú v podstate na starosti zástupkyne, ony si väčšinu organizujú samy a ja už potom riešim len tie najnutnejšie veci, ktoré vzniknú. Rozhodnutia však nakoniec musím vydávať ja.

Je dobré riadiť, kým nemusíte niečo podpisovať, tú „zodpovednosť papiera“ je pre veľa ľudí náročné uniesť. Až vtedy si uvedomia, že „ja musím rozhodnúť, dať to na papier a podpísať“, a nie každý to zvládne.

Stáva sa mi, že učitelia nechcú podpísať niektoré dokumenty, ktoré v podstate vypracovali oni. V tej chvíli sa zaseknú, vedia totiž, že to ide napríklad na prokuratúru, na ÚPSVaR. Vediem ich k tomu, aby robili svoju robotu dobre, pretože vedia, že to ide „von“.

Aký je váš kontakt s pedagógmi?

Chodia za mnou zamestnanci a hovoria mi: „Pani riaditeľka, nie sme si istí, či vy o tomto viete, chceme vám to a to povedať.“ Majú takúto dôveru a snažím sa ju v nich pestovať, aby mohli hocikedy prísť, zaklopať, dvere sú otvorené, nevyhadzujem nikoho – aby verili, že som tu pre nich.

Učitelia potrebujú neustálu podporu. Snažím sa vlastne celkovo viesť školu tak, aby sem žiaci chodili radi. Podľa mňa je im tu niekedy lepšie ako doma, nech sa teda môžu na nás spoľahnúť. Nech cítia, že sú tu pravidlá, ale nie preto, aby slúžili na trestanie, ale preto, že ich máme radi a chceme ich niečo naučiť.

Nie je to pri takom veľkom počte žiakov a zamestnancov utópia?

Prvý rok ma celý pedagogický zbor presviedčal, že to, čo tu chcem urobiť, je nereálne, že som prišla z nejakej rozprávky a nech si už dám dole tie ružové okuliare. Na porade som im vtedy povedala: „Nechajte vy mi moju rozprávku! Keď uvidím, že sa to tu naozaj nedá, prídem a poviem vám to.“

Prvý rok bol asi najťažší, veľmi sme bojovali. Ja tu však vidím potenciál, sú tu chudobné rodiny, ktoré už nie sú tak veľmi postihnuté generačnou chudobou, a s nimi treba pracovať, lebo oni to hľadajú. A takéto pole neorané je super, lebo môžete robiť všetko a všetko je dobré (smiech).

Tu nie je nič, nie ako na „profi“ školách, kde deti majú všetko, tu je vzácne čokoľvek, čo pre nich robíme. Začínali sme už len s tým, aby nám deti chodili do školy.

Koľko hodín trávite v práci?

Ja zasa nie som workoholik, v tomto mám jasno – áno, je tu škola, je tu veľká zodpovednosť, ale keď sa tu všeličím zahltíte, nemá to zmysel. Odchádzam o pol tretej, o tretej, a nemám problém odísť. Áno, riešim potom veľa vecí doma. Som ten typ riaditeľa, že dôverujem ľuďom a nemám problém delegovať právomoci na iných.

Začínali sme už len s tým, aby nám deti chodili do školy.

Nechám ich tu, oni robia svoju robotu a keby bolo niečo súrne, môžu ma kontaktovať. V tomto asi vidím balans, aj rodina je dôležitá.

Moji dvaja chlapci trénujú hokej a poobede sa učia, treba ich nosiť na tréningy, Vilko je piatak, Gregor tretiak. Snažia sa príliš ma netrápiť, ale sú to normálne deti, čiže učiť sa s nimi musíte, musíte riešiť problémy v škole, niekedy to v tom hokejovom svete nie je jednoduché.

Doma máte teda celkom rušno, keď sa stretnú povinnosti riaditeľky a dvoch malých „profesionálnych“ športovcov. Čomu sa venuje váš manžel?

Je obchodným zástupcom jednej firmy, má na starosti celý východ od Liptovského Mikuláša až po hranice, nikdy vlastne neviem, kde je a kedy príde… Baví ho to a čo sa týka manažmentu, všetko ma naučil on.

Predtým robil vo firme, kde mali systém manažovania ľudí dobre vybudovaný, a všetky prednášky, ktoré mal v riadiacej pozícii aj ako kouč, si potom nonstop skúšal na mne. Robil to už od svojich dvadsiatich rokov, čiže sa teraz smejem, že vlastne on môže za to, že som riaditeľka. Občas máme doma také „riadiace“ boje (úsmev).

Nie je preňho náročné mať manželku riaditeľku?

Smeje sa, že je ťažké sa so mnou hádať, lebo mám argument na všetko, takže to veľmi ani neskúša. Drží ma pri zemi, v tomto je super, má pragmatické myslenie. Každý vám povie, aby ste si neťahali prácu domov. To sa však u mňa nedá, ale minimálne mám v ňom oporu, že mu môžem všetko povedať.

Zo spirituality Hnutia fokoláre som naučená nerozhodovať sama, ale stále si to s niekým prejsť. S celou rodinou sa snažíme zharmonizovať sa, v práci nenocujem, poobede sa venujem deťom a potom si ešte robím nejakú prácu.

Nemáte niekedy chuť povedať si – a dosť!?

Občas sa mi stane, že sa mi ráno nechce vstať do práce. Ale potom ma donúti zodpovednosť – tí zamestnanci ma o siedmej ráno v škole čakajú! Ja to nevnímam, ale vravievajú mi, že „škola je iná“, keď tam nie som.

Ľudia asi prirodzene chcú mať šéfa nad sebou, chcú mať hranice, hoci sa všetci tvária, že by bolo lepšie, keby žiadne neboli. Keď som bola prednedávnom chorá a rozprávala som sa s učiteľkami cez videohovor, jedna z nich mi povedala: „Ale vy nám tu chýbate!“ Ženie ma zodpovednosť.

Spomínali ste spiritualitu Hnutia fokoláre. Ako ju premieňate na konkrétne postoje vo vašom živote?

Keby som nebola vychovaná v spiritualite, kde človek nerieši rasu či hmotné veci, asi by som to tu nezvládla. Tu môžete učiť len vtedy, keď máte cit pre komunitu, keď chcete podporovať sociálny život.

Napríklad aj myslenie ľudí, prídem do zborovne a vidím, ako sú učitelia utrápení z toho, že sa konečne niekam posunuli a deti to znova všetko zabudli, alebo že zasa nemajú ceruzky, nemajú pero. Pre zamestnancov je to únavné a vy ste tu potom na to, aby ste ich povzbudili. Kde by som brala energiu potešovať ich? Musím ísť medzi nich s optimizmom, nemôžem k nim prísť s kritikou a nakričať na nich.

Kde teda čerpáte posilu?

Prečítam si nejaké zamyslenie od Chiary Lubichovej (zakladateľky Hnutia fokoláre) alebo mi pomáhajú už len drobné myšlienky z hnutia, ako „vidieť v druhom človeku každý deň niečo pekné a nové“ – to je tak nejako vo mne už od malička. Sama niekedy nechápem, že nemám strach, nemám predsudky.

Akékoľvek dieťa príde a chce sa objímať a môže byť z tej poslednej osady, no jednoducho sa dnes potrebuje postískať, musíte vidieť to a nie to, či je špinavý. Spiritualitu, v ktorej som bola vychovávaná, vnímam dnes aj v tom, že chcem druhým pomáhať, že chcem mať láskyplný pohľad na všetko. Človek nie je riaditeľom iba preto, lebo niečo vie a môže rozhodovať, ale to, čo viem, im chcem dať s láskou.

Možno podobne ako vo viere, aj vo vnímaní spirituality Hnutia fokoláre musí človek dospieť do štádia, že sa pre ňu sám rozhodne, nielen na základe výchovy. Mali ste aj vy takýto zlomový bod v živote?

Takúto krízu som nemala, skôr to bola kríza z krutej reality, ktorú som tu zažila počas prvého roka ako riaditeľka. Fakt sa ma ľudia pýtali: „To odkiaľ si ty prišla?“

Prišli sem rôzni podnikatelia, rôzne ponuky, a vy vidíte v tom druhom len to dobré! Nikto mi nepovedal, že si mám dávať pozor. Bolo to také precitnutie… Naozaj neviem, čo by som robila, keby som nebola vychovávaná v odpúšťaní a vo vnímaní Božej milosti, lebo tu vidíte, že vám chcú ľudia zle.

Akékoľvek dieťa príde a chce sa objímať a môže byť z tej poslednej osady, no jednoducho sa dnes potrebuje postískať, musíte vidieť to a nie to, či je špinavý.

Dostala som trinásť anonymov a bolo tu trinásť kontrol za jeden rok, čím som asi prekonala rekord v kraji, bola tu televízia, od Inšpektorátu práce po asistenta rómskeho vyslanca. Tu som potom pochopila, že naozaj – keby som nemala vieru, spiritualitu jednoty, asi by ma to zložilo. Ja to inak nevidím a človek niekedy aj cíti, že to nie je jeho sila. Je to sila všetkých dievčat na stretku, ktoré sa za mňa vyslovene modlia, aby sme to zvládli.

Je to až také naročné? 

Prvý rok tu bola aj jedna scéna, 25 chlapov z jednej osady, 25 z druhej, chystala sa veľká bitka. Vyšla som von, tam dve obrovské skupiny, kričali na seba. Išla som medzi nich, zobrala som si niekoľkých nabok, vyriešili sme, čo bolo treba, dohodli sa a všetko sa dobre skončilo. Až keď to potom niekomu rozprávate, dôjde vám, čo sa stalo, keď sa vás opýtajú: „A to si sa nebála tam vojsť medzi nich, také dievčatko?“ No v tej chvíli som sa nad tým ani nezamýšľala, až spätne rozmýšľate, kto vám dal silu. To nemôže byť z vás… Pán Boh povedal: „Tu si a rob všetko pre to, aby to bolo dobré,“ a dá vám silu, lebo inak to neurobíte, človek by sa tu zložil.

Musela som im ukázať, že hoci k nim nepatrím, nepochádzam z nejakých bohatých pomerov, s rodičmi sme žili skromne. Koľkokrát tu boli rodičia, ktorí sa mi vyhrážali, a musíte si s nimi poradiť. Naučilo ma to, že sa nemôžem s niekým rozísť v hneve, nikdy nevieme, čo sa stane. Takže ja tých rodičov držím, kým nepochopia, v čom je problém a či ja ho vyriešiť viem alebo neviem.

Máme tu celkom temperamentné hádky. Boli situácie, keď som musela niekoho vyhodiť z kancelárie – prišiel pár a človek hneď musí pochopiť, kto je agresívnejší, a poslať ho von vychladnúť. Dokážu v sekunde vybuchnúť pre úplnú maličkosť a ja im to neberiem, len to potrebujeme potom vždy urovnať.

Majú Rómovia problém s tým, že nie ste „jedna z nich“? Rešpektujú vás?

Nemajú s tým problém, ako ani ja nemám problém s nimi. Ľady sa prelomia, keď im poviete, že aj vy máte doma deti, že aj vy ste nejako rástli, keď vás spoznajú a vidia, že im chcete dobre – oni to všetko cítia – a všetko ostatné im poviete postupne.

Mali sme tu jedného dedka, ktorý vyrába prútené metly, prišiel to ukázať deťom na hodinu – tak som sa zapojila a vravím, že aj môj otec takéto vyrába a môj syn mu bol pomáhať v lete čistiť liesku. Myslel si, že to hovorím len tak, ale keď uvidel fotku, normálne bolo vidieť, ako sa mu zablyslo v očiach! „Váš otec naozaj toto robí?“ a v tej chvíli má pocit, že vy ste jeho človek. A to sú tie obyčajné chvíle, keď som vďačná za svojich rodičov. Obyčajným ľuďom musím byť blízko, musia cítiť, že som to zažila.

Napríklad drevo, potrebovala som si do školskej kotolne objednať palivo a keby ma otec nebol naučil, ako sa drevo kubíkuje, bola by som dnes stratená. Šokovaní sa ma vtedy chlapi pýtali: „Vy ste niekedy kubíkovali drevo?“

A to je presne to, čo potrebujete k ľuďom, lebo tu človek stretne všetko – od obyčajných ľudí po vrcholových manažérov. Aj tí tu boli, prišli rovno z Bratislavy, že je vraj nejaká pani riaditeľka, čo chce veci robiť úplne ináč a chce s komunitou niečo robiť, tak sa na ňu prišli pozrieť.

V čom vnímali, že robíte veci inak?

Ja vlastne ani neviem. Pýtali sa ma, ako je možné, že sa na tých ľudí nepozerám rasisticky, že im chcem pomôcť a nevnímam ich ako tých, čo všetko zničia. A to bola debata: „Prečo ste taká?!“ Vidím to tak, že práve formácia v Hnutí fokoláre, kde človek vidí ľudí z celého sveta, stretne Japoncov či má kamarátov Afričanov, to, že som prešla trocha svet a človek vidí, že všade sú rôzni ľudia – to všetko mi pomohlo spýtať sa: v čom sú iní títo ľudia?

Nemusíte ísť do Afriky, aby ste videli chudobných, príďte do Keceroviec pozrieť sa do osady. Chudoba je hneď za rohom a aký je rozdiel medzi Afričanom, ktorému išlo 500 zbierok, a človekom, ktorý je tu a je tiež chudobný a potrebuje pomoc?

Riešenie rómskej otázky je v našej spoločnosti citlivá téma. Vidíte to teda skôr pragmaticky – vyhrnúť si rukávy a systematicky s Rómami pracovať?

Ono nás to dobehne, ak im nezačneme neustále vysvetľovať, že vzdelanie je dôležité. U nich je škola naozaj na okraji záujmu. Musíme to robiť, veď Rómov je čím ďalej, tým viac, a čo ďalej?

My sme taká trocha experimentálna škola, máme upratovačky Rómky a rómskych asistentov a postupne je tu majoritnej populácie menej.

My sme taká trocha experimentálna škola, máme upratovačky Rómky a rómskych asistentov a postupne je tu majoritnej populácie menej. Hoci si musíme vziať rómsku komunitu pod patronát, lebo sami by to asi ťažko zvládli, a musíme sa im venovať, posun naozaj vidno – ako sa postupne dostávajú z tej jednoduchosti myslenia „neviem, čo mám urobiť a povedz mi“ do štádia „už viem sama, čo mám robiť, a nemusia mi hovoriť.“

Nájdu aj radosť z toho, že sú užitoční, oni chcú byť užitoční, oni chcú pracovať. Milujem tie reči „oni nechcú“ – chcú, len je jasné, že ak nie je na to naučený, treba s ním trocha inak pracovať, ale veď mu ukážme, ako si to my predstavujeme, a nielen povedať „neviem“.

Oni naozaj chcú, aj keď v každej populácii na svete sú ľudia, ktorí pracovať nechcú, a majú skreslený pohľad na svet – rovnako ako my máme na svet skreslený pohľad. Je niekedy ťažké dať im príležitosť, lebo to stojí veľa úsilia. Manažéri v továrňach alebo na stavbách sú zvyknutí pracovať s chlapmi Rómami a vedia, že im musia všetko vysvetliť a že to chce strašnú trpezlivosť. Ale musíme to robiť! Či je to citlivá alebo neviem aká otázka. Čo bude ďalej?

Vnímate teda, že ak im niečo zveríte do vlastných rúk, záleží im na tom?

Záleží, chcú a vážia si každú pomoc.

Ako podporujete svojich rómskych zamestnancov?

Dbám na to, aby deti mojich rómskych zamestnancov chodili do školy a aby sa učili a robili domáce úlohy, normálne fyzicky kontrolujem, či je dieťa v škole. Učím aj ich, že vzdelanie je dôležité. Pomaly sa stáva tradíciou, že máme každý rok cez projekt na škole osem ľudí z úradu práce, a v podstate vplývate aj na nich, aby chodili do práce a starali sa o svoje deti.

Nemusíte ísť do Afriky, aby ste videli chudobných, príďte do Keceroviec pozrieť sa do osady.

Aj keď po pol roku odtiaľto odídu, ale aby vedeli, že mi záleží na nich, na ich deťoch, aby mali vzdelanie.

Snažím sa budovať nielen školu, ale aj komunitu okolo, budovať vzťahy s ľuďmi z Keceroviec, aby boli ochotní pre školu pracovať. Aby Evin Rudko chodil do školy a robil si tie úlohy! Chodí potom ku mne na kontrolu. Ale ako inak ich to všetko naučíme?

Aký potenciál vidíte vo vašich žiakoch? Majú šancu dosiahnuť vyššie vzdelanie?

Majú, aj keď nie všetky, záleží na tom, ako to myslíme. Aj v bežnej populácii zvykne byť nízke percento vysokoškolákov. Som presvedčená o tom, že 10 percent našich žiakov by mohlo byť vysokoškolákmi.
Máme tu pár žiakov, ktorí v testovaní dosiahli 60-percentnú úspešnosť, aj keď ich nie je veľa. Niekedy až žasnem nad tým, ako to dokážu z toho „nič“, čo majú doma. Asi mám veľmi optimistický pohľad, ale my ich musíme dotlačiť k tomu, aby mali stredoškolské vzdelanie, veď nemôžeme vyrábať rady nezamestnaných.

V čom vidíte najväčšie možnosti zaradenia Rómov do slovenskej spoločnosti?

Zmenili sme v podstate celú školu, disponibilné hodiny sme nastavili tak, aby sme ich učili praktickému životu. Vyrábame drevené ozdoby, hračky, robíme trhy. Podali sme projekt na polytechnickú triedu, dúfajme, že sa to podarí – to bola pre mňa kľúčová vec, nastaviť školu na prax, aby deti videli a mohli si chytiť to, čo môžu sami vyrobiť.

Tlačíme ich všetkými možnými silami, snažíme sa ich naučiť čítať a písať na prvom stupni, aby sa na druhom stupni už dalo pokračovať. Máme teraz dve triedy žiakov v každom ročníku, ktorí by naozaj mohli ísť do deviateho ročníka, čo by bolo super.

Doteraz končilo v deviatke nejakých 12 žiakov z 880, čo máme na škole. Rómske školy sú v tomto špeciálne – totiž bežne máte v deviatke tých najväčších grázlov – u nás tam máte výber tých najlepších žiakov. Sú to tí, ktorí naozaj chceli, mali potenciál a vedia sa správať.

Keď sme šli ráno sem do školy za vami, trvalo to z Košíc 45 minút, vraveli sme si, že za tým kopcom už nič nebude – a zrazu je tu takýto kolos.

Niekedy mám pocit, že na tento kopček už Pán Boh zabudol. Raz do mesiaca chodím hrávať omšu do kostola, pán farár ma poprosil, lebo nemá kto. Ak sa sem nevrátia šikovní ľudia, neviem si predstaviť, ako to tu bude vyzerať o 15 rokov.

Rómska komunita tu nemá kostol, čo je veľká škoda, potrebovali by vlastný, ale to je v nedohľadne, pán farár to sám neurobí. Stačilo by už len to, keby sem napríklad chodili seminaristi hrávať futbal s deťmi – a hlavne pravidelne.

Naša pani katechétka sa už pustila do roboty a chodí raz za mesiac na modlitby matiek s deťmi. Hovorí, že je to čím ďalej lepšie, aj keď je pre Rómov ťažko zapamätať si, kedy je prvá sobota v mesiaci, niekedy tam deti stoja každú sobotu.

Potrebujeme, aby sa im tu niekto venoval pravidelne, tie deti sú naozaj vďačné napríklad za akýkoľvek výlet. Kiež by sa mi podarila nejaká letná škola. Tu je pole neorané – môžete robiť všetko a všetko bude dobré! Len je potrebná pravidelnosť, nenechať deti tak. Čo sa budeme strachovať o to, čo bude potom?

Foto: Jakub Šimoňák