Spoločnosť

Láska ako spôsob politického myslenia

Foto: Flickr/pstmn

Články, ktoré vám prinášame, sme nezamkli, môžete ich tak voľne čítať a zdieľať na sociálnych sieťach. Aby sme mohli šíriť kultúru dialógu v spoločnosti aj naďalej, potrebujeme vašu pomoc. Keď vám záleží na tom, aby sme tu na Slovensku boli, podporte nás, prosíme, pravidelnou mesačnou sumou. Ďakujeme!

Kedysi existovali, keď použijeme politický slovník, naivní, čiže tí, ktorí verili v pozitívnu úlohu verejných činností a snažili sa zasievať hodnoty, ktoré súvisia so spoločným dobrom a mierom. Ich idealistické výstupy sprevádzal určitý sarkazmus, no vo všeobecnosti ich politickí protivníci brali s rešpektom. Inak boli považovaní za neškodných a príliš zľudovelých. Oproti nim stála ohromná teoretická výbava reálnej politiky, ktorú tvorili intelektuáli a politici, ktorých ani v najmenšom neprekvapovalo, keď politika ukazovala tie najhoršie stránky ľudskej povahy. V moci sa podľa nich skrývala démonická tvár (Gerhard Ritter), ktorú odkrýval neustály a v histórii ľudstva vždy prítomný triedny boj (Karol Marx).

Ani demokracia nebola uchránená, ani zďaleka nebola tým ideálnym cieľom, v skutočnosti bola ilúziou, ktorou sa vládnuca vrstva snažila prezentovať, aby sa udržala pri moci a pôsobila na úkor obyčajných ľudí (Joseph Schumpeter).

Aby sme si správne rozumeli – politický realizmus odkryl v politike množstvo záludných postupov, čo umožnilo rozvoj nového povedomia o mechanizmoch, ktoré používa moc. Pomohol tiež prekonať etický a paternalistický štát, ktorý si osoboval právo určovať ako, kedy a prečo by mali byť jeho občania šťastní. Lenže snaha vyhnúť sa etickému štátu viedla aj k vylúčeniu úlohy etiky v politike a vylúčení boli označovaní za naivných, čiže za osoby, ktoré neoblomne chápali moc ako službu na realizáciu tých najvyšších ideálov.

Pri spätnom pohľade, myslím, že niet pochybností o zadosťučinení, ktoré dnes týmto naivným patrí, stačí sledovať trvácnosť ich odkazu a záujem o ich diela (v Taliansku mi prichádzajú na myseľ: Piero Gobetti, Giorgio La Pira, Igino Giordani, Altiero Spinelli, Giuseppe Dossetti, Aldo Moro…), v porovnaní s množstvom realistov, ktorí sú už vykázaní medzi historické intelektuálne objekty minulého storočia.

Politický realizmus odkryl v politike množstvo záludných postupov, čo umožnilo rozvoj nového povedomia o mechanizmoch, ktoré používa moc.

Nejaký ten krok vpred v chápaní úlohy, ktorú verejná moc môže a má plniť sme teda dosiahli? Veď, keby len. Žiaľ, s poľutovaním môžeme konštatovať, že veci sa uberajú iným smerom.

Naivných z minulosti dnes nahrádzajú takzvaní slniečkári. Nejde tu však len o nejakú obmenu slov, pretože medzi naivnými a slniečkármi je obrovský rozdiel: zatiaľ čo naivní boli považovaní za neškodných a idealistov, slniečkári sú považovaní za nebezpečných a škodlivých a pri obvineniach im vyčítajú, že obchodujú s dobrými pocitmi.

Či už sa hovorí v Európe o migrácii, multikulturalizme, medzinárodnej spolupráci, globálnej rovnováhe, ochrane životného prostredia, ak niekto príde s návrhom založeným na univerzálnych pozitívnych hodnotách, riskuje, že ho budú podozrievať z tajného prepojenia na tie veľmi zlé mimovládne organizácie alebo z podporovania hegemónie európskej byrokracie či z tolerovania obchodu s ľuďmi.

Aby ho vykreslili v ešte černejších farbách, pseudokultúra nových suverenistov ho označí prívlastkom radikál šik a „slniečkár“ radikál šik je podľa nich dvojnásobne škodlivý, lebo je odtrhnutý od reality a z pohovky vo svojom salóniku si dovolí vydávať posudky na tú či onú záležitosť.

Pracovať uprostred dnešných udalostí na etickej úrovni evidentne znamená vytvárať si v politických kruhoch aj mimo nich problémy. Znamená to napríklad neochotu obetovať slobodu svedomia straníckej disciplíne, diktovanej nejakým domnelým digitálnym guru. Alebo položiť na prvé miesto humánne zásady, keď ide o záchranu ľudských životov na člnoch v Stredozemnom mori.

Pracovať uprostred dnešných udalostí na etickej úrovni evidentne znamená vytvárať si v politických kruhoch aj mimo nich problémy.

Znamená to nerozlišovať medzi dobrými utečencami (lebo unikajú pred vojnou) a zlými utečencami (ktorí sa snažia uniknúť hladu), vojna a chudoba majú byť považované za dve tragédie, pri ktorých treba vždy uplatniť solidaritu.

Lenže toto všetko je politika alebo charita? Nebudú mať pravdu realistickí cynici – nepoplietli sme si oblasti pôsobenia? Aký podiel lásky môžu obsahovať dnešné politické iniciatívy?

Z pohľadu kresťanskej kultúry je politika tou najvyššou formou lásky. Uvedené vyjadrenie sa obvykle pripisuje Pavlovi VI., v skutočnosti ho ako prvý použil Pius XI. vo svojom príhovore 18. decembra 1927 pre FUCI (Federazione Universitaria Cattolica Italiana – Talianska katolícka univerzitná federácia, vznik 1896), kde označil politiku za „najširšie pole pôsobnosti pre lásku“, o ktorom možno povedať že „okrem náboženstva je pre lásku tou najdôležitejšou oblasťou“.

Nasledujúci rok nadviazal na pápežove slová vtedajší cirkevný asistent pre FUCI Ján Krstiteľ Montini a zdôraznil, že politika je „najvyššou formou lásky, pretože má najširší záber, je najúčinnejšia a najdôležitejšia“.

Postoj k politike, ako k najvyššej forme lásky pretrváva až do našich čias vďaka následným vyjadreniam v Gaudium et spes, Octogesima adveniens a nedávno v Caritas in veritate.

Mať rozdielne názory na spôsoby ako dosiahnuť spoločenské dobro je normálne a legitímne.

Chiara Lubichová použila pre toto učenie veľmi pekný výraz: „Politika je láska lások“, pretože jej cieľom je vytvárať také podmienky, ktoré budú umožňovať napĺňanie svojej činnosti všetkým legitímnym a pozitívnym štruktúram. Práve vďaka nej môžu najrôznejšie projekty a inšpirácie nachádzať podmienky pre svoj rozvoj.

Na vyriešenie všetkých otázok však nestačí povedať, že politika je láska. Z tohto principiálneho tvrdenia nie je možné vytvoriť jeden jediný špecifický politický program. Tak ako určitú komunitu charakterizuje množstvo historických a spoločenských premenných, takisto je možné vymyslieť aj množstvo riešení na odstránenie jej problémov. Mať rozdielne názory na spôsoby ako dosiahnuť spoločenské dobro je normálne a legitímne.

To, že politika je najvyššou formou lásky, že je „láskou lások“, pramení z jej podstaty. A to nie je málo v časoch, keď sa zdá, že k politickému zastúpeniu si môže každý povedať, čo si myslí. Nie je to málo, hlavne v tomto historickom okamihu, keď kresťanské hodnoty po celom svete škandalózne prezentujú tendencie nového suverenizmu, ktorý chápu kresťanstvo ako prvok identity, ktorý treba chrániť pred nástrahami zvonka.

Ak má byť politika láskou v akcii, mal by tomu zodpovedať aj jej zmysel, jej logika.

Podľa logiky lásky by sa ako minimum očakávalo, že ten, kto sleduje svoje dobro, nebude ho dosahovať na úkor dobra niekoho iného. Inými slovami treba pestovať nie výhradný, ale určitý univerzálny rozmer spoločenského dobra, ktorý zabráni dvom veciam: aby sa jedno politické zoskupenie neobohacovalo na úkor iných a aby sa pri hľadaní vlastného blahobytu nestrácal zo zreteľa blahobyt iných národov. Je zrejmé, že táto zásada je širšia, ako by sa zdalo, hlavne po vyjadreniach pápeža Františka v Laudato si‘. Treba do nej zahrnúť prírodu a budúce generácie.

Drancovanie prírodných zdrojov, alebo presúvanie ťarchy dôsledkov našich dnešných rozhodnutí na potomstvo je prejavom politiky, ktorá nie je v súlade s láskou. Je jasné, že je potrebná odvaha na vysokú politiku, ktorá berie ohľad na potreby budúcich generácií a  zameriava sa aj na oblasť globálneho občianstva, pretože ani zahraniční občania ani potomkovia nie sú potenciálnymi voličmi. To by bola čistá nezištnosť, lenže druhým kritériom politiky ako lásky skutočne je nezištnosť.

Obdivuhodne toto kritérium popísal pápež František, keď v Evangelii gaudium vyzýva považovať čas za nadradený priestoru.

Nezriekajme sa chápania politiky ako povolania k takémuto vysokému významu lásky, inými slovami, nezriekajme sa politiky ako povolania.

Čím chce povedať, že politik by sa mal vyhnúť rozširovaniu svojho mocenského priestoru a sústrediť sa na rozbeh činností, ktoré časom umožnia realizáciu zámerov, ktoré sú pre spoločenské dobro najvhodnejšie. Pomáhať len tomu, kto ťa môže voliť nezodpovedá tomuto kritériu. Slogan „v prvom rade Taliani“ má v tomto zmysle príchuť toho „najskôr ten, kto ma môže voliť“.

Okrem iného je pravdou, že v motte („v prvom rade Maďari“, „America first“, a podobne), ktoré je rozšírené v suverenistických kruhoch v polovici sveta, nie je nikdy jediné slovo o prvkoch, ktoré sú v tomto imaginárnom zozname priorít na druhom či treťom mieste. Jasne tu vidieť, že nestoja ani za zmienku tí, čo nie sú súčasťou voličskej základne.

Kto vie, aký politický skok vpred by mohla zaznamenať naša civilizácia, keby jej predstavitelia vnútorne žili myšlienkou politiky ako najvyššej formy lásky. Nezriekajme sa chápania politiky ako povolania k takémuto vysokému významu lásky, inými slovami, nezriekajme sa politiky ako povolania. Nebezpečenstvá, ktoré plynú z rozrieďovania uvedeného chápania striehnu hneď za rohom: opakovaný odkaz na prednosti priamej a nedostatky zastupiteľskej demokracie, ku ktorému sa uchyľujú populizmy, sú toho jasným prejavom.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Nepošliapme im ideály (komentár)

Zuzana Hanusová

Čistenie lesíka

Mária Čalfová

Neodbytný hlas mladých alebo keď sa ekológia stane ideálom

Laura Salernová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies