Rodina

Zostarnúť múdro je už dnes raritou

Foto: Cyril Jančišin

Články, ktoré vám prinášame, sme nezamkli, môžete ich tak voľne čítať a zdieľať na sociálnych sieťach. Aby sme mohli šíriť kultúru dialógu v spoločnosti aj naďalej, potrebujeme vašu pomoc. Keď vám záleží na tom, aby sme tu na Slovensku boli, podporte nás, prosíme, pravidelnou mesačnou sumou. Ďakujeme!

S psychologičkou a psychoterapeutkou Ivou Mocákovou som sa rozprávala o starobe, sprevádzaní starých a chorých ľudí, ale aj o smrti. Iva Mocáková sa v praxi venuje dospelým, externe pôsobí aj ako vysokoškolská učiteľka. 

V terapii sú jej blízke existenciálne smery, zvlášť logoterapia. Preferuje individuálne rozhovory s človekom v núdzi. V kontakte s klientom si uvedomuje, aké je dôležité pristupovať ku každému s úctou a pokorou. Verí, že ťažiskom každého stretnutia s človekom je láska k nemu. Inak, ako o sebe sama hovorí, vedie obyčajný život a píše atramentovým perom.

Každé obdobie má svoje osobitné charakteristiky. Čo je typické pre čas starnutia?

Starnúci človek by mal hlavne prijať skutočnosť, že život sa raz skončí. Celý život sa pripravujeme, učíme sa strácať, napr. „strácame“ svoj čas, keď niekoho počúvame, strácame včerajší deň pre dnešný, lebo život má v sebe ukotvenú istú pravidelnosť.

Od starých ľudí by sme mohli očakávať múdrosť, schopnosť prepájať aktivitu s kontempláciou, s tichom, schopnosť rozhodovať sa. Ich čas by už mohol plynúť dokonale, teda že hodina je pre nich hodinou a deň je dňom. Starým ľuďom už skrátka čas neuteká, ale ani sa nespomaľuje.

Hovoríme o istej zrelosti.

Dá sa táto etapa nejako vymedziť vekom?

Dnes sa to už neodporúča, pretože aj mladosť sa posunula do vysokého obdobia. O mladých hovoríme do tridsiateho, až tridsiateho druhého roku života a dospelí sme veľmi dlho. Starneme až okolo šesťdesiatpäťky, sedemdesiatky.

Môže za to technokratický vývoj, pokrok v biologických vedách, v medicíne, konzumujeme veľmi veľa výživových doplnkov, staráme sa o svoje fyzické zdravie, nie však natoľko aj o to psychické.

Náš život sa teda celkom prirodzene predlžuje a starnutie sa dokonca stáva problémom.

Robíme všetko pre to, aby sme módou alebo kozmetickými prípravkami predišli vráskam a zakryli tak fakt, že starneme.

Náš život sa teda celkom prirodzene predlžuje a starnutie sa dokonca stáva problémom. Čas starnutia teda netreba ohraničovať vekom, ale je dôležité vedieť, čo je pre dané obdobie príznačné. Neraz sme svedkami toho, že ľudia sú síce vekom dospelí, no psychicky, morálne či sociálne nie sú zrelí a to isté platí aj o starobe. Máme aj starších ľudí, ktorí sú mladí duchom, ale aj starcov v mladosti.

Čo tým myslíte?

Mladí dnes majú vďaka tomu, čím si prešli, pocit, akoby už prežili celý život. Aj ja sa stretávam s mnohými mladými, o ktorých  sa dá povedať, že do svojho dvadsiateho piateho roku života už prežili toľko trápenia a preskákali si toľko ťažkostí, že nevyhnutne si musia prejsť krízou, aby dospeli a prešli do obdobia ranej dospelosti.

Je to samozrejme veľmi individuálne. Vo všeobecnosti však mám dojem, akoby platilo, že mladý človek nedospeje bez kopancov a ich vyriešení. Mám na mysli vážne problémy, ako sú drogy, prostitúcia, predčasný sex, exhibícia nahoty cez sociálne siete, atď.

Každá etapa ľudského života v sebe zahŕňa isté krízy, ktoré však môžeme pokladať aj za príležitosť k rastu. Na ktoré riziká by mali byť ľudia v pokročilom veku pozorní?

Najprv poviem niečo k slovu kríza: donedávna sme sa na toto slovo pozerali výlučne negatívne. Musíme však urobiť vo svojom myslení obrat a začať vnímať krízu ako možnosť rastu, zrenia, vyjadrenia niečoho nového, čo predtým nebolo možné. Kríza môže byť niečím pozitívnym. Dokonca dnes už hovoríme aj o tzv. normatívnych krízach.

O čo ide?

Sú to krízy, zastavenia či zranenia, ku ktorým muselo dôjsť, aby sa človek niekam posunul. Nemožno sa im teda vyhnúť, ani ich preskočiť. Krízy k životu jednoducho patria. Je dobré k problémom, ktoré prídu, zaujať kladný postoj.

Pretože tak, ako je v človeku schopnosť patologizácie, je zároveň schopný sanácie, teda uzdravovania.

Máme aj starších ľudí, ktorí sú mladí duchom, ale aj starcov v mladosti.

A keď potom dôjde k nejakému konfliktu alebo ku kríze, človek za istej pomoci môže začať proces uzdravenia.

Krízy sa totiž väčšinou viažu k niečomu, čo sme prežili v minulosti, no nedoriešili sme to, nepoložili sme si potrebné otázky, alebo sme nedostali adekvátne odpovede. Možno sme aj preskočili obdobie krízy. Potom prišla ďalšia a tá nielen že zvýraznila tú minulú krízu, ale priniesla vekom aj niečo nové. Môže dokonca spôsobiť aj nezvratné zmeny.

Existuje isté nepísané pravidlo, že ak niečo v živote nevyriešime, zaručene nás to dobehne.

Preto je také dôležité učiť sa neobchádzať prekážky. Nedovoľme, aby sme sa krízami túlali sami, ale nechajme sa sprevádzať.

Vráťme sa však k starobe. Ktoré riziká čakajú na starých ľudí?

Je to predovšetkým odchod do penzie, hoci tak ako vo všetkých európskych krajinách, aj u nás sa vek odchodu do dôchodku posúva. Ľudia, ktorí boli v práci na zodpovedných miestach, teraz prichádzajú o svoje pozície.

Strata pracovnej aktivity je najmä pre muža veľkým nebezpečenstvom odchodu do izolovanosti, samoty, individualizmu. Penzisti zrazu prichádzajú o vzťahy, strácajú sociálne zázemie.

Existuje isté nepísané pravidlo, že ak niečo v živote nevyriešime, zaručene nás to dobehne.

Zároveň už pravdepodobne deti vyleteli z hniezda a dostavia sa rôzne zdravotné problémy.

Ďalším nebezpečenstvom je primknutie sa k drobnostiam – „toto musí byť urobené tak, tamto som si zvykol robiť tak“. Skrývame sa v tomto období za zvyky, stereotypy, ktoré nám slúžia ako istý ochranný štít.

Nie je to aj istá obrana pred kontaktom s novými generáciami?

Áno. Starší ľudia nielenže zostali sami, pretože dospelé deti už urobili svoje životné rozhodnutia, ale veľakrát ani nie sú schopní dať priestor iným. Prišli o tých, s ktorými sa dovtedy stretávali v práci, pre ktorých sa napríklad pekne obliekali, alebo ktorí im tlieskali na poradách.

Ako teda predísť tomu, aby starnúci človek neprepadol každodennej rutine, melanchólii?

Treba v prvom rade prijať toto obdobie a byť vďačný, že sme sa vôbec staroby dožili. Veľmi pomáha, pokiaľ má človek taký zdravý odstup od seba samého a neberie sa až tak vážne.

Máte na mysli humor?

Určite humor, alebo si niekedy stačí povedať „no a čo?“ Ja túto vetu používam veľmi často. Aj to sa dá…

Takto akoby trochu spochybníme tie svoje stereotypy?

Ide o zdravé spochybnenie sa. Nemusíme spochybniť princípy života a morálku, ale všetko ostatné je spochybniteľné. Ďalej pomáha prijať bolesť a utrpenie ako súčasť svojho života.

A aj keď sa nám niekedy predtým možno niečo nepodarilo vyriešiť, teraz sa nám to naopak môže podariť, pretože už máme čas, sme trpezlivejší, vedieme rozjímavejší spôsob života, neponáhľame sa na autobus, lebo už jednoducho nevládzeme dobehnúť. Netreba brať svoj život v tomto veku až tak vážne.

Sú nejaké výraznejšie rozdiely v tom, ako prežívajú starobu ženy a ako muži?

Neviem, či by sa dnes dalo hovoriť o výraznejších rozdieloch, pretože tie sa hlavne v západnej civilizácii sčasti zotreli už v období dospelosti. Myslím na rozdiely v profesii, v starostlivosti o rodinu, keďže dnes už nemáme dané roly tak, ako to bolo pred sto rokmi. Predsa len však isté rozdiely vnímame, hoci nie sú až také zjavné.

Štatistiky hovoria, že muži zomierajú skôr ako ženy. Ťažko to presne vysvetliť, či je to dané biologickým rytmom ženy, ktorá si hormonálnym cyklom môže zachovávať životnú vitalitu dlhšie ako muž, ktorý má iný hormonálny systém.

V slovenských rodinách je väčšinou žena popri rodine počas svojho života v neustálom pohybe, zatiaľ čo muž väčšinu svojho času strávi v práci, teda vo väčšom strese. Nie je to aj tým?

Súčasný moderný muž má mať na prvom mieste pokrytú hodnotu kariérneho povolania a hovorí sa, že potom aj ostatné hodnoty bude mať usporiadané. Mám na mysli jeho vzťah k rodine, k partnerstvu… zatiaľ čo u žien, aj u tých, ktoré zasiahla emancipácia, je na prvom mieste hodnota materstva. A to platí nielen pre vydaté ženy.

Materstvo má aj rôzne iné alternatívne spôsoby prežívania. Práca je u žien zvyčajne na inom mieste rebríčka hodnôt (nechcem sa tým samozrejme dotknúť žiadnej pracujúcej ženy, ktorá to cíti inak).

Starší ľudia nielenže zostali sami, pretože dospelé deti už urobili svoje životné rozhodnutia, ale veľakrát ani nie sú schopní dať priestor iným.

Môže to byť tak, že žena má prirodzene pokrytý svoj čas rôznymi činnosťami, ktoré ju pripravia aj na to obdobie bez práce.

V súčasnosti treba však brať do úvahy aj obdobie liberalizmu a relativizmu a všetkých izmov, ktoré sa líšia od tých v dvadsiatom storočí. Fašizmus, socializmus, komunizmus boli nálepkou minulého storočia a dúfame, že dnes sú už prekonané. Tie, ktoré prichádzajú teraz, zdanlivo nenápadne, prenikajú do našich osobností a menia aj spôsob, ako vnímame samých seba. To sa tiež premieta do spôsobu starnutia, ako realisticky prijmeme fakt, že sme starí.

Hovorí sa, že staroba je múdrosť. Majú pri dnešnej mentalite starí ľudia šancu odovzdávať svoje skúsenosti? Je vôbec o ne záujem?

Zostarnúť múdro, tzv. „kmeťsky“, je už dnes raritou. Dnes už málokedy vidieť tie spokojné staré babičky a deduškov sediacich na priedomí, ktorí točia prstami a modlia sa, ako to vidieť na starých fotografiách našich predkov.

Čím to je?

Vznikla istá diera vo vývinových obdobiach, ktoré sme prežívali v našom uzavretom socialistickom priestore. V rámci robotníckej mentality sme deti odovzdali inštitúciám už vo veľmi skorom veku. V mene práce sme sa zoskupovali, ale možno sme v tom behu natoľko nemysleli na skutočnosť, že s deťmi, ktoré sme priviedli na svet, s vnúčatami, treba mať aj kontakt.

Životný štýl sa výrazne zmenil, dnes už predsa nežijeme ako pred sto-dvesto rokmi na gazdovstvách, kde žili štyri generácie pohromade.

Doma sa odovzdával kumšt, remeslo a dnes sa nič nemusí odovzdávať.

Začali sme žiť v panelákoch, kde sú tri-štyri izby a kde sa zmestí ledva jedna rodina. Spolužitie viacerých generácii je teda takmer nemožné, lebo sme sa vzdialili aj architektonicky. Prirodzene preto chýbajú možnosti pre spoločné trávenie času so staršími generáciami.

Odcudzili sme sa aj psychologicky, nemáme si často čo povedať. Veď buďme úprimní, čo sme študovali na školách? Sedeli sme pred televíziou, čítali sme bulvár a nemali sme sa kde dovzdelávať, dozvedieť sa niečo viac napríklad o manželstve, ktoré sme išli uzavrieť na celý život. Povedzme si: o tejto vede naša generácia nevedela ani toľko ako o hĺbke Bajkalského jazera zo zemepisu.

Pravdepodobne platí to isté aj o tom, čo dnes vieme o našich starnúcich rodičoch…

Presne tak. Tie diery v generačných výmenách sú faktom, nedá sa im vyhnúť. Ak si to však uvedomíme, môžeme preto niečo viac urobiť.

Čo konkrétne máte na mysli?

My deti, sa môžeme začať kontaktovať so starnúcimi rodičmi, hoci sme už po vysokej škole alebo máme svoju rodinu a prirodzene sme odišli z miesta bydliska svojich rodičov. To kedysi nebolo možné. Doma sa odovzdával kumšt, remeslo a dnes sa nič nemusí odovzdávať. Dokonca žijeme v rôznych mestách, štátoch, ba aj na iných kontinentoch.

Ak je to len trochu možné, môžeme za rodičmi dochádzať aj častejšie ako len na Vianoce. V súčasnosti už vzdialenosti nehrajú až takú rolu, ide skôr o postoj. Chcieť byť so svojimi rodičmi a tráviť občas s nimi ich bežný deň.

Môže sa totiž stať, že keď od nás raz budú potrebovať starostlivosť ako dementní, depresívni či inak vážne chorí, nebudeme sa im vedieť venovať, pretože od mladosti s nimi nebudeme mať takmer žiadny kontakt a nebudeme na ich a oni na našu prítomnosť ani len zvyknutí.

Starý človek si zaslúži nielen bežnú ľudskú lásku, ale istý nadštandard lásky .

Nebudeme si mať čo povedať, pretože ich tematiky budú celkom odlišné od tých našich. Nebudeme vedieť, ako oni v starobe trávia čas oproti nášmu hektickému času.

Starý človek si zaslúži nielen bežnú ľudskú lásku, ale istý nadštandard lásky a na to si treba urobiť čas, zvlášť pokiaľ je to náš príbuzný.

Treba si teda dopriať jeho prítomnosť a robiť s ním úplne praobyčajné veci, ako je jedenie, modlenie, obliekanie, varenie, keď je toho schopný, čítajme s ním, počúvajme hudbu, choďme na prechádzku. Nemyslime si, že musíme robiť niečo mimoriadne. Ozvať sa mu z času na čas, nenechať ho príliš dlho čakať na našu blízkosť.

Populácia starne, rodí sa stále menej detí. Vzniká čoraz viac súkromných centier pre  sprevádzanie seniorov či inštitúcii zameraných na doopatrovanie. Pretrhla sa tak istá prirodzená spätosť medzi rodinou, o ktorej sme už hovorili. O čo ako spoločnosť či jednotlivci prichádzame, keď často či už z pracovných alebo ekonomických dôvodov zveríme starých ľudí do starostlivosti niekoho iného?

Nezazlievam nikomu, keď to musí urobiť, pretože ako som už povedala, keď nie sú možnosti, tak sa dá nahradiť rodinné zázemie povedzme aj inštitúciou. My sme dnes nenahradili len starostlivosť o starých ľudí inštitúciami. Celý život sa v súčasnosti zmenil.

Vybrali sme z rodiny to, čo kedysi patrilo výhradne rodine. Mám na mysli počatie, pôrod, obdobie sprevádzania počas života, umieranie a nahradili sme to pedagogickými, špeciálnymi, sociálnymi pracovníkmi, mediátormi, kňazmi, psychológmi, hospicovými pracovníkmi, ktorí nás nakoniec spoľahlivejšie držia za ruku pri zomieraní ako naše vlastné deti, ktoré s nami trávili len istú časť života. A možno sa neraz aj boja dotknúť tej starnúcej ruky.

Veľa funkcií sme teda z rodiny vyňali a použili sme druhých. Nie je to však nič zlé. Dokonca sa môže stať, že môžeme mať bližšie vzťahy s nepokrvnými príbuznými ako s pokrvnými. To je fakt novej doby.

Netreba to teda vnímať vždy negatívne…

Presne tak. Ale istotne prichádzame o dotykovú lásku, o všetky expresívne prejavy lásky. O objatie, bozk… Nemôže to byť predsa to isté, keď ma objíma cudzí človek alebo vlastné dieťa. Ja sa dnes v praxi, napr. na skupinách medzi toxikomanmi, bežne stretávam s ľuďmi, ktorí síce v detstve boli objímaní ako barokové anjeliky, no v dospelosti im rodič nikdy neprejavil dospelú lásku, objatie.

Takíto dospelí muži so slzami v očiach priznajú, že otec ich nikdy neobjal. U žien je to trochu iné. Nedá sa teda nahradiť pokrvná láska nejakými love-bombingovými prejavmi (nový pojem súčasnej sociológie, ktorý znamená zahrnúť druhého láskou).

Vybrali sme z rodiny to, čo kedysi patrilo výhradne rodine.

Musíme sa však pýtať, akou láskou zahŕňam toho druhého, ako ho mám rád: ako coca-colu? V slovenčine máme odlišné odtiene lásky a na každý druh lásky používame iné sloveso.

Na veci poviem „mám rád, preferujem“, ale keď hovoríme o láske k človeku, tak mu poviem „ľúbim ťa“, či dokonca „milujem ťa“. Týmto slovom sa obraciame aj smerom k Bohu, k transcendetnu, k vyššiemu princípu. Je dobré nezamieňať to. Ak prerušíme v rodine vzťahový cyklus, tak potom sa o to pripravíme aj v starobe. A rodičia sú na tieto slová a gestá práve v starobe najviac citliví. Kto ich bude hladiť?

Predsa len sa však ešte stáva, že sa stretnú v domácnosti aj viaceré generácie, starí rodičia, rodičia a deti. Čo pomáha pri takomto spolužití?

Jednak je preto potrebné pripraviť nejaké primerané bývanie, možnosť stolovania za jedným stolom. Aby sme sa mohli dívať jeden druhému do očí, len tak si poklebetiť, stolovať, na to potrebujeme stôl a stoličky. Nie je to akási symbolika, je to súčasť našej kultúry v západnej civilizácii. Keď sa začneme stravovať každý vo svojej izbe, prídeme o možnosť fyzického stretávania a nebudeme sa môcť objať pohľadom. To je predsa začiatok každej komunikácie.

Treba dávať dôraz aj na narúšanie každodenných stereotypov, všednosti a vlažnosti slávením rôznych príležitostí. Vychádzame zo židovsko-kresťanskej tradície, kde aj týždeň sa nie náhodou končil dňom slávenia.

Bolo by dobré, aby sa aj nám v rodinách podarilo mať so staršími spoločný obed alebo večeru, alebo si posedieť pri káve, zahrať si karty či inú spoločenskú hru, alebo si spolu pozrieť nejaký film. Apelujme na to, aby sme každodennosť prerušovali chvíľami slávenia.

Neraz sú starnúci rodičia vážne chorí. Ako ste už hovorili, je ideálne, pokiaľ dokáže starostlivosť prevziať niekto z najbližších členov rodiny, čo je istotne náročné. Čo však robiť, aby človek v takom prípade nevyhorel?

Dnes už vieme, že vyhorieť môže každý z nás. Nikto z nás nie je od toho uchránený. Pokiaľ v rodine, kde sa chorý nachádza, je len jedno či dve deti, treba ho striedať pri tejto službe. Zároveň nesmieme podceniť ani sociálne kontakty, ktoré starý človek udržiaval napríklad so susedmi, vzdialenými príbuznými alebo aj so sociálnymi pracovníkmi.

Osoba, ktorá sa stará o chorého, si potrebuje dopriať aj dovolenkový čas. Možno sa netreba týchto situácii až natoľko obávať, veď nič netrvá večne a človek, ktorý sa na niečo také podujme, má pravdepodobne pre túto službu aj istú kapacitu. Je však dobré, aby aj v jeho okolí boli ľudia, ktorí naňho dozrú, vystriedajú ho a doprajú mu oddych.

Je pre starého človeka vhodné, aby mal niekoho ako sprievodcu týmto obdobím?

Myslím, že žiadne obdobie života by nemalo zostať bez sprevádzania. Tým sprievodcom môže byť syn, dcéra, priateľ či priateľka alebo kňaz, pastorálny asistent. Vedľa starých ľudí sa zvyčajne cítime inak, možno pokiaľ na to nie sme zvyknutí, budeme potrebovať čas zvyknúť si: počúvať starého človeka, ktorý sa opakuje, nechať ho dorozprávať detaily, ktoré už dávno poznáme, neskákať mu do reči, klásť jednoduchšie otázky.

Zároveň to však neznamená, že pri rozhovore mu máme len načúvať. Spokojne môžeme niečo poznamenať, dokonca aj s ním v niečom nesúhlasiť. V každom prípade starí ľudia docenia humor a nadhľad. Rozhovor by nemal trvať dlho, lebo starý človek sa už nedokáže tak dobre sústrediť. Pri sprevádzaní by malo najviac vyjsť na povrch milosrdenstvo. Aj zo strany starých, ale aj nás sprevádzajúcich. Toho v živote nikdy nie je dosť.

Čo by malo byť úlohou duchovného sprievodcu?

Treba si všímať, čo starý človek hovorí medzi riadkami, čo možno nespomínal celý život a teraz sa k tomu často vracia. O to sa potom treba oprieť a nájsť vhodnú osobu, ktorá tento problém dokáže s ním vyriešiť.

Patria sem rôzne zásadné otázky života, dedičstvo, nedokončené odpovede, nepriateľstvá s niektorými členmi rodiny, nenávisť… Treba byť teda pozorným poslucháčom a urobiť, čo je v našich silách.

Ak prerušíme v rodine vzťahový cyklus, tak potom sa o to pripravíme aj v starobe.

Nezriedka zavolať kňaza pre vyslúženie sviatosti zmierenia, sviatosti pomazania chorých, viatika – v závislosti od náboženského presvedčenia starého človeka.

Veľa ľudí má zo smrti strach, pre mnohých je to isté tabu. Dá sa s myšlienkou na blížiacu sa smrť nejako vysporiadať?

O smrti sa dá hovoriť rôznym spôsobom. Len niekoľko vecí v živote je takpovediac na premiéru a sem patrí určite aj smrť. Nedá sa to naučiť za pomoci vedy, môžeme sa iba priblížiť k istému poznaniu, ako asi bude koniec každého z nás vyzerať. Väčšina ľudí zomiera pokojne, preto umierania, ktoré patrí ešte k životu (až smrť k životu nepatrí), sa netreba báť.

Nie každý človek zažije smrť niekoho vo vlastnom náručí. Je to veľmi jedinečná skúsenosť. Ja sama mám túto skúsenosť s príbuznými, aj s ľuďmi, ktorých sprevádzam ako psychologička. Stalo sa mi, že ma príbuzní našli v telefónnom zozname a zavolali ma domov k chorému, ktorý zomieral. Je to najvzácnejšia škola môjho života stáť ticho pri umierajúcom, ktorý už neodpovedá a blíži sa ku koncu.

Práve v tom bytí, státí v tichu si uvedomujem, že aj pri mne raz, keď budem odchádzať, bude niekto stáť s takýmto postojom – nebude odo mňa nič chcieť, len bude so mnou čakať na prechod. Hovorí sa totiž, že duša na „druhú stranu“ prejde sama, bez stisku ruky druhej osoby. Istotne je dobré, pokiaľ sa o smrti vieme rozprávať.

Určite túto tému netreba obchádzať, zvlášť u starých či chorých, ktorí sa začínajú zmierovať s myšlienkou na záver života. Nikdy netreba druhého zahriaknuť, satirizovať ho ani smrť bagatelizovať, no brať tento aspekt vážne a ak sa dá tak s istým nadhľadom.

Vy to vo svojej praxi vždy zvládate s ľahkosťou?

Nie, istotne to nie je jednoduché, niekedy ani ja sama nemám sily. Mám teraz na mysli zvlášť ľudí chorých na rakovinu, ktorým lekári dali len zopár mesiacov života. Veľakrát napokon žili dlhšie.

Mnohí však bývajú sami a chcú si usporiadať dedičstvo, hypotéku, odovzdať niekomu zodpovednému byt, riešia otázku spôsobu pohrebu.

Len niekoľko vecí v živote je takpovediac na premiéru a sem patrí určite aj smrť.

Jednoducho majú množstvo otázok. Ani ja nemám vždy sily hovoriť o smrti s tými, ktorí skutočne odchádzajú na druhý svet.

Ide sa veriacemu zo sveta ľahšie?

Neviem to posúdiť, nikdy som sa na smrť takto nepozerala.

Mám na mysli skutočnosť, že veriaci človek vie, že po smrti sa všetko nekončí, no čaká ho niekto, s kým si počas života vytváral vzťah…

K úplnému poznaniu o človeku vedú tri cesty: jedna je vedecká (exaktná, racionálna), ktorú využívajú všetci tí, ktorí sa riadia svedomím a uznávajú ho za najvyššiu autoritu vo svojom živote.

Druhou cestou je ethos, krásno – je to poznávanie ľudskosti cez umenie a nakoniec je to metafyzické poznanie, teda poznanie cez vieru. A to majú aj neveriaci, len si to nahrádzajú niečím iným, než tí, čo veria v absolútne, od seba odlišné, avšak dokonalé Dobro, akým je Boh.

Určite pokiaľ mal človek s Bohom zážitok za života, bude ho mať aj pri smrti. Hovorí sa však, že pri umieraní aj ten Zlý robí galibu a neporiadok. Takže vieru, v ktorej človek žil, má s najväčšou pravdepodobnosťou aj pri zomieraní. Mohol by mať teda iný, perspektívnejší pohľad na to, čo príde po smrti, ako ten, ktorý je iného presvedčenia.

Foto: Cyril Jančišin

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

O sexualite je potrebné s deťmi hovoriť v oveľa širšom kontexte

Zuzana Hanusová

Rodiny by mali žiť tak, aby míňali len na to, čo skutočne potrebujú, všetko ostatné by mali darovať

Zuzana Hanusová

Vychovávať znamená uvádzať chlapcov a dievčatá do úplnej reality

Katarína Jančišinová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies